Kafka sa vracia
Mám pocit, že náš premiér sa kafkovským záverom Zámku už nejaký čas silne inšpiruje
Koncom roka som vo svojej banke požiadal o úver. Jej služby využívam už tridsať rokov, hoci medzitým štyrikrát zmenila názov a majiteľa. Predpokladal som, že to pôjde bez problémov. Som spoľahlivý, svoju hypotéku bezproblémovo splácam a úver nebol nijako extrémny. Moja banka však požadovala množstvo nezmyselných potvrdení, a keď som jedno doniesol, okamžite vznikla potreba doručiť ďalšie a ďalšie... Nakoniec žiadosť o úver podľa očakávania zamietla. Neveril som vlastným ušiam. Niekedy sa zatnem a poviem si, že to len tak nevzdám. Snažím sa vyhovieť aj podmienkam z kategórie Dobšinského ľudových rozprávok (doniesť očné zuby sedemhlavého draka) – až kým nenarazím na takú, s ktorou už neviem pohnúť. Napríklad potvrdenie, že moja prastará mama bola žena a mala modré oči.
Samozrejme, nič strašné sa nestalo. V princípe sa len uzavrela jedna kapitola. Zmenil som banku – čo som mal pochopiteľne urobiť už dávno. Ale tých niekoľko dní som sa cítil veľmi neisto. Deje sa so mnou niečo zlé, keď to, čo doteraz (ako-tak) fungovalo, zrazu absolútne nefunguje?
Keď v týchto dňoch sledujem kauzu okolo vysokých zálohových platieb za elektrinu a paniku s ňou spojenú, mám opäť veľmi podobný pocit. A vysvetlenie ministra hospodárstva Karla Hirmana, že: „v skutočnosti nateraz nikomu nič nehrozí, pretože dokumenty, ktoré dostali podnikatelia, boli zväčša informatívne a nie riadne zálohové predpisy“, nepôsobia príliš upokojujúco.
Možno je to tým, že podobných správ, absurdných vysvetlení a pohľadov do budúcnosti je v poslednom čase tak veľa. A mne sa podvedome z pamäti vynárajú literárne diela fungujúce na podobnom princípe.
Klasikou je Franz Kafka a jeho Zámok. Skvelá metafora pocitu odcudzenia človeka v modernom svete. Zememerač Jozef K. sa snaží dostať na zámok, kam ho povolali kvôli zememeračským prácam. V dedine pod zámkom sa však dozvie, že došlo k omylu a žiadnu prácu preňho nemajú. Overiť si to nemôže, pretože na zámok sa nedá nakontaktovať. Klamm – úradník zo zámku je nezastihnuteľný a nikto presne nevie, ako vyzerá.
Franz Kafka Zámok nedokončil, ale podľa Maxa Broda údajne plánoval záver, v ktorom Jozef K. nakoniec umiera a k jeho smrteľnej posteli prichádzajú úradníci so správou, že môže konečne nastúpiť.
Nemôžem si pomôcť, ale mám pocit, že náš súčasný premiér v demisii sa kafkovským záverom Zámku už nejaký čas silne inšpiruje.
Znepokojivo pôsobí aj predcovidová novela Ticho amerického klasika modernej literatúry Dona DeLilla. Svet tu zachváti neznáme nebezpečenstvo. Nikto nevie, odkiaľ pochádza, čo všetko dokáže spôsobiť a ako s ním bojovať.
Na Kafku otvorene odkazuje aj najnovšia próza Pavla Rankova Klinika. Hlavná postava sa snaží dostať do nemocnice na vyšetrenie k uznávanému špecialistovi. Nikto však presne nevie, kedy bude pán profesor prítomný a na kedy sa k nemu dá objednať. Protagonista príbehu je preto odkázaný na konzultácie s nemocničným kuričom, recepčnou, náhodnou pacientkou či profesorovým asistentom. Keď sa mu konečne podarí si dohodnúť termín, nemocnica je pre štrajk zdravotníkov zatvorená.