Zabudlo sa na hlušinu hádok a nenávisti
Ak sa nevrátime k ľudskej dôstojnosti, ak neprestaneme s potláčaním rozumu, nutne to povedie k ešte väčšej deštrukcii
Tridsaťročná cesta transformácie nedemokratického režimu na liberálnu demokraciu, osamostatňovania sa, vytvárania nových inštitúcií štátu a demokratického systému si zaslúži pozornosť a zhodnotenie. V týchto dňoch odznelo veľa slov o úspešnej ceste napriek pádom. Žiaľ, nehovorilo sa o tom, ako zastaviť šírenie nenávisti a neznášanlivosti. Pretože aj tieto javy menia Slovensko na horšiu krajinu na život.
POLARIZOVANÁ SPOLOČNOSŤ
Jednou z kľúčových hodnôt, bez ktorých sloboda a demokracia nemôžu fungovať, je dôvera. Lenže nízka miera dôvery je živná pôda pre strach. Populizmus je následne politickou manifestáciou strachu: moje miesto v spoločnosti je ohrozené, strácam kontrolu nad vlastným životom a nikomu nemôžem dôverovať. Mnohí sa uzatvárajú do ideologických bublín bez ochoty konštruktívne debatovať. Virtuálna realita výrazne ovplyvňuje naše vzťahy a naše životy. Rastúce očakávania znásobujú frustráciu zo sociálnej reality.
Dôsledkom je polarizovaná spoločnosť neschopná spoločnej akcie a nasiaknutá politickou nekultúrnosťou až nenávisťou. Obavu z toho, ako ten druhý použije svoju slobodu, dokážeme prekonať iba vtedy, ak vieme tolerovať slobodu iných – či už v náboženskom živote, partnerstve, v práci alebo kdekoľvek inde. Nie však bezhranične, ale v rámci dodržiavania ochrany ľudských práv a zákonnosti. Takáto tolerancia je spôsob, ako prekonať strach zo slobody.
LEN CEZ DÔVERU
Cesta od slobody k demokratickým právam nie je nekonfliktná. Podstata demokracie v sebe skrýva aj potenciál deštrukcie. Máme s tým skúsenosť – spôsob, že víťaz berie všetko, vyhraj voľby a môžeš všetko, prijímanie ideologickej legislatívy, obmedzovanie nezávislosti inštitúcií, rozhodovanie o zásadných štátoprávnych otázkach bez mandátu od občanov, zlyhávanie systému bŕzd a protiváh (problémy nášho právneho štátu s množstvom zlyhaní vrátane miery korupcie a zneužívania právomoci verejného činiteľa).
Prekonať toto napätie a riziko možno len cez dôveru. Dôveru v schopnosti, opodstatnenosť, informované posúdenie a dobré úmysly tvorcov zákonov.
Nedôvera či obava, že ich motívy sú pre spoločnosť nebezpečné a že sú manipulované záujmovými skupinami alebo oligarchami, je problém starý ako demokracia sama. Dôvera v autorov demokratických pravidiel a ich zodpovedný výber vo voľbách je ďalší predpoklad cesty k úspechu.
PREKONAŤ STRACH
Ochrana ľudí pred negatívnymi vplyvmi trhu a rôznych kríz, pred ktorými sa nedokážu ochrániť vlastným úsilím a vlastnými zdrojmi, ako aj zabezpečenie ich sociálnych istôt sú nevyhnutné úlohy funkčného štátu (nie však urážajúcimi sociálnymi balíčkami!).
Strach z rastúcich ekonomických nákladov, nárast závislosti a strata zodpovednosti za seba samého podkopávajú schopnosť rastu a prosperity. Dostupnosť bývania, životná úroveň, istota práce a adekvátneho príjmu z práce, zdravie, vzdelanie a sociálne služby sú minimálne povinnosti štátu 21. storočia.
Prekonať tento strach a tieto obavy je možné len praxou solidarity a úspešnou hospodárskou a monetárnou politikou štátu. Bez adekvátnych zdrojov na fungovanie sektorov verejných a sociálnych služieb môžeme hovoriť len o nízkonákladových, podvyživených a nedostatkových službách.
TREBA AJ SOFTVÉR
Práva žien, detí, mužov, práva mladej generácie vrátane zdravého životného prostredia na ich budúcu existenciu, práva dôchodcov, práva národnostných menšín, práva pracujúcich, sociálne vylúčených, chudobných, chorých, zdravotne postihnutých, osamelých, LGBTI+ atď. musia byť definované a chránené a musia mať zdroje na svoje prežitie. Bez sociálnej súdržnosti nie je možné uspokojovať individuálne práva a už vonkoncom nie je možný zážitok spokojného života či šťastia.
