Iveta mala byť ešte drzejšia
Keď sa pozrieme na obrazovky slovenských televízií, rómskych hercov a herečiek tam stále vidíme veľmi málo, hovorí Alžbeta „Zea“Ferencová
Doteraz v televízii nemala hlavnú postavu Rómka, možno aj preto, že z toho mali všetci obavy, hovorí Alžbeta „Zea“Ferencová, ktorá hrá hlavnú úlohu v seriáli Iveta televízie JOJ. „Keď som si čítala scenár, veľmi som dúfala, že hlavná rómska postava nebude vykreslená klasicky stereotypne. Mám však pocit, že práve Rómka Iveta vyznieva v seriáli dobre,“vraví.
Ak vás oslovujú ľudia, ktorí vás nepoznajú z obrazovky, zvyknú sa vás aj opýtať, odkiaľ ste?
Tak to je naozaj na dennom poriadku. S priateľom a s kamarátkami už máme takú hru, že keď ideme do novej spoločnosti, vždy odrátavame minúty, kedy príde táto otázka. Keď spoznám niekoho nového, v priebehu prvých piatich minút určite padne otázka, odkiaľ pochádzam a aké mám korene. Keď poviem, že som zo Slovenska, je to pre nich mätúce, pátrajú ďalej a hovoria: „Ale vy nemôžete byť Slovenka!“Vtedy im vysvetľujem, že som Rómka.
Aké reakcie to vyvoláva?
Vidím, že sú prekvapení. Niektorí aj povedia, že nevyzerám ako Rómka, no ja sa ich potom pýtam: „A ako by podľa vás mala vyzerať Rómka? Prečo nie tak ako ja?“
Niektorí sú prekvapení pozitívne, niektorí skôr negatívne, ale tých je, našťastie, veľmi málo. Zažila som aj to, že keď som niekomu povedala, že som Rómka, hneď som z jeho strany cítila akoby odstup. No stáva sa to naozaj len výnimočne.
Zažívali ste nepríjemné poznámky pre svoj pôvod, keď ste ešte ako dieťa vyrastali v Prešove?
Jasné, zažila som aj negatívne veci, ale nebolo to niečo hrôzostrašné, že by ma napríklad niekto naháňal po ulici. Skôr také bežné detinské reči ako napríklad: „A ona je Cigánka, s ňou sa nechcem hrať!“Alebo niektorí rodičia mali predsudky a strach z toho, že by ich dieťa mohlo mať za najlepšiu kamarátku Rómku. Niekedy som cítila, že mali voči mne odstup a ich deti niekedy pred nimi aj tajili, že sa so mnou kamarátia. No keď ma tí rodičia trochu lepšie spoznali, prešlo to.
Zažila som, samozrejme, aj nepríjemné pokriky, alebo si pamätám ten nepríjemný pocit, keď vás v obchode niekto sleduje. Nie je to síce nič až také strašné, ale viem, že by sa nemalo diať ani to.
Čo vám na to vtedy hovorili vaši rodičia? Ako vás povzbudzovali, aby vám to neničilo sebavedomie?
Ja som sa im s tým radšej nezverovala. Už ako dieťa som si zvykla riešiť všetky problémy sama v sebe. Hanbila som sa povedať im, že mi niekto nadával, ale často som si aj sama povedala: „Nevadí, veď to, čo hovoria, aj tak nie je pravda.“
S rodičmi som to preto nijako nerozoberala. Oni mi od mála hovorili, že som Rómka a že mám byť na to hrdá. Aj s negatívnymi poznámkami som sa preto chcela vyrovnať sama. Ako dieťa som si ešte neuvedomovala, ako to na mňa vplýva, niektoré pocity ma však dobehli neskôr a vynárajú sa vo mne až teraz, po tridsiatke. Niekedy mi je z toho úzko a smutno. Až teraz si hovorím, že ako dieťa som si to asi musela v sebe potláčať. Hovorila som si, že mi je vlastne fajn. Aj keď mi až tak fajn asi nebolo.
Z akej ste rodiny? Chceli z vás mať rodičia herečku?
Moja mama je učiteľka, moja prababka bola Elena Lacková, prvá rómska spisovateľka. Mama si tak vždy predstavovala, že pôjdem skôr týmto smerom. S Rómami je spojených veľa stereotypov, často sa poukazuje práve na náš umelecký talent, až sa mi zdá, že je to jediné, čo v nás ľudia vidia. Berie sa to tak, že sme dobrí len v tomto, že vieme spievať a tancovať. Aj preto mama nechcela, aby som išla týmto smerom. Navyše kto by chcel, aby jeho dcéra po nociach chodila spievať! Ja som to tak, samozrejme, nevnímala a bola som vtedy riadne naštvaná, nechápala som, že ma rodičia nechcú podporiť. Už vtedy som tušila, že za tým vidím niečo viac, no ako tínedžerka som nebola vypočutá.
