Ako si treba pamätať Whitney
Film I Wanna Dance With Somebody je prehliadkou triumfov slávnej speváčky, jej pády iba naznačuje
Vo februári 2012 ju našli mŕtvu vo vani v hoteli, a hoci mala len 48 rokov, málokto sa tomu čudoval. V poslednom období života to s ňou išlo z kopca, nepomohli ani intervencie rodiny a blízkych priateľov. Závislosť na drogách bola silnejšia ako všetko ostatné. Mnohí fanúšikovia dodnes za jej smrť vinia jej manžela Bobbyho Browna, ktorý isto zohral v príbehu negatívnu úlohu, no z odstupu času to vyzerá, že to bolo oveľa komplikovanejšie.
Príbeh slávnej speváčky s predčasným koncom si pýtal životopisný film, ktorým sa v Hollywoode darí. Predvlani mal premiéru Respect, príbeh Arethy Franklin a teraz prišiel čas aj na jej nasledovníčku. Lenže kým film o krstnej mame Whitney Houston sa vydaril, I Wanna Dance With Somebody sa nepáči kritikom a ani diváci sa príliš nehrnú napriek tomu, že v ňom hrajú skvelí herci. Špeciálne treba vypichnúť hlavnú postavu v podaní britskej herečky Naomi Ackie. Nie je jej dvojníčkou, za tých 144 minút v kine ste presvedčení, že sa pozeráte na skutočnú Whitney Houston.
OSLAVA HUDBY
O živote Američanky Whitney Houston už vzniklo viacero filmov, len krátko pred koronou sa objavili dva dokumenty rýpajúce sa v jej súkromí, ktoré je stále do istej miery zahalené tajomstvom. Tým, že jej život bola vlastne antická tragédia spejúca k neodvratnému koncu, nie je to príjemné pozeranie. Preto sa tvorcovia nového filmu rozhodli sústrediť najmä na to, čo Whitney priniesla svetu a svojim fanúšikom.
I Wanna Dance With Somebody je vlastne sfilmovaná oslava jej hudby, ktorá sa točí hlavne okolo fenomenálnych koncertov speváčky. Od momentu, keď sa v televízii predstavila americkému divákovi ako objav nahrávacieho magnáta Clive Davisa, cez spievanie hymny pred finále Super Bowlu až po jej neopakovateľné vystúpenie na American Music Awards v roku 1994, kde podala výkon za hranicami možností ľudského hlasu.
Každý z týchto momentov je vystavaný a zreprodukovaný do posledného detailu. Uveriteľnosť jednotlivých scén podtrhuje herecký výkon Naomi Ackie. Film síce využíva pôvodné party Whitney, no tým, že výdychy a nádychy patria herečke, divák má pocit, že Ackie skutočne spieva. Pri výbornom zvuku v kine ide skutočne o nevšedný zážitok.
Lenže tu sa plusy v podstate končia. Tvorcovia priznávajú, že do veľkej miery chceli reagovať na predchádzajúce dokumenty a chceli zvýrazniť v celom príbehu to pekné namiesto škaredého. Film je tak v prvom rade prehliadkou efektných videoklipov popretkávaných momentami z osobného života, ktoré mnohé naznačujú, ale len do istej miery odhaľujú skutočné ja speváčky.
TABU ZOSTALO TABU
Tvorcovia dokumentov prišli so šokujúcim tvrdením, podporeným výpoveďami viacerých svedkov, že Whitney bola v detstve sexuálne zneužívaná podobne ako jej súrodenci. Tým predátorom bola príbuzná, ktorá sa o nich starala, keď mama s otcom boli na koncertných túrach. Právu tu pramenia všetky nasledujúce osobné problémy hviezdy, no vo filme o tom nepadne ani zmienka. V rodine Houstonovcov bola táto téma donedávna tabu. Podobne je to aj s jej komplikovanou sexuálnou orientáciou, ktorú mama Cissy Houston zapierala aj po smrti dcéry. Už v 80. rokoch sa špekulovalo, že partnerom Whitney je jej asistentka Robyn Crawford, no táto láska vo filme nie je otvorená a explicitná. Okrem scény s rozbíjaním riadov skôr pôsobia ako dve kamarátky.
Nedozvieme sa, či Whitney bola bisexuálka alebo hľadajúca heterosexuálka, či celý život skrývala svoje pravé ja pred verejnosťou predstieranými vzťahmi s mužmi. Po Robyn Crawfordovej vraj už nemala žiaden lesbický vzťah. V „osemdesiatkach“však boli podobné témy tabu a určite by uškodili jej kariére, keby však Whitney začínala dnes, tak by s tým nebol žiaden problém a patrila by ku speváčkam a herečkám, ktoré otvorene hovoria o sexuálnych preferenciách.
