Orkovia v službách rašizmu
Nemecko nebol len Hitler. Rusko nie je iba Putin. Vlastenec si dokáže želať, aby v genocídnej vojne jeho vlasť zdrvujúco prehrala
Začiatkom roka navštívil Bratislavu slávny ruský satirik, novinár a spisovateľ Viktor Šenderovič. V minulosti často vystupoval v médiách, na sociálnych sieťach ho sledujú státisíce ľudí. Lenže v januári 2022 sa ocitol na obávanom zozname zahraničných agentov, ktorý kremeľskému policajnému štátu umožňuje šikanovať a zatýkať oponentov. Musel opustiť svoju vlasť a vyše roka žije s rodinou v exile, najmä v Poľsku. Na Slovensku predstavil svoju novú knihu Zápisky zahraničného agenta, v ktorej ironicky komentuje skúsenosti s krutou putinovskou tyraniou, v najlepšej tradícii Zoščenka či Dovlatova, takisto šikanovaných a zakazovaných autorov predchádzajúcej generácie.
Šenderovič pochádza z bieloruskej židovskej rodiny a mnohé jeho satirické výpady voči postsovietskemu korupčnému systému a turbokapitalistickému chaosu zľudoveli. Roku 2010 patril k iniciátorom výzvy Putin musí odísť. Po vražde kirgizského migranta zorganizoval demonštráciu proti rasizmu Moskva pre všetkých. Na obnovené ruské imperiálne ambície upozorňoval od invázie do Čečenska. Dlhodobo skúmal aktivity kolaborujúceho podnikateľa Jevgenija Prigožina, prezývaného Putinov kuchár. Oligarcha z gastrobiznisu a prevádzkovateľ trolovacích fabrík už roky financuje aj polovojenskú skupinu vagnerovcov. Súkromná armáda brutálnych žoldnierov vrátane mnohých bývalých trestancov pôsobila v prospech kremeľského impéria v Líbyi, Sýrii, Sudáne, Mozambiku aj na okupovanom ukrajinskom Donbase, hoci oficiálne pre štát nepracuje. Šenderovič podrobne rozobral Putinovu utajovanú súčinnosť s Prigožinom a vyslúžil si za to vyšetrovanie za urážku na cti aj zaradenie na osudný zoznam.
Bol som na Šenderoviča zvedavý, lebo som presvedčený, že odvážni demokratickí Rusi a Rusky si nezaslúžia bojkot. Podujatie sa organizovalo skoro sprisahanecky, aj pre bezpečnosť hosťa v Bratislave, kde sa desiatky agentov na ruskej ambasáde naďalej venujú vyzvedačskej činnosti v prospech vojnového agresora.
Šenderovič roky pracoval v rádiu a jeho vydarené sólové vystúpenie pripomínalo skôr stand-up ako čítanie. Ako osviežujúco a inšpiratívne pôsobila iná než propagandistická ruština, ktorá za uplynulé desaťročie zamorila internet! Ruský jazyk sa kontaminoval notorickými klamstvami a horlivým podnecovaním k nenávisti. V hlave mi duneli haldy lží, ktoré chrlia Olga Skabejevová, jej manžel Jevgenij Popov a ďalší strojcovia kolosálnej kremeľskej fabriky na bludy. Vôbec sa nečudujem, že ešte aj rusky hovoriaci Ukrajinci radšej prešli na ukrajinčinu. Materčina pomáha aj v boji. Keď ukrajinské obranné sily narazia na podozrivého ruského diverzanta, ktorý sa vydáva za Ukrajinca, požiadajú ho, aby vyslovil výraz pre miestny druh chleba. Dotyčný takmer vždy zvolí nesprávnu koncovku. Aj holandskí partizáni odhaľovali počas druhej svetovej vojny nemeckých špiónov podľa názvu prímorského Scheveningenu. Prax sa spomína už v Biblii: „Vyslov ‚šibboleth‘!“Ak povedal ‚sibboleth‘, lebo to nevedel správne vysloviť, chytili ho a zabili na jordánskych brodoch.“(Kniha sudcov 12:6). Podľa prezidenta Zelenského nastane jazyková derusifikácia „počas jednej generácie – a navždy“.
Jazyk Puškina, Tolstého, Mandeľštama, Cvetajevovej či Achmatovovej dnes masovo šíri najmä odporné frázy a štvavé heslá, ktoré svet uviedli do najhoršej vojny za polstoročie. Ruská literatúra a kultúra nespôsobila násilie priamo – to sa zrodilo práve z jej zakazovania, zo sústavnej cenzúry kritických tvorcov od cárizmu cez Stalina až po Putina, z prenasledovania slobodného myslenia, z umlčiavania, väznenia a vraždenia páchaného svojvoľnou kriminálnou mocou.
Mnohí ruskí autori a autorky sa podobne ako Šenderovič už pred vojnou alebo po jej vypuknutí ocitli na úteku. Michail Šiškin žije vo Švajčiarsku, Maxim Osipov a Viktor Jerofejev v Nemecku, Dmitrij Gluchovskij sa skrýva na neznámom mieste, Ľudmila Ulická sa presťahovala do Berlína a zoznam sa stále rozširuje. Mnohí z nich priznávajú veľké ťažkosti v súvislosti s tvorením v rodnom jazyku, hovoria o hanbe, ktorú pociťujú voči vlastnej identite.
