Demokracia ako rukojemník okraja
Mainstreamové politické strany kedysi fungovali ako špongie, ktoré absorbovali extrémistov a zneškodňovali ich. To už neplatí
Menšiny zaujímajú v liberálnych demokraciách osobitné miesto, ich práva chránia inštitúcie pred tyraniou väčšiny. Niekoľko popredných svetových demokracií však teraz zápasí s celkom iným fenoménom, ktorý by sa dal nazvať tyraniou menšiny.
V Spojených štátoch sa neschopný demagóg stal nielen prezidentom, ale aj posmelil okrajové osobnosti, ktoré teraz ovládajú Republikánsku stranu a držia ako rukojemníka jednu komoru kongresu. Vládnuca Konzervatívna strana v Británii je podobne tlačená stále viac doprava menšinou ideológov – najmä v otázke „Európy“. Nová vláda premiéra Benjamina Netanjahua v Izraeli nemôže fungovať bez podpory krajne pravicových ministrov, ktorí by boli ešte pred niekoľkými rokmi odmietnutí ako nebezpeční fanatici.
Názory týchto menšín sa líšia od názorov väčšiny ich spoluobčanov, ktorí majú tendenciu zoskupovať sa kdesi v strede. Vo väčšej či v menšej miere však dnes radikáli diktujú politiku pre svoje národy ako celok.
PRÍLIŠ MÁLO I PRÍLIŠ VEĽA IDEOLÓGIE
Čiastočne za to môžu staré alebo zle fungujúce volebné pravidlá. Lídrov strán alebo kandidátov v USA a Spojenom kráľovstve si vyberajú malé podskupiny voličov, často hlučnejších a radikálnejších, ako je mainstream. V USA dáva archaické kolégium voliteľov malým vidieckym štátom takú moc, že prezidentom sa človek môže stať bez toho, aby získal väčšinu všetkých hlasov.
V štátoch, kde fungujú de facto len dve hlavné strany, sa tieto strany kedysi správali aspoň ako špongia, ktorá absorbuje extrémistov a mení ich na relatívne neškodných. Zdá sa však, že v USA a Spojenom kráľovstve, kde sa autorita umiernených elít znížila, to už neplatí. Izraelskú politiku brzdí komplikovaný systém pomerného zastúpenia, čo môže znamenať – a v súčasnosti to aj znamená –, že veľký konzervatívny blok, akým je Netanjahuov Likud, nemôže vládnuť bez podpory menších extrémistických strán.
Hlavným problémom je však paradoxná situácia, keď je ideológie príliš veľa i príliš málo. Ideológovia v USA, Izraeli a Spojenom kráľovstve sa dostali do popredia tak, že uzavreli dohody s lídrami, ktorí v nič moc neveria. Donald Trump môže byť napríklad nebezpečným narcisom, ale nikdy nemal žiadne koherentné politické myšlienky okrem tej, že chcel byť prezidentom.
V Spojenom kráľovstve Boris Johnson využil fanatikov brexitu, aby sa stal premiérom, aj keď bol v tejto otázke agnostikom. Je ťažké vedieť, čomu presne teraz verí poslanec Kevin McCarthy, niekdajší umiernený republikán, ktorý sa však poklonil pred najradikálnejším okrajom svojej strany, len aby sa stal predsedom snemovne reprezentantov. Netanjahu tiež tak túžil stať sa premiérom, že odovzdal dôležité posty extrémistom.
HLAVNE EMÓCIE
Hlavné politické strany kedysi zastávali jasné politické a ekonomické záujmy. Záujmy priemyselných robotníkov zastupovali progresívne strany, ktorých lídri často vzišli z odborov. Konzervatívci zastupovali veľký biznis a usadenú strednú triedu. Jedna strana chcela väčšiu úlohu štátu, druhá menšiu. Kultúrne problémy, súvisiace s rasou alebo sexualitou, hrali relatívne podradnú rolu, prinajlepšom ich niekto podporil ústne.
Od konca studenej vojny sa však progresívci a konzervatívci z veľkej časti zblížili v širokom konsenze týkajúcom sa globalizácie, medzinárodných financií a voľného obchodu. Keď sa staré ideologické bitky o ekonomické záujmy stávali čoraz irelevantnejšími, začali ich striedať boje o kultúrne, národné a rasové identity.
Namiesto jasných záujmov teraz politika čoraz viac apeluje na emócie ľudí súvisiace s tým, čo to znamená byť Britom (alebo Angličanom), Američanom, Židom, bielym, gejom, transrodovým alebo čiernym. Ak tieto emócie zahŕňajú existenčné obavy z cudzincov a zo straty postavenia, z imigrantov alebo etnických a náboženských menšín, extrémistické apely sa stávajú oveľa silnejšími.
To je dôvod, prečo bývalý britský premiér David Cameron, privilegovaný umiernený politik, ktorému chýbalo pevné presvedčenie, cítil, že potrebuje ustúpiť brexitovým fanatikom, prečo má Izrael teraz ministra národnej bezpečnosti, ktorý bol kedysi odsúdený za podnecovanie rasovej nenávisti, a prečo je Republikánska strana stále v područí muža, ktorého skalní podporovatelia veria v medzinárodné sprisahania zahŕňajúce socialistických pedofilov, ktorí chcú nahradiť biele obyvateľstvo v Amerike kriminálnymi prisťahovalcami.
NEBUDE TO ĽAHKÉ
Je ťažké si predstaviť, ako sa dá takýto radikalizmus v krátkodobom horizonte zmierniť. Dobrým začiatkom by bola zmena spôsobu, akým sa volia lídri strán a prezidenti, no je len malá šanca, že sa tak stane. Návrat k zameraniu sa na ekonomické záujmy a nie na kultúru, rasu a identitu by určite pomohol. Potvrdil to napríklad volebný úspech amerických demokratických kandidátov vo voľbách uprostred volebného obdobia prezidenta, ktorí venovali osobitnú pozornosť miestnym ekonomickým problémom.
Zdá sa, že republikáni v tejto chvíli nemajú okrem podnecovania nacionalistických pocitov a boja proti „wokeizmu“čo povedať. To len potvrdzuje, aby aj demokrati zmiernili svoj vlastný sklon k identitarizmu. Aby Británia odstránila extrémizmus toryov, bude musieť počkať na prípadnú zmenu vlády o dva roky. Nejaké riešenie existenčného besnenia v Izraeli sa nečrtá a to je presne dôvod, prečo sa ho zmocnili šialenci. Vzostup radikálov neprebehol zo dňa na deň a taký nebude ani ich pád.
Od konca studenej vojny sa však progresívci a konzervatívci z veľkej časti zblížili v širokom konsenze týkajúcom sa globalizácie, medzinárodných financií a voľného obchodu. Keď sa staré ideologické bitky o ekonomické záujmy stávali čoraz irelevantnejšími, začali ich striedať boje o kultúrne, národné a rasové identity.