Doma ste hovorili východniarskym nárečím?
U nás doma sa vždy rozprávalo rómsko-východniarsky, ale aj spisovnou slovenčinou. Mama nechcela, aby sme my deti hovorili východniarsky.
Prečo?
Nechcela, aby nám potom niekto vyhadzoval na oči: „Jasné, Rómka, tak nevie po slovensky.“Mama s babkou sa rozprávali rómsky a nárečím, ale my sme im väčšinou odpovedali v spisovnej slovenčine. Navyše som chodila na výberovú jazykovú školu v Prešove, kde som bola jediná Rómka v ročníku, tak som sa musela snažiť byť stokrát lepšia než ostatní.
Potom som vyštudovala pedagogickú a sociálnu akadémiu.
Na vysokú som už potom nešla, ale určite si ju ešte niekedy chcem urobiť. Ak by to nebolo niečo blízke filmu, napríklad scenáristika alebo réžia, tak by to bola určite špeciálna pedagogika alebo psychológia.
Nakoniec ste sa pedagogike vôbec nevenovali. Po účasti na Miss Universe ste sa začali venovať modelingu, objavovať sa v televízii. Nemali ste skúsenosť, že by vás tmavšia farba pleti na kastingoch znevýhodňovala?
Keď som začínala s modelingom, na Slovensku ešte kastingov veľa ani nebolo, a ak ich pár aj bolo – napríklad do reklamy alebo do televízie – naozaj som to vnímala ako nevýhodu. Reklamu som na Slovensku natočila jednu, možno dve, keď hľadali vyslovene exotickú krásku. Inak tu bolo v reklamách pravidlom, že ste mali divákom pripomínať Slováka alebo Slovenku a ja som asi nebola typická Slovenka.
Zmenilo sa to pred pár rokmi po vašom odchode do Prahy?
Áno, ale zmenilo sa to určite aj preto, lebo v Prahe sa toho točí a fotí oveľa viac. Otvoril sa pre mňa akoby nový svet, kde platí, že čím ste zaujímavejšia, tým je to pre nich lepšie. Začala som dostávať oveľa viac šancí.
Dúfam, že sa to už postupne mení aj na Slovensku, ale keď sa pozrieme na obrazovky slovenských televízií, rómskych hercov a herečiek tam stále vidíme veľmi málo. Takmer žiadnych.
Aj svoju prvú veľkú hereckú rolu – myslím tú v seriáli Iveta – ste dostali, až keď ste odišli zo Slovenska. Nie je to symbolické?
Myslím, že to tak väčšinou býva: na to, aby ste mali doma úspech, musíte uspieť niekde inde. Ja som však nešla do Česka s týmto zámerom. Išla som tam, aby som mohla robiť to, čo chcem ja – hudbu a tanec. Začalo sa mi v tom dariť, aj vďaka tomu som možno zaujala Honzu Hřebejka a obsadil ma do Ivety. Nepoznali sme sa síce osobne, ale keďže som už pôsobila v Prahe, on aj Petr Kolečko (autor scenára Ivety – pozn. red.) už tušili, kto som a čo robím. Vedeli, že spievam, tancujem, že som bola na Misske, že som Rómka. Asi sa im to celé nakoniec spojilo dokopy.
Keď vás však volali na kasting, neverili ste, že je to „ten Hřebejk“. Čo ste si vtedy pomysleli?
Keď mi volala kastingová režisérka Ingrid Hodálová, že by ma Honza Hřebejk chcel obsadiť do svojho filmu, rozosmiala
som sa a zložila telefón. Vravela som si, že to určite nemôže byť „ten Hřebejk“, že sa jej určite len poplietli projekty. No po chvíli som jej predsa len napísala, či je to pravda.
Keď som potom zavolala priateľovi (český raper a producent Paulie Garand – pozn. red.), ktorý je veľkým obdivovateľom Hřebejka, ten mi rovno povedal: „Je jedno, čo tam budeš hrať, berieš to!“
Ale keď ste čítali scenár Ivety prvýkrát, vraj ste sa zľakli. Prečo?
