Zaprisahal sa, že o tom nikdy nikomu nepovie
Túžba rozprávať príbehy bola silnejšia. Za film Fabelmanovci, pri ktorom sa inšpiroval vlastným životom, už americký režisér Steven Spielberg získal dva Zlaté glóbusy
Vdlhom rade pred kinom dostane Sammy Fabelman záchvat úzkosti. Rodičia sľubujú, že sa mu to bude páčiť, ale on má obavy. Počul, že v kine je tma a ľudia na plátne sú gigantickí.
„Filmy sú ako sny, na ktoré nikdy nezabudneš,“vraví mu mama. Dá sa presvedčiť. Má sedem, vojde dnu a uvidí svoj prvý film: The Greatest Show on Earth. Toto však nie je sen, imaginácia. Steven Spielberg sa rozhodol vyrozprávať príbeh, na ktorý zbieral odvahu takmer sedemdesiat rokov.
ODPUSTIL IM
Napriek tomu, že filmy nakrúca profesionálne už viac ako päť dekád, až doteraz všetky svoje skúsenosti, zážitky a obavy rozprával cez metafory.
Všetko sa zmenilo, keď prišla pandémia. Na rozhovory s kolegami cez Zoom si nevedel zvyknúť, a tak celé hodiny šoféroval po pobrežnej diaľnici v okolí Los Angeles a rozmýšľal o svete.
„Začal som uvažovať nad tým, aký príbeh som doteraz nepovedal a pre ktorý by som bol na seba naštvaný, ak by som ho nikdy neurobil,“povedal v rozhovore pre New York Times.
Odpoveď bola vždy rovnaká: bol by to príbeh o jeho formatívnych rokoch. O jeho vášni pre film, ale najmä o jeho rodine. O mame Leah, o otcovi
Arnoldovi a o tom, na čo prišiel, keď sa začal na svet pozerať prostredníctvom kamery.
Dnes už ani jeden z jeho rodičov nežije. Leah, ktorá bola známa vedením kóšer reštaurácie The Milky Way v L.A., zomrela v roku 2017 ako 97-ročná. Otec Arnold, úspešný priekopník na poli elektrotechniky, umrel pred dvoma rokmi ako 103-ročný. Spielberg im obom film venoval.
Cesta k nemu nebola jednoduchá. Na pomoc si prizval dobrého priateľa a kolegu, scenáristu Tonyho Kushner. Tentoraz dali bokom metafory a snažili sa poskladať príbeh zo zážitkov, ktoré boli skutočné. Spielberg sa zaprisahal, že o tajomstve medzi ním a mamou nebude nikdy rozprávať. Ani v memoároch, ani vo filme, no zrazu si uvedomil, že je čas prehodnotiť to.
„Ten film je činom odpustenia,“odpovedal, keď sa ho novinári po zisku dvoch Zlatých glóbusov pýtali, prečo sa tak rozhodol. „Je o tom, ako som dokázal odpustiť rodičom a ako si rodičia dokázali odpustiť navzájom.“
AJ RODIČIA SÚ (LEN) ĽUDIA
Vo filme sa volajú Mitzi a Burt. Milujú vážnu hudbu aj svoje deti, najstaršieho Sammyho a tri mladšie dcéry. Otec je génius, ktorý chce vedieť, ako funguje svet, a prispieť k tomu, aby fungoval lepšie.
Mama je nadaná klaviristka, ktorá mohla ohurovať publikum vo vychýrených sálach, ale jej najčastejšími poslucháčmi sú manžel, deti a priateľ Bennie. Kult americkej rodiny 50. rokov neminul ani židovskú rodinu s koreňmi na Ukrajine.
„Pracovala som tak tvrdo, ako som vedela, aby som sa pripravila na chvíľu, keď stretnem takúto rolu,“povedala pre Timesy herečka Michelle Williams.