Poprední intelektuáli z imperiálnej ríše sa neraz ocitli v exile a v opozícii voči sfanatizovanej mase v bývalej domovine. Podobný osud postihol Thomasa Manna, ktorý ušiel z nacistického Nemecka. 2. apríla 1934 napísal v liste kolegovi, prozaikovi a pacifistovi Renému Schickelemu: „Nemecký ľud je silný v akceptácii pomerov, a keďže nemiluje slobodu, ale pociťuje ju ako spustnutie… bude sa s novou ústavou, ktorá požaduje surovú disciplínu, cítiť lepšie a napriek všetkému „šťastnejší“ako v republike… Intelektuálna a morálna úroveň dávno klesla tak, že sa nedarí získať potrebný impulz na skutočné rozhorčenie.“
Mann sa hlásil k odkazu Goetheho, Schillera či Lessinga a ťažko niesol, čo s nemčinou za taký krátky čas urobili Hitler, Goebbels a ich prisluhovači. V povojnovej eseji Prečo sa do Nemecka nevrátim ostro kritizoval kolegov, ktorí v Tretej ríši zostali a publikovali: „Knihy, ktoré smeli byť v Nemecku vytlačené v rokoch 1933 až 1945, sú menej ako bezcenné. Lipne na nich pach krvi a hanby; všetky by mali byť udupané. Nebolo dovolené, nebolo možné tvoriť v Nemecku „kultúru“, keď sa okolo vás dialo to, čo vieme. Znamenalo to skrášľovať spustnutosť, ozdobovať zločin.“
Hoci s prirovnaniami k nacistickému Nemecku treba narábať opatrne, početné podobnosti s putinovským Ruskom bijú do očí. Mimoriadna verejná podpora vojny, úspešná štátna propaganda s využitím najnovších technológií, Krym a Donbas ako Sudety, okupácia pohraničia, podnecovanie odporu voči Ukrajine ako nenávisť voči židom, zbožštenie vodcu, apokalyptické vízie konečného boja…
Tak ako teraz Ulická, Šiškin či Šenderovič aj Thomas Mann do stratenej vlasti, ktorá ho rovnako označovala za podliaka a vlastizradcu, neúnavne posielal správy. Posolstvá nahrával pre rádio BBC, ktoré ich vysielalo do Nemeckej ríše, pričom gestapo trestalo počúvanie zahraničného vysielania aj smrťou – tak ako dnes Putinov režim okamžite uväzní každého, kto nazve vojnu pravým menom. Mnohí krajania Mannove názory nevedeli či nechceli pochopiť, a neodpustili mu ich ani mnoho rokov po vojne, najmä jeho schvaľovanie spojeneckého bombardovania nemeckých miest: „Túto nesmiernu podlosť, odpornú zradu, z ktorej sa obracia žalúdok, toto znesvätenie jazyka a myšlienok, toto prehnané zvrátené vraždenie pravdy treba zlikvidovať za každú cenu a všetkými prostriedkami.“
Mann vedel, že si vo vlasti narobí veľa nepriateľov, ale v postoji nepoľavil. V románe Lotta vo Weimare rozpráva v Goetheho mene o ľuďoch, ktorých opanovalo barbarstvo: „Nemajú ma radi – správne, ani ja ich nemám rád, takže sme si kvit. Nech ich čert vezme… myslia si, že sú Nemecko, ale Nemecko som ja, a ak sa aj rozpadne na márne kúsky, vo mne pretrvá.“
V septembri 1942 Mann prvýkrát rozprával do rozhlasu o genocíde, lebo od poľskej exilovej vlády dostal informácie o vyvraždení sedemstotisíc európskych Židov vo Francúzsku, Rakúsku a Poľsku. „Viete o tom, Nemci? Čo si o tom myslíte?“kládol otázky. Tak ako sa dnes slobodní Rusi z diaľky pýtajú svojich krajanov, či tušia, čo všetko sa udialo v Irpini, Buči či Boroďanke.
Mann neprestával veriť v nemeckú budúcnosť „napriek zúfalej prítomnosti a beznádejne vyzerajúcemu zničeniu. Prestaňte hovoriť o konci nemeckých dejín! Nemecko nie je totožné s krátkou, temnou historickou epizódou, ktorá nesie Hitlerovo meno“.
Miloval Nemecko, preto mu želal porážku. Trúfne si dnes niektorá Ruska alebo Rus v exile vysloviť také želanie? Naposledy Thomas Mann vysielal 10. mája 1945, krátko po bezpodmienečnej kapitulácii. „Napriek všetkému je to veľká hodina: návrat Nemecka k ľudskosti,“povedal. V tej chvíli sa začala dlhá a zložitá nemecká cesta k slobode a demokracii. Ako dlho potrvá temná a každým dňom dlhšia epizóda ruských dejín, ktorá nesie Putinovo meno? Kedy sa Rusko vráti k humanizmu, kedy ho konečne objaví? V ukrajinskom jazyku sa z Rusov stali tolkienovskí Orkovia (u nás nazývaní Ohyzdi), najoddanejší a najsurovejší služobníci rašizmu, ďalšieho rozšíreného novotvaru pre ruský neofašizmus.
Nemecko nebol len Hitler. Rusko nie je iba Putin. Ozajstný vlastenec si dokáže želať, aby v genocídnej vojne jeho vlasť zdrvujúco prehrala a stiahla sa späť na svoje územie. Aj Šenderovič sa raz túži vrátiť, v lepších časoch. Azda to bude čoskoro.