V pôvodom scenári bola Iveta ešte drzejšia, ešte viac chlapčenská. Niektoré scény mali byť ešte drsnejšie, ako sme ich nakoniec natočili. Na začiatku som si to naozaj nevedela predstaviť. Áno, som rovnako ako Iveta z východu, som Rómka a mala som v puberte veľmi podobný vzťah s mojou mamou – ten je inak v seriáli najautentickejší. Jediný rozdiel medzi mnou a Ivetou je, že ja som nikdy nebola drzá a násilná, nikdy som sa nebila ako ona. To bola pre mňa brutálna výzva. Priateľ mi hovoril: „Chcem vidieť, ako ty niekoho udrieš! Veď ty ani nevieš zvýšiť hlas.“
S tým sme nakoniec najviac bojovali na pľaci. Napríklad keď som mala v prvom dieli kopnúť chlapa medzi nohy, bolo mi to strašne smiešne. Iveta sa pritom mala viackrát pobiť, mala piť, fajčiť. Fajčenie sme nakoniec úplne zrušili.
Prečo?
Lebo to nebolo uveriteľné. Niežeby som nikdy nefajčila, aj počas nakrúcania sme občas v prestávke išli na cigaretu, ale keď ma raz Honza Hřebejk videl fajčiť, povedal: „Veď ty fajčíš ako žena z 20. rokov! Je to strašne elegantné, toto nemôže byť Iveta.“Tak sa to celé vyhodilo.
Boli ste inak niekedy v Trebišove?
Veľmi dávno, ešte ako dieťa, keď ma tam zobrali rodičia. A z Trebišova mám aj troch veľmi blízkych ľudí.
Čo má seriálový Trebišov spoločné s tým skutočným?
Nie je to skutočný Trebišov. Ale to by nebolo ani žiadne iné mesto, ktoré by tam bolo namiesto Trebišova – Prešov, Košice, Považská Bystrica… Základ bol vyobraziť rozdiel medzi Bratislavou a mestom, odkiaľ to dievča pochádza a kde nechce žiť. Je preto jasné, že nebudeme ukazovať nádherný park v Trebišove a vynovené kaviarne, keď potrebujeme v seriáli urobiť ten skok, keď sa hlavná hrdinka chce vo svojom živote niekam posunúť. Samozrejme, že sme potom išli po tej odvrátenej stránke, ktorá existuje v každom meste – aj v Trebišove, aj v Prešove, aj v Košiciach, aj všade inde na Slovensku.
Takže si pod tým v podstate môžeme predstaviť každé druhé mesto na Slovensku?
Áno. Nešlo ani tak o to mesto, ale potrebovali sme to rozdeliť na dva svety. Keby bola Iveta z Bratislavy a mala by ostať v Bratislave, asi by to nebolo veľmi zaujímavé.
Ešte predtým, ako mal seriál premiéru, jeden bulvárny spravodajský portál napísal, že Jojka seriálom o Rómke poriadne riskuje. Nakoniec titulok pod tlakom negatívnych ohlasov zmenili na neutrálnejší.
Ja som to ani nevidela. Chápem, že bulvár je bulvár, snažím sa to pochopiť, ale toto sú podľa mňa témy, pri ktorých musíte vedieť, kedy si už treba povedať „stop“.
Som veľmi vďačná televízii JOJ, že do tohto seriálu išla. Všetci mi hovoria, aký mám teraz s Ivetou úspech. Ja som to tak zo začiatku nebrala, hovorila som si: „Veď hrám v reklamách, mám už za sebou nejaké veci.“Ale je fakt, že tento seriál má v niečom prvenstvo – doteraz v televízii nemala hlavnú postavu Rómka. Možno aj preto, že z toho mali všetci obavy. Ďakujem tvorcom a televízii, že to konečne prelomili.
Ako ste vnímali to, ako sú v seriáli zobrazení Rómovia? Trápilo vás, ako to nakoniec vyznie?
Keď som si čítala scenár, veľmi som dúfala, že hlavná rómska postava nebude vykreslená klasicky stereotypne. Mám však pocit, že práve Rómka Iveta vyznieva v seriáli dobre. Vie, kto je, a nemá s tým problém, to skôr jej matka jej klame – a to je Nerómka. Aj ľudia okolo nej sú nejakí divní a tiež sú to všetko Nerómovia. Iveta chce ísť preč, chce niečo dosiahnuť, vie, že jej ostatní klamú, a nebaví ju to.
Myslím si, že Rómovia v tomto prípade naozaj vyznievajú lepšie, minimálne Iveta.
Tvorcovia seriálu avizovali, že chcú poukázať na predsudky v spoločnosti. Predsudky o Rómoch sú jednou z tém seriálu. Okrem Ivety dostáva čoraz väčší priestor jej šéf z modelingu Adrián, ktorý je gej. Pre mnoho Slovákov je to, žiaľ, stále kontroverzná téma. Nemali ste obavu z reakcií, ktoré to môže vyvolať?
