Prečo a ako išla ŠtB v 80. rokoch po pankáčoch
Jedna z posledných častí televízneho seriálu ŠtB: Prísne tajné rozpráva o celoštátnej akcii Odpad. Odznejú v nej doteraz neznáme podrobnosti niekoľkých silných príbehov z prostredia hudobnej subkultúry v komunistickom Československu. Premiéra je dnes veče
Slovo punk v sebe zhrňovalo v podstate všetko, čo sme mali radi. Pitie, výstrednosť, chytrosť, ale nie vychytralosť, absurditu, zábavu, iróniu a tendenciu k temnejším stránkam života, vysvetľoval Dee Dee Ramone zo skupiny Ramones názov novej hudobnej subkultúry, ktorá sa zrodila v polovici 70. rokov v Amerike.
Ramones v lete 1976 dorazili na prvý koncert do Londýna „s darom, ktorý mal Angličanov navždy zbaviť ich premrštenej útlocitnosti“. Podarilo sa. Vznikli Sex Pistols a ďalšie punkové kapely vznikajúce mimo umeleckých či hudobných škôl, ktoré zo dňa na deň nahradili na titulkách hudobných časopisov aj bulváru starnúce rockové idoly. V Británii bola ekonomická recesia spojená s vysokou nezamestnanosťou, ktorú pocítili najmä mladí ľudia z nižších vrstiev, a punk sa stal jej soundtrackom. Bol iný než americký – výbušnejší, politicky aj sociálne radikálnejší, s drsným imidžom a s provokatívnym nihilistickým heslom No Future.
Kým v Británii mala kapela Sex Pistols zákaz koncertovania na niektorých miestach a oficiálny bojkot v televízii a v rádiách, stále vlastne išlo len o nový generačný konflikt, v ktorom sa predtým už so štátom a rodičmi stretli hipisáci a beatnici.
Keď na prelome 70. a 80. rokov punk dorazil aj do Československa, proti nemu sa postavil iný protivník. Tajná bezpečnosť, ktorá spustila celoštátnu akciu Odpad. Už sa skloňovala v dokumentárnom filme Závadová mládež (2008) a v knihe Byl to jenom rock’n’? Hudební alternativa v komunistickém Československu (2010), ale téma je stále nevyčerpaná. Dokazuje to nová epizóda seriálu ŠtB: Prísne tajné, ktorý sa vysiela na Dvojke v stredu 18. januára.
PRVÝKRÁT Z PRVEJ RUKY
Prvý zostrih mal hodinu a štyridsať minút, do televízie sa zmestila len polhodina. Režisér Braňo Špaček však už nevedel, čo vyhodiť. Všetko sa mu zdalo dôležité a zaujímavé. Nezávislú hudobnú scénu pozná veľmi dobre, sám bol totiž v tom období jej súčasťou ako člen kapely Kosa z nosa. Aj preto sa mu podarilo nakrútiť veci, ktoré ešte nikde inde neodzneli.
Jeho film Punk nie je ŠtB prináša tri nové kľúčové momenty. Osobné svedectvo jednej z kľúčových postáv punku v severných Čechách, manažéra skupín
F.P.B. a Šanov a agenta Petra Růžičku. Okrem toho na kameru prvýkrát dostal eštebáka nasadeného na bratislavských punkáčov Alexandra Križana aj nové vyjadrenie k spolupráci s ŠtB od speváka skupiny Zóna A Petra „Koňýka“Schredla.
„Už sa mi nechcelo o tom hovoriť, pretože sú to veci, ktoré sa stali pred 40 rokmi. Ale povedal som si, že to treba ozrejmiť. Je dobré, že to v televízii alebo časom v školách uvidia mladí ľudia a budú o tom premýšľať. Možno si uvedomia, že tá doba sa môže pokojne vrátiť,“vysvetľuje Petr Růžička.
