Jachta ma dostane všade, kam chcem

V Karibiku nie sú piráti, ale po Amazonke sa dá plaviť len v sprievode pištoľníkov, hovorí Čech Miroslav Račan, ktorý oboplával sto krajín

Skúsenosti so stavbou jácht ste vraj mali rovnaké ako so stavbou raketoplánu.

Keď som si domov dotiahol trup, niekoľko týždňov som na ňom len sedel a premýšľal, čo a kam umiestnim. Bolo to podobné ako mať obvodové múry domu, ktorý treba dokončiť. Vymyslel som si teda, kde bude kúpeľňa, kuchyňa, salón aj spálňa. Bolo to náročné, lebo na lodi vôbec nemáte pravé uhly a celkový priestor je stiesnený.

Našťastie som dosť manuálne zručný, takže som si vedel naťahať rozvody a všetko nainštalovať sám. Na začiatku to však bolo vtipné – najskôr som si všade naťahal špagáty, ktoré predstavovali budúce steny, dvere, skrinky, sporák a všetko možné. Nakoniec sa mi podarilo všetko urobiť tak, ako som chcel.

Čo sťažne a plachty?

Tam nebolo čo vymýšľať, to už dávno vymysleli námorní inžinieri. Sťažeň a plachty mi dodali profesionálne firmy presne podľa projektu.

Jachta ide aj na vietor pomocou plachiet, aj na naftu. Máte tam nádrž, do ktorej sa jej zmestí až 1500 litrov. Vodu si na jachte odsoľujete, elektrinu viete vyrábať motorom aj solárnymi panelmi. Vyzerá to tak, že ak si naložíte dosť potravín, viete sa plaviť aj rok bez zastavenia.

To bol pôvodný cieľ. Chcel som plávajúci dom, ktorý bude nezávislý od pevniny. Nechce sa mi každý mesiac chodiť tankovať naftu, kupovať pitnú vodu a podobne. Ak by som vedel naložiť dosť potravín, technicky by som sa mohol plaviť roky.

Keď ste však v roku 2006 spustili jachtu prvýkrát na Labe, odkiaľ ste smerovali do Hamburgu a ďalej na more, nevyzeralo to dobre – zaplavilo vám motor. Neľutovali ste, že ste všetko robili sám, bez pomoci odborníkov?

Nie, ale došlo mi, že som mal viac premýšľať a viac sa zaujímať o niektoré detaily. Zle som zapojil hadicu chladiaceho okruhu a zaplavilo motor. Podobných varovaní bolo viac, našťastie šlo najmä o drobnosti, ktoré som vedel sám odstrániť. Nuž, začínal som metódou pokus – omyl. Bol som laik, učil som sa za pochodu. Niečo som si načítal z literatúry, ale riadil som sa najmä vlastným úsudkom. Pôrodné bolesti k tomu patria.

Ako sa stravujete? Nosíte so sebou konzervy a sušené mäso, alebo si cestou chytáte ryby?

Moja jachta je, ako som už spomenul, plávajúci dom, čiže je vybavená všetkým potrebným. Mám kajutu na spanie, salón, kuchyňu so sporákom, rúrou aj chladničkou, kompletnú kúpeľňu so sprchou aj WC. Nie som žiadny svetoborný kuchár, varím jednoduché a rýchle jedlá ako vajcia, cestoviny a podobne. Čo si budeme hovoriť, dnešné konzervy nestoja za veľa.

A ryby? Som veľmi zlý rybár, chytím možno jednu rybu za rok. Občas sa mi lapí aj meter a pol dlhý potenciálny úlovok, ale na lodi som sám a vytiahnuť ho na palubu je problém. Neraz mi po polhodinovom boji jednoducho utečie.

Na lodi trávite osem až deväť mesiacov z roka. Čo vás živí?

Mám vlastnú firmu. Náklady na cestovanie nie sú príliš vysoké. Potrebujem len naftu a jedlo. Servis a opravy sú síce drahé, tie si však robím sám, neplatím si drahých mechanikov, ktorí by za zapojenie jedného kábla brali stovku eur na hodinu.

Drahé je aj kotvenie v prístavoch, tým sa však zásadne vyhýbam. Zastavím sa tam možno raz ročne, keď je to nevyhnutné, ale inak nie. Niečo, samozrejme, stoja výlety do vnútrozemia, ale to je v poriadku. Ak sa nič zásadné na lodi nepokazí, je to pomerne lacné cestovanie.

Narodil sa v Pelhřimove, podniká v oblasti dopravy. V roku 2005 začal vlastnoručne stavať jachtu. Nazval ju Snehulienka a od roku 2006 doteraz vďaka nej oboplával a navštívil sto krajín sveta. Aktuálne sa plaví vo Francúzskej Polynézii. O svojich cestách vydal tri knihy a niekoľko filmov na DVD, má aj svoj web.

Loď nemusíte kotviť v prístave? Ani keď idete do vnútrozemia?

