Priama voľba prezidenta ako sonda do duše spoločnosti
Ukazuje sa, že boľavým miestom spoločnosti je jej komunistická minulosť a slepou škvrnou zasa prehnaný dôraz na peniaze
Nemám dosť imaginácie, aby som dokázal predvídať, že komunistický agent bude odrádzať voličov svojho súpera odkazom na to, že komunistickým agentom bol ten druhý. Urobil do kandidát na českého prezidenta Andrej Babiš, bývalý agent ŠtB, keď vyhlásil, že Petr Pavel bol „komunistický rozviedčik“.
Priama voľba prezidenta je v každej krajine sondou do boľavých miest spoločnosti, do ktorých populisti bodajú, ako to robili vojaci vo vojnách, keď pichali bajonetmi do ležiacich tiel nepriateľov v snahe zistiť, či ešte žijú. Babiš skúšobne bodá v nádeji, že radikálny antikomunizmus v Česku stále žije. Ak však Pavel zvíťazí, môže to byť naopak dôkaz, že česká spoločnosť je z tej čudnej choroby, ktorá sa v iných štátoch komunistického bloku v takej vypätej forme nikde nevyskytuje, vyliečená.
Slovensko malo opačný problém, lebo členstvo v komunistickej strane nebolo nikdy prekážkou politického úspechu. Bývalými komunistami boli po roku 1989 traja prezidenti a traja premiéri, žiaden z nich svoju minulosť verejne neoľutoval. Na Slovensku sa to nevyžadovalo, lebo u nás je nostalgia za komunizmom podstatne rozšírenejšia ako v Česku.
Ale aj v Poľsku s dlhou tradíciou antikomunizmu sa už v roku 1995 stal prezidentom bývalý komunista a minister komunistickej vlády pred rokom 1989 Aleksander Kwasniewski. Zvíťazil v priamej voľbe, dokonca dvakrát. A priviedol Poľsko do NATO aj do Európskej únie ako oddaný demokrat. Podarilo sa mu tak aspoň čiastočne vyliečiť krajinu z radikálneho antikomunizmu.
Je zvláštne sledovať, ako téma minulosti Petra Pavla ožila vo všetkých televíznych debatách a na sociálnych sieťach. A ako málo priestoru sa, naopak, venuje súčasným aj minulým hriechom Andreja Babiša, ktorý drví českú spoločnosť v kliešťach svojej moci a bohatstva.
Ale je možné, že amorálnosť a bohatstvo Andreja Babiša jeho voličov natoľko priťahuje, že je zbytočné pokúšať sa ich ovplyvniť odkazom na jeho hriechy. Vnímajú ho ako advokáta, ktorého by chcel mať každý zločinec: brutálneho obhajcu záujmov svojich aj svojho klienta, ktorý sa v mene víťazstva neštíti ničoho. Jeho voliči dúfajú, že im zaistí výhody na úkor iných vo svete, v ktorom spravodlivosť aj tak neexistuje.
Voliči Petra Pavla sú z iného cesta. Chápu svoju voľbu ako morálny akt, preto majú pochybnosti, preto je Pavlova minulosť zaujímavá rovnako, ako je, naopak, nudná tá Babišova.
Z pohľadu zvonku je úmorne živená téma komunistickej minulosti nepochopiteľná.
Nie je hádam jasné, že Pavel je hrdinom českej demokratickej éry a Babiš jej antihrdinom? Lenže komunistická minulosť je pre českú spoločnosť zjavne boľavým miestom, nezahojenou ranou, s ktorou si stále nevie rady.
PENIAZE AKO SPOLOČENSKÉ PUTO
Ale každá spoločnosť má okrem boľavých miest aj slepé škvrny, pre ktoré nevidí to, čo by malo byť zrejmé. Prekvapilo ma, aký dôraz sa v televíznych debatách kládol na ekonomické témy, od podpory podnikateľov až po pomoc chudobným, od zadĺženia štátu až po infláciu. Ako keby s tým prezident mohol niečo urobiť (okrem menovania guvernéra národnej banky). A ako málo sa hovorí o tom, čím má prezident byť predovšetkým, teda ochrancom ústavného systému, poistkou v prípade jeho ohrozenia.
Svedčí to o tom, že česká spoločnosť nepovažuje riziko zlyhania liberálnej demokracie za také akútne ako inde v strednej Európe. Možno aj preto, lebo tam relatívne spoľahlivo fungujú iné poistky, ako sú senát a ústavný súd. Alebo preto, že ani Milošovi Zemanovi sa nepodarilo nabúrať ústavný systém dostatočne efektívne, hoci sa o to snažil. Odtiaľ možno pochádza presvedčenie, že sa to nepodarí ani Babišovi.
Napriek tomu ma prekvapilo, ako málo sa hovorí o demokracii a o čomsi zdanlivo takom nepraktickom, ako sú ideály humanizmu a ich význam v morálne rozhasenej spoločnosti.
Svedčí to o tom, že pre českú spoločnosť sú kľúčovou hodnotou, ktorou merajú svoj životný pocit, peniaze. Ako keby jej úcta k tejto odľudštenej valute vyhovovala ako spoločenské puto, o ktorom nemôžu byť pochybnosti. Pohodlne tak nahrádza zložitú zhodu na nemateriálnych hodnotách, ako sú viera, česť či láska k blížnemu.
To nie je samo osebe zlé, pretože v spoločnostiach, kde sa naopak kladie dôraz na tieto hodnoty, vládne často bezbožná nenávisť a pokrytectvo. Slovensko je príkladom. Takmer úplná absencia témy LGBTI+ ľudí je v českej debate úľavná, lebo to nie je spoločenský problém ani boľavé miesto.
Napriek tomu bolo zvláštne sledovať tú vášnivú debatu o niečom takom chladnom, ako sú peniaze. Nie je náhoda, že v moderných dejinách Česka vládli krajine väčšinou ekonómovia, kým v iných susedných krajinách to boli skôr právnici či historici. A že jednou z výčitiek adresovaných Petrovi Pavlovi je tá, že nie je ekonóm.
Som zástancom priamych volieb prezidenta, lebo sú hlbšou sondou do duše spoločnosti, než sú voľby parlamentné. Napriek tomu, že v českých debatách a v kampani sa príliš nehovorí o humanistických ideáloch, je zrejmé, že napokon budú rozhodovať práve ony.
Ak zvíťazí Pavel, ukáže sa, že česká spoločnosť nie je taká materialistická, akou sa navonok javí, a že väčšine je predsa len odporný bezbrehý cynizmus Andreja Babiša. Opačný výsledok by bol, naopak, zdrvujúcom správou o jej slabosti.