„Povedal som si, že konečne treba za tým urobiť bodku.
manažér punkových skupin a agent ŠtB
Žiadal som, aby sme ju spravili už v roku 1990, nech sa všetko rozkryje, každý sa postaví a povie: Prepáčte, bol som srab, robil som takéto veci, pozve si ľudí, na ktorých donášal, a povie im Môžete mi to odpustiť? Dávno by sme to mali za sebou a boli dnes niekde úplne inde.“
Aj tento konkrétny príklad ukazuje, že formy a motívy spolupráce s ŠtB sa líšili. Růžičku na spoluprácu zlomili v roku 1980. Eštebáci za ním prišli krátko pred vypršaním 12-mesačného trestu do väzenia a hrozili mu, že môže dostať ďalších šesť rokov. Hrozili mu paragrafom o nedovolenom obohacovaní sa pri organizovaní koncertov, aj za to, že údajne vedel o plánovanom úteku spoluväzňa a nenahlásil to, čo z neho robí spolupáchateľa ďalšieho trestného činu. Druhá možnosť bola podpísať papier o spolupráci a občas niečo nahlásiť.
Priznáva, že sa zľakol a podpísať sa rozhodol aj preto, lebo si uvedomil, že keby pokračoval v neoficiálnych hudobných aktivitách, aj tak by ho neskôr zavreli. Peniaze za spoluprácu využíval na akcie, ktoré umožnili scéne „s kompromismi ďalej fungovať a neskôr byť jednou z pák, ktorá komunistom podrazila nohy.“
Autor námetu seriálu a koordinátor historického výskumu Fedor Blaščák upozorňuje, že ide o unikátne svedectvo z prvej ruky. V roku 1989 mala ŠtB 12-tisíc zamestnancov, z toho dve tretiny boli operatívci. Každý z nich mal k sebe naviazaných niekoľko agentov, od ktorých získaval informácie. 1. decembra 1989 sa na rozkaz generála ŠtB Alojza Lorenca skartovali všetky takzvané živé zväzky, zvyšok archívov ministerstva vnútra sa zatvoril na desať rokov. Doteraz o práci v ŠtB či spolupráci s ňou otvorene verejne prehovorilo len okolo dvadsať ľudí.
Prečo eštebáci išli práve po pankáčoch? Nielen preto, že si ich spájali s prejavmi fašizmu, drogami a protikladom životného štýlu socialistickej mládeže. „Režim sa poučil zo 70. rokov, keď nechal underground rozvinúť sa do šírky. Rozhodol sa likvidovať ďalšie slobodné a opozičné aktivity už v zárodku. Pankáči boli väčšinou učni, neboli členmi Socialistického zväzu mládeže, tak ich nemali podchytených a preto zatlačili práve na nich. Každá krajská správa ŠtB mapovala, koľko má takzvanej závadovej mládeže, a potom vyvíjala rôzne preventívne alebo rozkladné opatrenia,“vysvetľuje Blaščák.
Čo konkrétne to znamenalo, vo filme okrem Růžičku hovoria aj bratislavskí pankáči Koňýk a Sveťo Korbeľ, ktorý sa posadil tvárou v tvár oproti eštebákovi Alexandrovi Križanovi a spýtal sa ho, prečo ho bez jeho vedomia zapísal do zoznamov tajnej polície ako dôverníka. Autori dokumentu oslovili aj speváka Slobodnej Európy Whiskyho. Zaujímali sa, prečo bol naverbovaný ako agent v Nitre, keď mal len 15 rokov, čo bolo vtedy veľmi nezvyčajné. On o minulosti hovoriť odmietol.
NORMÁLNE A VECNE
ŠtB fungovala na koncentrácii moci a všemocnosti, ktorú si budovala aj prostredníctvom siete agentov. Na rozdiel od Cibulkových zoznamov zverejnených krátko po konci režimu, dnes sme už v poznaní minulosti ďalej. Umožnil to najmä Ján Langoš, ako hlavný aktér vzniku Ústavu pamäti národa v roku 2003. Televízny seriál ŠtB: Prísne tajné vyťahuje konkrétne príbehy a pripomína, že ich okolnosti sa často diametrálne líšili.
„Kľúčová vec je pochopiť a uvedomiť si, že aj agent ŠtB mohol byť vlastne obeťou systému. Nedá sa neho pozerať len tak, že je slaboch alebo kolaborant. K spolupráci mohol byť prinútený násilím alebo vydieraním, takže sa musel brániť a hľadať spôsob, ako prežiť. Dôležité je popísať čo najviac osobných príbehov a poskladať spätne mozaiku totalitného režimu. Náš seriál je snahou hovoriť pravdu o tej dobe, normálne a vecne,“hovorí Fedor Blaščák.
