Priateľskosť máme v sebe
Výskum batoliat a psov naznačuje, že sme priateľským druhom. Minimálne v detstve
Pramení altruizmus – čiže snaha pomôcť druhým – z viery, že svojou dobrotou získame v budúcnosti nejaké výhody? Touto otázkou sa roky zaoberajú vedci, ktorí experimentálne overujú, či pomáhame, aby sme mali v sociálnej skupine lepšiu povesť, budúcich spojencov, alebo jednoducho lepší pocit z toho, kým sme.
Nový výskum vedcov z Michiganskej univerzity naznačuje, že ľudská túžba pomôcť iným prichádza už v prvých rokoch života, čiže ešte skôr, ako si naplno uvedomujeme možné výhody. Ide o túžbu pomôcť nielen ľuďom, ale aj iným tvorom. Štúdia vyšla tento týždeň v časopise Human-Animal Interactions, čo znamená, že jej obsah posúdili odborníci v recenznom konaní.
O BATOĽATÁCH A PSOCH
Výskumníci sledovali interakciu batoliat so psami, ktoré sa predtým nestretli. Zvierací participanti štúdie – Fiona, Henry a Seymour – boli malé psíky odlišných rás. Vedci ich vopred poznali a vedeli, že k deťom sú priateľské.
Experiment prebiehal v detskom laboratóriu Michiganskej univerzity, pričom psy boli umiestnené v ohrádke s malými otvormi. Za nimi, len kúsok od ich dosahu, vedci položili hračku alebo jedlo.
Takmer stovka detí od 2 do 3 rokov sa potom v takomto prostredí stretla vždy s jedným zo psov. Tí sa správali prirodzene – buď o predmet prejavili záujem, alebo ho ignorovali. Vedci vďaka tomu mohli sledovať, či deti pochopia, čo psíky chcú, a rozhodnú sa im nezištne pomôcť.
Z výsledkov vyplýva, že batoľatá dvakrát častejšie odovzdávali nedostupné hračky a maškrty, keď o ne psy kňučaním alebo lapaním po predmetoch prejavili záujem. To naznačuje ich citlivosť na cieľ psa a vôľu pomôcť mu ho dosiahnuť. Pravdepodobnosť, že dieťa psovi pomôže, bola tiež vyššia, ak predtým žili v domácnosti so psíkmi (44 z 97) a ak išlo o jedlo a nie o hračku.
OCHOTA POMÔCŤ
Batoľatá dokázali pochopiť túžby psov a boli ochotné im pomôcť, hoci im psy túto láskavosť nemali ako oplatiť. Zistenia štúdie teda podporujú hypotézu, že sklony detí k pochopeniu cieľov okolia a takzvanej prosociálnosti sa týkajú aj iných druhov než len ľudí.
„Je naozaj zvláštne vidieť, ako skoro sa to začína,“povedala Rachna Reddyová, evolučná antropologička a hlavná autorka štúdie, pre denník Guardian. „Od začiatku nášho vývoja máme tendenciu správať sa prosociálne (priateľsky a nezištne – pozn. red.) voči iným ľuďom, snažiť sa pochopiť, čo sa deje v ich mysliach. Najnovšia štúdia ukazuje, že motiváciu a schopnosť rozšíriť takýto druh pomoci aj na iné živočíšne druhy majú dokonca už batoľatá,“dodala.
„Už dlhšie je známe, že batoľatá sa snažia pomôcť ľuďom v ťažkostiach. Aj tým, ktorých nepoznajú. Nebolo však jasné, či sme si vyvinuli takýto altruizmus iba voči iným ľuďom, ktorí by nám mohli pomoc oplatiť. Štúdia ukazuje, že to platí aj voči iným druhom, v tomto prípade psom, s ktorými sa deti už nikdy nestretnú,“uviedol Henry Wellman, detský vývojový psychológ, ktorý je ďalším spoluautorom štúdie.
Keďže psy plnia v ľudskom živote veľa pracovných úloh, napríklad ako záchranári pri lavínach, hľadači nášľapných mín, asistenti ľudí so zdravotným postihnutím či terapeutickí spoločníci, výsledky majú aj praktické využitie. Podľa autorov výskumu môže pochopenie toho, ako deti rozumejú psím motiváciám a cieľom, zlepšiť ich interakcie s pracujúcimi psami.
Aj samotní autori štúdie však upozorňujú, že na všeobecné evolučné vysvetlenia je potrebný ďalší výskum. V nasledujúcich štúdiách sa vedci plánujú zamerať na emócie, vďaka ktorým chcú deti psom pomáhať. Predpokladajú pritom, že ich motivácia s pribúdajúcim vekom slabne. S výnimkou kultúrnych kontextov, v ktorých im nápomocné správanie voči psom zlepšuje reputáciu.