Steven Spielberg ju obsadil do roly Mitzi, svojej mamy. Videl v nej jej šarm a iskru, emócie, ktoré sa jej nedarí skrotiť, aj keď sa tak veľmi snaží. Ona si všimne, ako sa jej malý syn snaží dostať pod kontrolu úzkosť. Keď drží v ruke kameru, niečo sa s ním deje. Nebojí sa. Je to ona, ktorá ho podporuje, aby nakrúcal, aj keď otec vraví, že je to len koníček a mal by sa konečne sústrediť na niečo poriadne. Je to ona, ktorá mu hovorí: „Ty jediný ma skutočne vidíš.“
Je to tak. Sammy vidí svoju mamu, ktorá mala všetky predpoklady na to, aby bola slávna, no rozhodla sa „nebyť sebecká“a starať sa o rodinu. To, čo nevidí, je tichá dráma v manželstve jeho rodičov. Nevidí ju, keď je denne jej svedkom, ale kamera ju vidí a tá mu ukáže pravdu.
„Naozaj sa to tak stalo,“odpovedá Spielberg na otázku, či skutočne zistil, že medzi jeho mamou a otcovým najlepším priateľom je viac než len priateľstvo.
Navždy ich to mohlo odcudziť, ale stal sa opak. Bolo to ich tajomstvo, ktoré zdieľali a ktoré celé roky preberali.
„Keď máte 16, ste stále príliš mladý na to, aby ste si uvedomili, že rodiča sú ľudia, a taktiež na to, aby ste svoj hnev neobrátili proti nim,“vraví Spielberg.
ČO MÁME V RUKÁCH
V tom zlomovom okamihu si však Spielberg uvedomil ešte čosi. Došlo mu, že na to, čo sa deje okolo neho, nemá vždy dosah. Odkedy držal kameru, si zvykol, že ľudia pred ňou robia to, čo si zmyslí. Sestry sa hrajú na múmie, spolužiaci na kovbojov. City sú skutočné, inak je všetko len akože. Kamera sa stala „zázračnou pilulkou,“ako preniknúť do spoločnosti.
Lenže zrazu mal pred sebou obraz, nad ktorým nemal kontrolu. Dospel. „Nikdy na to nezabudnem,“vraví Spielberg.
Od filmu ho to neodradilo. Ako režisér získal obrovskú moc určovať, ako jeho príbehy dopadnú. Možno aj v príbehu o Fabelmanovcoch trochu obrusoval hrany, hoci osud rodičov zvrátiť nedokázal. Rozviedli sa v roku 1966. O rok neskôr si jeho matka Leah naozaj vzala Bernieho Adlera, rodinného priateľa. „Bude to tá jediná sebecká vec, ktorú som za celý svoj život urobila,“vysvetľuje synovi na filmovom plátne, akoby tomu v tom čase mohol porozumieť.
TALENT A UMELEC
Fabelmanovci nie sú filmom, ktorý na seba púta veľa pozornosti. V slovenských kinách je vďaka distribúcii Forum Film od začiatku decembra, no aktuálne premietacie časy napovedajú, že od vyradenia z programovej ponuky to má už len na skok. Dva Zlaté glóbusy a predikcie na získanie Oscara by záujem oň mohli aspoň trochu oživiť.
Je to poriadne dlhý film (151 minút), spôsobom rozprávania staromódny, ba možno až trochu sentimentálny. Lenže práve to pomalé tempo, pozornosť venovaná detailom, gestám a udalostiam, ktorými Spielberg vytvára krajinu svojho dospievania. Podmaňuje si nielen tých, ktorí už zažili podobné rodinné drámy, ale i tých, ktorí stoja nad otázkou, čo delí ľudí s talentom od skutočných umelcov.
Spielberg skladá poctu Hollywoodu, ako si ho pamätá z detstva. Filmom C. B. DeMilleho a Johna Forda, svojim hrdinom, a nezdráha sa priznať, že počas kariéry využil všetko, čo sa od nich naučil. Lenže iba zbožný obdiv a talent by mu nestačili na to, aby dosiahol na vrchol.
Keď 16-ročný Sammy vo filme odchádza z kancelárie excentrického režiséra, ktorého sa so zjavným plezírom zhostil David Lynch, nie je to len jedna dobrá rada, ktorú si odnáša.
Tým kľúčovým je najmä pocit, že túžba rozprávať príbehy je silnejšia než všetok jeho strach.