Čia je to vina?

Veľkolepé plány do blízkej budúcnosti, spokojný s blízkou minulosťou

Ihave tried to write Paradise/Do not move/Let the wind speak/that is paradise.’ Pokúsil som sa napísať Raj/Nehýb sa/ Nechaj vietor hovoriť/to je raj. Ezra Pound Cantos Rok sa začal. Január sa končí. Počuť vietor na poliach. Je zimná noc, nie až taká zimná a nie až taká noc.

Piatok večer pol desiatej. Na dnes som už asi domaľoval, ugriloval som a zjedol lososa, ktorého som chytil v chladničke, a keď dopíšem, urobím si zrejme jednu BM a dám gitanku.

Veľkolepé plány do blízkej budúcnosti, spokojný s blízkou minulosťou.

Tak ako rád bývam v spoločnosti, rád bývam sám. Rád si čítam a rád píšem, pozerám sa cez okno do záhrady a teším sa, že príde jar, teším sa, ako budú kvitnúť ruže, napríklad.

Ruže ako od Henriho Fantin-Latoura. Biele ruže. Veľké a voňavé. Maliar Henri Fantin-Latour sa narodil 14. januára 1836 v Grenobli, študoval v Paríži a vďaka Whistlerovi sa preslávil v Anglicku. Jeho obrazy kvetín a zátiší boli na ostrovoch také žiadané, že ich počas jeho života vo Francúzsku nikto nepoznal.

Obraz Un coin de table (Roh stola) z roku 1872 visí v Paríži v Musée d’Orsay. Zastavte sa, ak by ste mali cestu, stojí to za videnie, nakoniec ako celé d’Orsay, nakoniec ako celý Paríž. Skupinový portrét jeho súčasníkov: zľava Paul Verlaine, Arthur Rimbaud, Léon Valade, Ernest d’Hervilly, Camille Pelletan, stojaci zľava Pierre Elzéar, Emile Blémont a Jean Aicard. Váza s kvetmi vpredu napravo zastupuje neprítomného básnika Alberta Mérata.

Ak by ste sa chceli dozvedieť viac, prečítajte si knihu Juliana Barnesa Muž v červenom župane alebo rovno jeho eseje hlavne o francúzskom maliarstve Keeping an eye open.

Dívať sa na jeho portréty ľudí je vždy zaujímavé, dozvieme sa všeličo, čo sme nevedeli, ale dívať sa na jeho maľby kvetín ma naplňuje neopísateľným blahom.

Pamätám sa, keď sme dostali niekedy v raných osemdesiatych do rúk platňu New Order, na obale ktorej je jeho kôš s kyticou ruží – dokonalé! Platne majú niečo do seba – už ten moment, keď ju položíte na gramofón a spustíte prenosku na točiaci sa vinyl, milujem ten pocit.

Platňa ako posol dervišov, napodobujúca pohyb ekliptiky.

Takto sa to začína – najprv „synty“bicie a potom, ako sa na osemdesiate a pokračovateľov Joy Division patrí…

How does it feel/When you treat me like you do/And you’ve laid your hands upon me/And told me who you are?

I thought I heard your mistaken/And I tought I heard your words/Tell me, how do I feel?/Tell me now, how do I feel?“

No teraz je už naozaj noc, a kým píšem, začalo snežiť a do rána zrejme neprestane tak, ako sa na koniec januára, teda jaguára patrí, potom už len víťazný február, marec, poberaj sa starec, najkrutejší mesiac roka apríl, zamilovaný máj a tak ďalej do leta horúceho až no…

Keď som začal Poundom, skončím Egonom Bondym. Myslím, že som to už citoval, tak pre istotu znova ako ten deň za dňom, rok za r…

Jaro, léto, podzim, zima./Čí je to vina.