Keď spevák Koňýk v seriáli na otázku režiséra Braňa Špačeka, či si vie predstaviť, že by spoluprácu s ŠtB odmietol, povie Prečo by som odmietal podanú ruku?, vyznie to ako šokujúce vyjadrenie. Obsah jeho archívneho zväzku bol skartovaný a dnes tvrdí, že jeho povinnosťou bolo len nahlásiť najbližší koncert a doručiť eštebákom nové číslo neoficiálneho časopisu, ktorý vyrábal. Môžete mu veriť, nemusíte. Ale určite si môžete položiť otázku, ako by ste sa vy sami zachovali v jeho situácii alebo v koži Petra Růžičku či Sveťa Korbela, ktorí sú dodnes súčasťou hudobnej scény.
Kým eštebáci v roku 1983 narátali v celom Československu 523 punkových skupín a 2326 ich priaznivcov, o tri roky neskôr už evidovali trojnásobný nárast tejto komunity. Vtedy už šéfoval tajnej polícii Alojz Lorenc, ktorý pochopil, že pankáči ani hipisáci či takzvaní lennonisti nemajú žiadny spravodajský význam, pretože nie sú priamym politickým ohrozením režimu. To neznamená, že tlak úplne ustúpil, len jeho metódy a formy sa zmenili.
„Možno ešte urobíme film, ktorý o celej téme punk verzus Štb bude hovoriť detailnejšie. Z ktorého by sa dalo viac pochopiť celý kontext a vidieť realitu menej čiernobielo,“hovorí režisér Braňo Špaček, ktorému zostalo veľa nakrúteného materiálu. Dali by sa tam napríklad rozobrať aj ideologické opory útoku na muzikantov – legendárny článok komunistického plátku Tribuna s názvom Nová vlna so starým obsahom z jari 1983, ktorý spustil sériu zákazov a útokov. Alebo zápisnice z vtedajšieho zasadnutia Ústredného výboru KSČ, kde odzneli slová ako „Televízia by na obrazovku nemala púšťať program bez obsahu, ľudí nevkusne oblečených a hrajúcich hudbu, ktorá nie je socializmu vlastná“(V. Biľak) alebo ako „takzvaným umelcom hrozí, že sa budú musieť chopiť lopát a robiť oveľa užitočnejšiu prácu než doteraz“(J. Ondráček).
Zo spätného pohľadu na túto hudobnú scénu je však Braňo Špaček celkovo dosť sklamaný. Podľa neho kultúra označovaná ako “máničky“reprezentovaná najmä undergroundovou skupinou Plastic People of the
Universe, voči ktorej v 70. rokoch ešte tvrdšie zasiahla ŠtB, bola záležitosťou komunity so spoločnými etickými zásadami a hodnotami. Formoval ju august 1968, príchod Rusov a upálenie Jana Palacha. Punk bol individuálna vec, každý sa staral sám o seba a tých, ktorí sa dokázali vzoprieť režimu a neuhnúť, bolo len minimum.
„Mám pocit, že som objavil slabosť punku. Bola to len istá móda, hudobný štýl, v ktorom nejakí ľudia niečo vykrikujú. Osobne som už prestal veriť, že vykrikovanie v pesničkách má nejaký zmysel. Veci a spoločnosť posúvajú dopredu len činy. Práca na niečom konkrétnom.“
Autor námetu celého seriálu Fedor Blaščák tvrdí, že epizóda Punk nie je ŠtB umožňuje veľmi dobre pochopiť dynamiku vnútri totality na sklonku normalizácie aj cez optiku generačného konfliktu.
„Režim dobre pochopil, že tu mu niečo hrozí a nakoniec aj naozaj dostal na solar v Novembri 1989. Revolúcie sú vždy vzbury mladých proti starým, u nás to bol učebnicový príklad. Komunisti radi rozprávali o budúcnosti, o mládeži ako držiteľke rána a podobne, ale bola to partička starcov unavených mocou, banda zlých dedov držiacich sa zubami-nechtami. Mali sme veľké šťastie, že Lorenc sa stal generálom ŠtB a nie generálnym tajomníkom KSČ.“
autor námetu a kordinátor výskumu seriálu ŠtB: Prísne tajné