Aby sme mohli zvládnuť náklady demokratizačného procesu a budovania štátu, je nevyhnutný súbor morálnych zdrojov. V duchu demokratickej modernizácie sú týmito základnými princípmi tolerancia, dôvera a solidarita. Demokratický štát neznamená len definovanie vzťahu medzi vládou a občanmi. Táto vertikálna inštitucionálna štruktúra je len takzvaný hardvér. Potrebný je však softvér, teda horizontálny vzťah medzi jednotlivcom, občanom a univerzom spoluobčanov. A práve medziľudské vzťahy sú prerastené hlušinou hádok, nesúhlasu až nenávisti.
Sloboda, efektivita, spravodlivosť, potreby jednotlivca nás posúvajú rôznymi smermi. Pre mnohých ľudí je takáto rôznorodosť neprijateľná, znervózňujúca a zneisťujúca. Radšej by žili v homogénnej spoločnosti zviazanej jediným príbehom.
DISKUSIA JE NAJĽUDSKEJŠIA
Dnešná situácia nás tak stavia pred zásadnú otázku: kam kráča Slovensko? Aké hodnoty sú pre nás podstatné? Zodpovednosť, solidarita, spolupráca, dôvera? Boj proti korupcii, ktorá je hlboko zažratá v celej spoločnosti? Alebo politikárčenie, vytĺkanie politického kapitálu za každú cenu, agresívne útočenie miesto skutočného dialógu a hľadania spoločných riešení? Zodpovednú politiku možno robiť len vtedy, ak má aj morálny rozmer. Bez morálky sa navzájom ničíme a oslabujeme krutosťou, zvlčilosťou a beznádejou. Lenže politike, ktorá stavia iba na pragmatickom kalkule, morálka akosi zavadzia.
Vieme, že politika bez moci neexistuje. Rozdiel je však v tom, či politik chce moc vlastniť alebo je pre neho skutočne len nástrojom. Politika dnes prestáva byť otázkou ideí a čoraz viac sa stáva nástrojom moci. Najjednoduchší spôsob politiky moci je vytváranie nepriateľov, či už skutočných, alebo vymyslených, živenie napätia v spoločnosti alebo politický marketing. Vodcovské schopnosti si dnes niektorí zamieňajú s presadzovaním sily či s diktátom, v ktorom neexistuje diskusia ani kompromis vo verejnom záujme. Výsledkom diskusie by nemali byť víťazi a porazení, pretože diskusia nie je boj, ale spor. Výsledkom by malo byť poznanie, vzájomné pochopenie a zmúdrenie. Ochota vzájomne sa rešpektovať a spolupracovať a hľadať niekedy aj kompromisy pri napĺňaní spoločných cieľov. Diskusia, dialóg, rokovanie sú tie najľudskejšie spôsoby komunikácie a regulácie konfliktov.
NEMÔŽEME DOPUSTIŤ VÄČŠIU DEŠTRUKCIU
Áno, prekážajú mi rôzne politické hry a neustále politikárčenie. Prekáža mi, že množstvo dobrých krokov prekryjú rôzne stranícke nedohody a partajné ideologizmy. V situácii, keď sa európska ekonomika rúti dolu kopcom, sú takéto politické súboje nezodpovednosťou voči občanom. Dlhodobý rozkol elít a uzatváranie sa do nepriateľských ulít, sprevádzané stratou ochoty rozprávať sa, produkuje neznesiteľnú atmosféru a napätie v spoločnosti. Spolužitie má svoje pravidlá. Urážky a vulgarizmy z úst verejných činiteľov neumožňujú dialóg, ktorý je jediným východiskom a spôsobom poznania pravdy, vytvárania dôvery a sociálnej súdržnosti.
Ak sa nevrátime k ľudskej dôstojnosti, ak neprestaneme s potláčaním faktov, rozumu a pravdy, nutne to povedie k ešte väčšej deštrukcii. K deštrukcii všetkého, čo je ľudské. Politika nemá a nesmie ponúkať to, čo máme nenávidieť, ale to, čo môžeme a máme mať radi.
Príbeh našej štátnosti je jedinečný. Nie je bez chýb a nedostatkov, je rozmanitý a plný rozporov, ale je náš. Je taký, aký sme si ho napísali. A aký si ho píšeme aj dnes.