Podobne je to vo filme aj s drogami. Na začiatku je scéna, keď sa mladá Whitney ukryje pred rodičovskou hádkou v izbe bratov, kde si dýchne nejakej zakázanej substancie, môže to byť crack alebo čokoľvek iné. Whitney v rozhovore s Oprah Winfrey priznala, že s drogami sa stretávala už od svojich tínedžerských čias a neskôr to prerástlo do skutočnej závislosti.
Snímka ukazuje, ako si pod zámienkou podávania autogramov kupuje kokaín od bieleho dílera. Rodina roky tvrdila, že o jej problémoch vôbec nevedela, pritom z predošlých dokumentov vyplýva, že Whitney brala drogy spolu s bratmi na turné, kde ich zamestnávala v rámci výpravných koncertných šou. Rovnako film zamlčí dôležitý fakt – a to smrť dcéry Whitney, ktorá o tri roky neskôr zomrela za podobných okolností ako jej mama.
A nakoniec sa dostávame aj k raperovi a jej neskoršiemu manželovi Bobbymu Brownowi. Ani tento vzťah nie je vo filme hlbšie rozpitvaný, kĺže len po povrchu. Len raz dôjde medzi manželmi k hádke, ktorá sa končí Brownovými vyhrážkami voči Whitney. V reálnom živote sa to však neskončilo len slovami, z raperovej strany dochádzalo aj k fyzickému násiliu, na čom si pochutnával americký bulvár.
V očiach mnohých fanúšikov bol Brown diablom, ktorý stiahol speváčku do pekla. Ich vzťah jej na pohode určite nepridal, no život si komplikovala najmä ona sama. Whitney sa rozviedla v roku 2007, ale svoj návyk na drogy neopustila. Bola viackrát na liečení, no vždy do toho opäť spadla. To sa jej stalo nakoniec aj osudným. Nebolo to však klasické predávkovanie. Speváčka sa utopila v hotelovej vani – v jej tele našli stopy, ktoré ju usvedčili, že tesne predtým si vzala aj drogy (kokaín), no svoju úlohu zohrali aj vážne zdravotné problémy so srdcom, ktoré ju sužovali v posledných rokoch jej života.
MÁLO ČIERNA ALEBO PRÍLIŠ BIELA?
Whitney bola fenoménom svojej doby. Špeciálne si vyberala piesne, pri ktorých vynikalo jej spevácke majstrovstvo, a dokázala ich premeniť na melodrámy (ako napríklad I Will Always Love You). Hudobníci, ktorí s ňou vystupovali, hovoria, že síce mala útlu postavu, no mala superschopnosť. Počas nádychu jej abnormálne narástol hrudný kôš a zadržal veľké množstvo vzduchu presne tak, ako to robia veľryby, keď sa potápajú do hlbín oceánov. Tým dokázala vyspievať dlhé vysoké tóny bez prerušenia.
No ani ona sa nevyhla kritikám, a celkom oprávneným. Vyčítali jej až príliš popový repertoár, afroamerickí kolegovia ju zas kritizovali, že jej hudba je málo čierna a nadbieha bielemu publiku, za čo ju aj koncom 80. rokov vypískali. Hlavne túto kritiku niesla veľmi ťažko.
Nikto jej však nemôže uprieť fakt, že bola vôbec prvou Afroameričankou, ktorá sa naplno presadila vo svetovej popmusic. Siedmimi po sebe nasledujúcimi singlami na čele americkej hitparády prekonala starý rekord The Beatles. Z dnešného pohľadu je zrejmé, že to ona vydláždila cestu dalším generáciám speváčok ako Beyoncé. Problém rasy je v americkej popmusic minulosťou, no Whitney sa už nedožila toho, aby bola za svoj prínos do popmusic patrične ocenená.
Ako správne poznamenal The Guardian, životopisné filmy o spevákoch idú podľa osvedčeného scenára – začiatky, sláva, pád a comeback. Problém s Whitney spočíval v tom, že v jej živote veľký návrat nenastal, a tak sa film časovou slučkou vracia do obdobia, keď bola na vrchole slávy. Tvorcovia tým jasne dávajú najavo, že takto by sme si mali Whitney pamätať. Z diváckeho hľadiska by však bolo lepšie, keby sa zamerali na speváčku, ktorá obetovala úspechu vlastný život.
Z diváckeho hľadiska by filmu pomohlo, keby sa zameral na speváčku, ktorá obetovala úspechu vlastný život.