Už to bude rok…

Nech nám to vydrží. Nezabudnúť, nezvyknúť si, aj keď naša ukrajinská vlajka na okne vybledla

Tak tá vojna na Ukrajine ešte trvá. Už to bude rok. Je to dlho. A vždy je ten správny čas hovoriť o tejto téme. Útok na obytný dom v Dnipre je ďalším dôkazom, že jednou z najväčších vecí, ktoré môžeme pre našich východných susedov urobiť, je nezabudnúť a nezvyknúť si. Videli ste tú žltú kuchyňu, ktorá ostala svietiť na napadnutom obytnom dome po tom, čo ju bomba odčlenila od zvyšku budovy? Videli ste tie tri krásne deti, ktoré v nej oslavovali ešte nedávno narodeniny? Plakala som.

Ľudia mi písali, keď som virtuálne bojovala za Ukrajinu, nech si tých Ukrajincov teda vezmem domov. Tak som si vzala. Potom písali, že sa to neráta, lebo ja som si mohla vyberať, koho mi pošlú. Áno, áno, na našu ulicu prišli autobusy s ukrajinskými ženami, potom mali promenádu v plavkách a ja som si vybrala.

Bolo to iné rande na slepo. Čakajúc na ľudí utekajúcich pred vojnou, o ktorých ste sa rozhodli postarať a nič o nich neviete, bolo zážitkom, ktorý nám ostane hlboko vrytý na celý život. Hlavne preto, že tá obava z neznámeho sa skončila vo chvíli, ako sme sa prvýkrát stretli a veľmi silno a dlho objali. Odvtedy sme „my“.

Keď som sa intenzívne venovala téme LGBTI+, písalo mi veľa ľudí, či sa teraz priživujem na teplošoch, že kde sú teda tie moje Ukrajinky…

Dve sú tu. V byte oproti. Saša a Lana, z Kyjiva, s ktorými sa navštevujeme v papučiach, sa majú dobre. Saša bola na Vianoce na skok na Ukrajine, lebo jej frajera na chvíľu prepustili z bojov. Sadla na vlak ešte v ten deň, aby s ním v zime a potme strávila vzácny čas. Azda nie neopakovateľný. Lana so mnou tajne balila vianočné darčeky pre našu rodinu a bola súčasťou našich Vianoc. Posledne som jej vysvetľovala slovenské nadávky a vždy, keď ich prichytím s mekáčom, prikážem im jesť viac zeleniny. Smejú sa. Hovorím to, aby si boli isté mojou materinskou láskou. Ľúbim ich. Ako vlastné. Lebo vlastne už vlastné sú.

Tanja, ktorú sme v našej firmičke zamestnali, hneď ako k nám prišla, aj preto, aby mala zdravotné poistenie, bude hľadať novú prácu. Áno, vojna sa dotkla aj nášho podnikania. Tanja sa učí po slovensky a každé ráno, keď ju vozím do práce, rozprávame sa stále normálnejšie a stále menej bez použitia rúk a nôh. Dôkazom jej lingvistického progresu je aj fakt, že sme už spoločne ohovárali chlapov a že zapadla medzi moje kamarátky, keď s nami bola na dámskej jazde na chate. Som na ňu pyšná. Povedala, že najdlhšie si prácu hľadala týždeň: „Ja Tanja, ja super, vy mňa chcete!“povedala so smiechom a rozpažila ruky, keď vysvetľovala svoju stratégiu. A má pravdu.

Viete, ona už raz pred Rusmi utekala. Ako tehotná slobodná matka v roku 2014 z Donbasu.

Jej 8-ročná dcéra Daša chodí do školy s našimi dcérami. Od šťastia ešte stále skáče, stále rozpráva najviac a najrýchlejšie na svete, akurát už plynulou slovenčinou. Každé ráno pred školou sa vyobjímame, poviem jej: „Ja tebe ľubľu,“a potom spolu s mojimi dcérami, ako tri sestry, držiac sa za ruky, zmiznú v škole. Som na ňu pyšná. Som pyšná, že ich mám! Tanji som navrhla, že by som mohla byť Dašin otec. Veľmi sa smiala a nebola proti.

Naša Ivana sa stala pred dvoma mesiacmi babičkou. Je odo mňa o rok mladšia, jej dcéra rodila na Ukrajine. Na druhý deň ich mesto bombardovali. Išla po dcéru a vnuka a už je zase tu. Cestovali s tým človiečikom takmer dvadsať hodín, aby žil v mieri. Ivana plače a do toho sa smeje. Povedala, že ak nebudeme používať humor, umrieme. Jej muž sa s ňou telefonicky už dvakrát lúčil. Vlastne len. Bojuje, je tam zima a schudol 30 kíl. Od začiatku vojny mal voľno týždeň. Z pôvodných 500 mužov ich ostalo len 50.

Raz tak Ivana stála u nás pri kuchynskej linke a nesmiala sa. Zložila sa. Vybavovali sme doktorov, lieky. Vybavili sme. My sa o ňu postaráme, ona je naša. „Ako sa máš, Ivana?“pýtam sa jej minule: „Dobre, všetko v poriadku.“Tak to má. A vie, že aj keď mám blbý humor, na ktorom sa smeje, môže aj plakať. „Ivana, už si ťa necháme navždy,“povedala som jej. A ona: „Dobre, Kristína, aj ja vás.“A zase sa smiala. Obdivujem jej silu z krekhosti, milujem jej smiech..

Normálne spolu žijeme v dobrom aj v zlom už takmer rok. Snažíme sa žiť normálny život, v nenormálnom živote. Päť našich ukrajinských žien je súčasťou našich životov. Zmenili nám život. Sme vďační. Máme päťkrát viac lásky, dokázali sme spoločne zázraky, ony majú domov, my silu, o ktorej by sme bez nich nevedeli, a chuť robiť dobro. Dúfam, že Vladimirovi Vladimirovičovi sa dostáva z tej našej lásky, a dúfam, že z nej pukne!!! Zvyknem v tejto súvislosti používať oveľa neokrôchanejšie výrazy, ale do novín sa to nehodí. Áno, občas ľuďom neprajem len pekné veci. Prepáčte.

Svoje ukrajinské ženy vodím po divadlách. Minule som ich zobrala aj na predstavenie, v ktorom hrám. Kúpila som im lístky na miesta, na ktoré dovidím cez škáru v portáli. Ony sledovali predstavenie, ja v prestojoch ich. Smiali sa. Boli šťastné. A ja som plakala. Od šťastia. Každý deň strácam nádej v dobro a neverím, že existuje, a každý deň v dobro znova a znova veriť začínam… Dobro je. Nech nám to vydrží. Nezabudnúť, nezvyknúť si, aj keď naša ukrajinská vlajka na okne vybledla… musíme namaľovať novú, aby ju pri tej dúhovej bolo dobre vidieť z ulice. Až do Dnipra a ešte ďalej.