Je to skôr otázka na Milana Ondríka, ktorý hrá Adriána, no je pravda, že ja som sa veľmi bála a prežívala to za nás všetkých. Za všetky tie otázniky, ktoré nad nami viseli – východniarčina, sexuálna orientácia, rasa, cirkev… Myslím si, že som z toho bola viac v strese než všetci ostatní.
Milan však v jednom rozhovore povedal úžasnú vec. Keď sa ho pýtali, či sa nebál zobrať rolu geja, lebo si ho potom môžu diváci takto zafixovať, povedal: „Prečo ste sa ma neopýtali to isté, keď som zobral rolu vraha?“
Keď sa tí, ktorí sa na to pýtajú, pozrú do svojho vnútra a príde im normálnejšie podporovať vrahov ako ľudí inej sexuálnej orientácie, ktorí nikdy v živote nikomu neublížili a jediné, čo ich odlišuje od ostatných, je možno 10 percent ich života – a to je ich intímny život – , tak by sa títo ľudia mali nad sebou vážne zamyslieť. Verím, že tento seriál im cez postavu Adriána otvorí oči. Tvorcovia na to nemohli vybrať lepšieho herca než Milana Ondríka, ktorý je vo filmoch stále ten mačo, mafián, milovník žien, no v tejto seriálovej úlohe je naozaj výborný.
Aj vy podobne ako Iveta máte skúsenosť s modelingom. Nie je jeho obraz v seriáli prehnaný?
Tento seriál nie je len o modelingu, ale aj všeobecne o šoubiznise. Veľmi vtipne, ale zároveň pravdivo je v ňom zobrazené aj zákulisie súťaže Miss. Kto bol niekedy na súťaži krásy, určite sa v tom uvidí. A to sme ešte boli veľmi mierni a nedali sme tam všetko, čo sa v skutočnosti deje.
V seriáli sa v súvislosti s modelingom objavuje aj téma anorexie. Na modelky sa často pozerá len ako na objekt, ktorý má spĺňať určité kritériá, nie ako na živého človeka.
Som rada, že sa to postupne mení. Aj v modelingu sa už začína ceniť diverzita, odlišnosť – tmavšia farba pleti alebo iný typ postavy. K nám to prišlo trochu neskôr a myslím si, že Slováci ešte stále nie sú zvyknutí na to, aby bola v reklame modelka plnších tvarov alebo napríklad staršia žena. Príde im to divné, ale mne to vôbec nepríde divné. U mňa napríklad platí, že čím som staršia, tým mám v modelingu viac práce. Je to povzbudenie pre všetky ostatné ženy. Začala som fotiť až po 25-ke, a čím som staršia, tým viac ponúk dostávam, takže modelka nemusí byť nutne veľmi mladá.
Nemám však rada žiadne extrémy, takže si tiež nemyslím, že by sme teraz mali všade nasilu tlačiť ľudí tmavšej pleti. Ak je dievča s bielou pleťou lepšie ako to s tmavou, tak by vždy malo ísť hlavne o kvalitu výkonu. No myslím si, že aj na Slovensku by sme mali skúšať nájsť v tom balans a snažiť sa dať priestor všetkým.
Hovorili ste, že v Prahe bola pre vás tmavšia farba pleti v modelingu výhodou, niečím, čím ste zaujímavá a výnimočná. Aj vďaka tomu ste si začali viac veriť?
Jasné, do Prahy som odchádzala dosť zničená a bez sebavedomia. Nevedela som, čo ďalej. Dala som si vtedy ročnú pauzu. Potom som začala robiť reklamy a uvedomila som si, že je o mňa záujem. Zrazu som za rok natočila desať reklám. Potom prišiel tanec, televízia, nahrala som album.
Musím povedať, že v Česku boli ku mne veľmi otvorení, určite mi to všetko dodalo sebavedomie. Mala som znova chuť robiť nové veci, učiť sa.
Aký máte dnes pocit, keď sa vraciate na Slovensko? Pripadáte si tak trochu ako na vidieku alebo ako v tom seriálovom Trebišove?
To by som nepovedala. Slovensko je menšie než Česko, Bratislava je menšia než Praha – to je fakt. Praha je určite kozmopolitnejšia, aj vďaka tomu som sa tam našla. Ale nechcem zhadzovať Slovensko, to vôbec nie. Ja som na Slovensku prežila všetko, čo som prežiť mala, a už som sa potrebovala posunúť ďalej. No stále tu mám najbližších priateľov, svojich blízkych, obľúbené miesta, podniky, Tatry, východ…
Áno, sme menší a politická situácia je tu veľmi nešťastná – v Česku sú na tom trošičku lepšie, ale inak nie sme o nič horší ako oni.