DOMESTIKÁCIA PSA
Z doterajších výskumov to teda vyzerá, že sme ako druh priateľskejší, než sa na prvý pohľad môže zdať. Práve to nám podľa evolučných biológov mohlo pomôcť prosperovať po celom svete a dostať sa na relatívny vrchol potravinového reťazca.
Zjavne altruistické činy, ako napríklad odkladanie potravy pre zvieratá, totiž mohli viesť k domestikácii rôznych druhov – od psov a mačiek cez kravy a ošípané, až po kone a slony.
„Po tisícročia si ľudia vytvárali vzájomne závislé opatrovateľské vzťahy s domestikovanými zvieratami. Tieto vzťahy sú často nevyhnutné na prežitie, ale málo rozumieme tomu, ako sa vyvinuli ľudské schopnosti pre medzidruhovú starostlivosť,“píšu vedci v štúdii. Zároveň uznávajú, že takáto starostlivosť nie je v živočíšnej ríši bežná. Napriek mnohým príkladom zvieracej kooperácie sú ľudia jediný živočíšny druh, o ktorom zatiaľ vieme, že sa bežne stará o iné druhy a chová ich.
Vedci si do štúdie vybrali psov práve preto, že sú zďaleka najskorším známym domestikovaným druhom. Od vlkov sa geneticky oddelili pred 23-tisíc rokmi, pričom tento proces sa mohol začať už pred 40-tisíc rokmi.
Pravdepodobne k tomu došlo tak, že skupiny priateľských vlkov navštevovali miesta s ľudským odpadom, a priateľské sklony ľudí mohli zase vyústiť do priameho kŕmenia, prípadne spoločného lovu s týmito predchodcami psov. Oba druhy sa teda navzájom ovplyvnili.
„V tom čase všetci ľudia žili ako lovci a zberači, neexistovalo dokonca ani žiadne poľnohospodárstvo. Je teda naozaj nepravdepodobné, že by sa jedného dňa prebudili a povedali si: ‚Áno, chcem si vyšľachtiť vlka tak, aby sa z neho stal pes!‘“povedal v rozhovore pre český Deník N evolučný antropológ Brian Hare, ktorý sa zameriava na vývoj rozumových schopností človeka, primátov či psov. Druhý dôvod, pre ktorý si vedci vybrali do výskumu psy, tiež súvisí s ich domestikáciou. Vyvinuli sa totiž tak, aby čítali ľudské sociálne podnety a prirodzene hľadali ľudskú pomoc, keď narazia na problémy. Či by boli batoľatá podobne nápomocné aj iným domácim zvieratám – napríklad mačkám či králikom – je podľa vedcov otázkou do ďalších výskumov. „Psy majú veľa očného kontaktu a dávajú ľuďom podnety. Myslím, že pri mačkách by bolo naozaj náročné zistiť, čo vlastne chcú,“povedala Reddyová.
PRIATEĽSKOSŤ AKO VÝHODA
Veľká časť výskumu vychádzala z poznatkov vyššie spomenutého amerického evolučného antropológa Briana Harea, ktorý dlhodobo tvrdí, že evolučný koncept Charlesa Darwina nechápeme správne.
„Koncept prežitia najsilnejšieho sa vo všeobecne rozšírenom chápaní interpretuje veľmi pokrivene. Mnohí si pod ním totiž predstavia fyzickú silu, veľkosť, krutosť,“povedal pre český Deník N. Darwin však podľa neho „prežitie najsilnejšieho“chápe ako prežitie organizmu, ktorému vlastnosti zabezpečia evolučnú výhodu.
Podľa Harea, ktorý je autorom knihy Prežitie najpriateľskejších, nášmu druhu v minulosti nepomohla hrubá sila ani veľkosť mozgu, ale práve schopnosť budovať priateľstvá. Argumentuje pritom Homo sapiensom, ktorý bol pred 50-tisíc rokmi jedným z mnohých ľudských druhov, no na rozdiel od iných druhov nevyhynul.
„Keď sa začnete pýtať, prečo sme jediní (z rodu Homo – pozn. red.), ktorí tu zostali, dopracujete sa k tomu, že sme v niečom museli mať výhodu. Ja sa domnievam, že to bola práve naša priateľskosť. V istom momente sme vďaka nej začali cítiť aj k cudzím ľuďom príťažlivosť,“povedal vedec.
Hare ďalej vysvetľuje, že z úplných xenofóbov, ktorí sa báli všetkých cudzích – čo dodnes vidno napríklad u šimpanzov –, sa z nás stali bytosti, ktorých cudzí ľudia priťahujú. „Keď nás začali cudzinci priťahovať, umožnilo nám to rozšíriť sociálne siete tak, aby sme si našli nových priateľov. Čo je však ešte dôležitejšie, zároveň sme sa od iných skupín dozvedeli o inováciách, ktoré sa odvtedy mohli rozširovať oveľa rýchlejšie – naša kultúra sa posunula na úplne novú úroveň,“povedal Hare s dodatkom, že druhy organizmov, ktoré sa dokážu priateliť, sa vždy stávajú úspešnými.
