Nielen tým je výnimočná
Rezignácia Jacindy Ardernovej z postu premiérky aj líderky labouristov vo volebnom roku je pre vonkajších pozorovateľov šokujúca, ale ak novozélandskú političku vnímame ako niekoho, kto nebaží po moci, tak je jej rozhodnutie logickým ukončením výnimočného dramaturgického oblúka jej politickej kariéry. Ardernovú tiež – a vôbec to nie je po prvýkrát – stavia do ostrého kontrastu so svetovými lídrami, ktorí boli jej politickými súpútnikmi, ale pre udržanie sa pri moci boli schopní otriasať základmi svojich krajín.
Spomeňme si na Donalda Trumpa a hoaxy o ukradnutých voľbách a následnom útoku jeho prívržencov na Kapitol. Len nedávno sa niečo podobné stalo v Brazílii, kde sa Jair Bolsonaro nemohol vyrovnať so stratou prezidentského úradu.
Viktor Orbán pre udržanie sa v kresle ukrajuje z maďarskej demokracie ako z čabajky a v Izraeli Benjamin Netanjahu uzavrel zmluvu s diablom, teda najhoršími extrémistami, aby sa mohol vrátiť do úradu.
O Vladimirovi Putinovi, ktorý brutálne prepadol Ukrajinu aj preto, aby mu poskočil upadajúci rating, je zbytočné sa rozpisovať.
Ardernová pri oznámení svojho rozhodnutia pomenovala, prečo odchádza, a je to prijateľné aj rozumné vysvetlenie. Pred voľbami nemá dosť energie na to, aby viedla krajinu a stranu, a myslí si, že by už nemohla dobre slúžiť Novému Zélandu.
Myslí si, že jej čas v pozícii premiérky vypršal, lebo to tak cíti a preto, lebo vie, čo táto práca obnáša. Po tom, čo sa lídri a líderky na celom svete opakovane vyhovárajú na covid, ekonomickú krízu, vojnu na Ukrajine a vysvetľujú tým svoje chyby, ale veľmi často aj číre zlyhania z hlúposti a egoizmu, je osviežujúce vidieť niekoho, kto hovorí celkom inak.
42-ročná, energická, v zásade vždy pozitívna Ardernová sa celkom ľudsky priznáva, že tieto globálne udalosti plus prípad vraždenia domáceho teroristu v mešite v Christchurchi s 51 obeťami na životoch ju vyčerpali. A namiesto toho, aby vymýšľala, ako ešte zostať prilepená na stoličke, odchádza a chce dať priestor niekomu sviežejšiemu.
Iste, bude sa špekulovať o tom, že jej osobná popularita aj popularita jej strany upadá, a to mohlo byť jej motiváciou. A keby to aj tak bolo, ukazuje to len to, že Ardernová je naozaj výnimočná líderka, ktorá vie, kedy treba odísť bez strápňovania sa, bez toho, aby svojim voličom a voličkám ukázala svoje horšie stránky a celkovo im ešte viac pokazila dojem z politiky.
Možno sa objavia patetické volania, že sa neodchádza uprostred bitky, lenže nemotivovaný a vyčerpaný vojvodca, prípadne taký, čo pre svoje osobné ambície ženie vojakov na smrť, je ešte nebezpečnejší ako nepriateľ.
Ardernová to dobre vie a sama to aj pomenovala, keď povedala, že chce, aby si ju pamätali ako niekoho, kto sa vždy snažil byť láskavý. Láskavosť v jej podaní nebola o slabosti ani nerozhodnosti či neschopnosti sa jasne vymedziť voči zlu.
A preto, lebo je už z generácie, ktorej členovia a členky sa nehanbia byť láskaví aj sami k sebe, je jej rozhodnutie ešte pochopiteľnejšie. Dôkazom toho je, že po šiestich tvrdých rokoch chce byť pri svojej rodine a nehanbí sa za to.