Slowakische Wehrmacht na okupovanej Ukrajine
Ukrajine dlžíme viac, než by sme si na prvý pohľad mysleli
Vojna na Ukrajine je extrémnou historickou udalosťou 21. storočia. Rusko za svoju vojenskú agresiu ponesie raz plnú zodpovednosť a dni spravodlivosti spečatia osud putinovsko-kremeľského impéria. Mnohé dnes bombardované mestá a oblasti Ukrajiny okupovala počas druhej svetovej vojny slovenská armáda. Vojna na Ukrajine tak sprítomňuje vytesnené dejiny slovenskej histórie.
Vždy, keď správy prinesú informáciu o bombardovaní alebo okupovaní konkrétneho ukrajinského mesta, vybavia sa mi obrazy toho istého mesta z čias druhej svetovej vojny. Vojnoví fotoreportéri sprevádzali slovenskú armádu počas jej okupačného ťaženia na východnom fronte po boku nemeckého Wehrmachtu. Historické fotografie ukazujú bombardovaním zničené mestá, zdevastovanú šíru ukrajinskú krajinu, civilné i vojenské obete ležiace na poliach a uliciach, ale aj slovenských vojakov pri plnení vojenských príkazov.
Slovenská armáda, často v dobovej slovenskej spisbe spomínaná ako Slowakische Wehrmacht, operovala medzi rokmi 1941 – 1943 na ukrajinskom území bývalého Sovietskeho zväzu. Na východnom fronte bola ministerstvom národnej obrany (MNO) slovenského štátu nasadená takzvaná Rýchla divízia, ktorá postupovala v línii Ľviv – Dnipro (pôvodne Dnepropetrovsk) – Zaporižžia – Mariupol – až po ruský Rostov, s tým, že slovenská armáda okupovala územia južnej časti Donecka a Luhanska.
V tom čase sa mesto Doneck volalo Stalino a mesto Luhansk zas Vorošilovgrad. Úlohou slovenskej armády bolo najmä zabezpečovanie dobytého územia na Ukrajine, viaceré vojenské operácie absolvovala armáda v obciach alebo mestách v oblasti Kijiva, nad Melitipolom, v oblasti Mariupola, neďaleko Donecka a pod mestom Luhansk.
Okrem Rýchlej divízie nasadil slovenský štát do bojov na Ukrajine aj delostrelcov, ktorí postupovali od Žitomiru cez Kijiv až po Charkiv, kde sa ich cesta skončila. Na začiatku vojny na východnom fronte bola nasadená aj takzvaná Rýchla brigáda, ktorá neprenikla tak hlboko do ukrajinského územia, jej cesta skončila bojmi o Lipovec, kde zahynulo veľa slovenských vojakov.
KARDINÁLNY PROBLÉM PROPAGANDY
Slovenská armáda nebola ani zďaleka taká vycvičená a vybavená ako armáda nemecká. Jej úlohou bolo najmä zabezpečovanie okupovaného územia z hľadiska zásobovania vojsk potravinami, zbraňami, ale aj telegrafickým spojením, ďalej mala na starosti vojnových zajatcov a tiež vojensky zabezpečovala strategické ukrajinské mestá, napríklad aj prístavné mesto Mariupol.
Jedným z kardinálnych problémov slovenskej vlády, a teda aj slovenskej propagandy bolo zdôvodnenie vojenskej intervencie štátu na území Sovietskeho zväzu. Slovensko bolo jedinou slovanskou krajinou, ktorá zaútočila na iný slovanský národ, ktorý propaganda vykresľovala ako ekonomicky, sociálne a kultúrne zaostalý. Slovenský štát, ktorým prenikla v tom čase ideológia nacionálneho socializmu (nacizmu) a prvky fašizmu, vinil v tlači boľševikov za to, že sa snažili „udržať široké vrstvy na nízkom stupni, aby čím menej chápali to, čo im nanucuje boľševické hnutie, a aby všetko prijímali bez rozmýšľania.
Tento plán sa podaril, lebo obyvatelia Ruska sú dnes neuvažujúcim národom, ktorý slepo a pod vplyvom strachu zo smrti alebo z ťažkého trestu na Sibíri robil všetko na rozkaz.“(Slovák, 26. 7. 1941)
Je fakt, že Ukrajina v tom čase bola zdecimovaná stalinistickým terorom 30. rokov, hladomorom, genocídou, likvidáciou politických nepriateľov, likvidáciou celých rodín vrátane detí. To, samozrejme, slovenskej propagande nahrávalo, ale v zásade sa Slovensko v tejto ideologickej rétorike odsúdilo už po niekoľkýkrát do pozície vazala nacistického Nemecka.
Mnohé fotografie, ktoré vojnoví reportéri z Ukrajiny posielali domov, zobrazovali núdzu a biedu ako dôkaz zaostalosti sovietskej spoločnosti. Sústredenosť na tento typ obrazov biednych vidiečanov, bezprizorných ukrajinských detí, zničených kostolov a budov o nás hovorí viac, než by sme si mysleli. Obraz a text v dobovej tlači bol plný stereotypov, ktorý nás falošne staval do nadradenej pozície. Absencia celistvého poznania a osobnej skúsenosti je niečo, čo stojí v protiklade voči ideologickej propagande, ktorá demonštruje suverenitu tak, aby v skutočnosti prekryla rozpoltené a úzkostné stavy slovenskej spoločnosti.
JE NAŠOU POVINNOSŤOU POMÁHAŤ
Slovenský štát vyslal v roku 1941 na územie Ukrajiny okupačnú armádu, ktorej zbrane posvätila katolícka cirkev. Sme krajinou, ktorá dnes oficiálne odsúdila vojenskú agresiu Ruska voči Ukrajine, ale súčasne sme krajinou, ktorá politicky počíta s hlasmi fašistov v parlamente, sme krajinou, v ktorej politici nenávistne útočia na menšiny, a súčasne sme krajinou, v ktorej veľká časť obyvateľstva verí ruskej propagande. Bez celistvého poznania a bez osobnej skúsenosti.
Je to už viac ako 80 rokov od vojenskej intervencie slovenského štátu na ukrajinskom území počas druhej svetovej vojny. Ukrajine dlžíme viac, než by sme si na prvý pohľad mysleli. Je našou povinnosťou pomáhať Ukrajine vojensky, materiálne, ale aj vnútorným presvedčením o tom, že stojíme pri nej a že stojíme na tej správnej strane. Je to aj proces nášho postupného vyrovnávania sa s našou fašistickou minulosťou, ktorá je dedičná, v niečom až endemická. Ukrajine veľa dlžíme, ale súčasne nám Ukrajina ukazuje, aké zásadné sú hodnoty slobody a demokracie pre 21. storočie.
Slovenský štát vyslal v roku 1941 na územie Ukrajiny okupačnú armádu, ktorej zbrane posvätila katolícka cirkev.