Už dlhšie je známe, že batoľatá sa snažia pomôcť ľuďom v ťažkostiach. Aj tým, ktorých nepoznajú. Nebolo však jasné, či sme si vyvinuli takýto altruizmus iba voči iným ľuďom, ktorí by nám mohli pomoc oplatiť. Štúdia ukazuje, že to platí aj voči iným druhom, v tomto prípade psom, s ktorými sa deti už nikdy nestretnú.
Henry Wellman
detský vývojový psychológ
presvedčivosťou, môže práve jej podpora rozhodnúť o druhom kole.
Podstatné tiež bude, ako sa zachovajú médiá mimo Mafry (vydavateľstvo vo zvereneckom fonde Andreja Babiša – pozn. red.). Nakoľko budú ochotné ignorovať Babišom tlačené témy na titulných stranách iDnes, Mladej Fronty Dnes a Lidových novin či ohováraciu inzerciu od obskúrnych zadávateľov. Historická skúsenosť príliš dôvodov na optimizmus neponúka.
NA ČO SA ZAMERIA BABIŠ?
Pavlov rival žiadne desatoro nepotrebuje, jeho situácia je omnoho prehľadnejšia. Babiš vie, že svojich kmeňových voličov nestratí; zmizla aj jediná hrozba v podobe nepriaznivého súdneho verdiktu v kauze Čapí hnízdo. Zároveň tuší, že nedokáže nabrať dostatok vlažných a nerozhodných voličov, aby Pavla dohnal.
Od porazených súperov má nádej prebrať do veľkej miery len podporovateľov Jaroslava Baštu. Pravdou však je, že jeho a Baštova percentuálna podpora dosahuje prakticky identické čísla ako výsledok Miloša Zemana po prvom kole volieb v roku 2018.
Zeman sa však tešil väčšej dlhodobej popularite než Babiš. Mal výhodu prezidentského majestátu a predovšetkým čelil slabšiemu súperovi. Drahoš získal v prvom kole o deväť percent menej než teraz Pavel. V druhom kole musel vtedy presvedčiť omnoho viac voličov iných kandidátov.
Aby nebolo pohrôm málo, vystúpila volebná účasť v poslednom kole o sedem percent vyššie než pred piatimi rokmi. Babiš má preto menšiu šancu zmobilizovať nevoličov, než mal vtedy Zeman. Pokiaľ nemôže výrazne rozšíriť svoju vlastnú základňu, zostáva mu jediné: znížiť čo najviac tú Pavlovu.
K tomuto cieľu vedú štyri hlavné cesty a všetky z nich využije Babišov tím na maximum. Pokúsi sa presvedčiť antikomunistov o tom, že vyberajú medzi dvoma rovnako neprijateľnými kandidátmi a najlepšie spravia, keď namiesto „morálnych kompromisov“druhé kolo radšej vynechajú.
Odporcov vlády osloví prezentácia Pavla ako rýdzo vládneho kandidáta. Prostejších voličov sa pokúsia vydesiť hrozbou vojny, do ktorej nás militarista v čele štátu neodvratne zatiahne – čo na tom, že prezident nič takého urobiť nemôže, aj keby chcel.
A v neposlednom rade sa pokúsi znemožniť Pavla v televíznych debatách, aby váhajúcim jedincom zo všetkých vyššie uvedených skupín obyvateľstva ukázal, že jeho súper na rolu štátnika nestačí.
Divokú kartu predstavuje špina akejkoľvek povahy, ktorú budú Babišovi priaznivci ochotne šíriť. Aj šikovne prezentovaný nezmysel dokáže v obmedzenom čase pred voľbami napáchať veľa zla. Horší variant by predstavoval reálny kostlivec v Pavlovej skrini, ktorého by si babišovci prezieravo schovávali na druhé kolo.
Predvídanie výsledkov nie je exaktná veda, rozhodnúť môžu nakoniec aj zdanlivé maličkosti. Určitú predstavu si však môžeme spraviť z toho, kto v nasledujúcich dňoch ovládne verejnú debatu. Pokiaľ to budú témy vnútené Babišom, čaká nás škaredý a tesný boj. V opačnom prípade sa jeho šance začnú s každým uplynulým dňom znižovať.
Babiš vie, že svojich kmeňových voličov nestratí; zmizla aj jediná hrozba v podobe nepriaznivého súdneho verdiktu v kauze Čapí hnízdo. Zároveň tuší, že nedokáže nabrať dostatok vlažných a nerozhodných voličov, aby Pavla dohnal.