Nie. Kotvím zdarma, vždy v nejakej zátoke. Aj teraz na Tahiti som v zátoke. Môžem tu

prepadnú, aby sa obohatili. Našťastie sa mi nič také nestalo. Keď som sa však odtiaľ plavil smerom na Kolumbiu, asi päťdesiat míľ od brehu som zbadal tri veľké, asi 30 metrov dlhé lode.

Jedna z nich zrazu zmenila kurz a šla priamo na mňa. Keď sa dostala k mojej lodi na asi pätnásť metrov, otočila sa súbežne so mnou a nejaký čas sa plavila popri mne. Na palube sa zrazu objavilo osem miestnych statných chlapov.

Celé to bolo neobvyklé, nič nehovorili, len na mňa hľadeli, ja na nich. Po asi desiatich minútach sa otočili a odplávali. Dodnes netuším, o čo šlo, ale nebol to normálny spôsob správania sa. Zrejme sa rozhodovali, či im stojím za okradnutie.

Aj pirátov v Karibiku ste označili skôr za zlodejov, ktorí kradnú člny a motory.

To je pravda. V Karibiku je takých veľa a musíte si dávať pozor. Ak vyjdete na breh a nemáte loď zabezpečenú, vykradnú ju. Sú to miestni kriminálnici, ktorí si tým privyrábajú. Za pirátov by som ich neoznačoval. Približne raz ročne sa stane, že vlezú aj na loď, kde sa práve nachádza jej majiteľ, dôjde k stretu a vražde. Dá sa o tom dočítať na špeciálnych jachtárskych stránkach o pirátoch.

Keď ste sa plavili po Amazonke, najali ste si dvoch ozbrojených chlapov.

Priplával som do Brazílie a chcel som ísť na Amazonku. Netušil som, či sa vôbec dá preplávať. Keď som sa informoval u colníkov, policajtov a vojakov, vraveli, že splavné to síce je, ale varovali ma, aby mi to ani nenapadlo. Vraj je tam množstvo pirátov a ide o život. Rovno mi povedali – ani nad tým nepremýšľaj a vráť sa naspäť na oceán.

To ma však naštartovalo. Som tam možno raz za život, a tak chcem vidieť čo najviac. Niekoľko týždňov som premýšľal, ako to urobiť, až som si najal dvoch pištoľníkov ako ochranku. Myslel som si, že sú to nejakí „sekuriťáci“z baru, ale vysvitlo, že ide o vojenských policajtov.

Bola to vlastne ich práca – každá loď, ktorá sa plaví Amazonkou, má povinný sprievod dvoch ozbrojených ľudí. Náhodne som sa zoznámil s veliteľom vojenskej polície a bez toho, aby som vedel, o koho ide, mi povedal, že mi prenajme dvoch ľudí. Až na lodi som pochopil, že ide o profesionálov.

To akože celý čas stáli na palube a sledovali okolie?

Presne tak. Jeden mal brokovnicu, druhý revolver zavesený prekliato nízko, a stáli tak, aby každý videl, že loď je chránená. Bolo to v pohode, v noci som mohol pokojne spať, kým oni strážili. Nebolo to síce lacné, ale mám celoživotný zážitok.

Keď sa plavíte po mori či oceáne, loď riadi autopilot?

Jedna z mojich podmienok pri stavbe lode bola, že musí plávať sama. Dal som si prácu s výberom mimoriadne kvalitného autopilota, ktorý bez problémov funguje dodnes. Deväťdesiat percent plavby tak idem na automatiku. Kormidlovanie je jednak únavné, jednak ma nebaví.

Či idem na motor, alebo fúka dobrý vietor a môžem dobre nastaviť plachty, okamžite stláčam čarovné tlačidlo autopilot. Je to len o správnom vyvážení plachiet. Potom už len ležím a priebežne kontrolujem, ako sa mení sila a smer vetra.

Radar vám hlási blížiacu sa búrku?

Áno. Zobrazuje dažďové mraky. Len čo sa objaví, je jasné, že čoskoro sa zdvihne aj silný vietor. Vtedy treba okamžite zmenšiť plochu plachiet. Keď vidíte čierny mrak na pevnine, do príchodu búrky ubehnú možno aj dve hodiny, ale na mori sa to udeje v krátkom čase. Preto musím reagovať rýchlo. Samotná búrka na mori či oceáne trvá pár hodín a treba ju len prečkať.

Noci na otvorenom oceáne môžu byť krásne a romantické so svitom Mesiaca, ale aj tmavé, že človek nevidí na meter od lode.

Ten prvý prípad je naozaj o romantike. Spomínam si na množstvo plavieb, keď som si to doslova užíval. Keď Mesiac osvieti hladinu, všetko je strieborné a ešte do toho vyskočí delfín, je to nádhera. Na také chvíle nezabudnete. No a noci, keď je totálna tma, fúka silný vietor a búšia vlny, treba len prečkať. Pri každej takej si hovorím, že si ju už nechcem zopakovať.

V akej miere vopred plánujete, kam pôjdete?

Príliš neplánujem. Pozriem na počasie, smer vetra a idem. Mám iba hrubo stanovené ciele, takže keď sa vyskytnem niekde inde, nič sa nedeje, aspoň zistím, čo je tam zaujímavé. Skôr či neskôr sa aj tak dostanem všade.