Ukrajinská vojna rozdelila Rusko na päť kmeňov
Súčasná a obzvlášť smrteľná fáza vojny však urobila len málo pre vyriešenie konfliktov, ktoré sú vlastné ruskej sebaidentifikácii
Cudzincom sa ruská národná identita formovaná v postsovietskej ére dlho zdala slabá a rozporuplná. „Prinajmenšom jedným z dôvodov, prečo Putin išiel do vojny proti Ukrajine, bola snaha upevniť svoju verziu ruskej národnej identity, aby mu mohla poskytnúť takú podporu obyvateľstva, po akej túži, bez toho, aby predstavovala hrozbu, že by reprezentoval skutočné ruské nacionalistické hnutie nezávislé od štátu,“napísal Paul Goble, bývalý expert na ministerstve zahraničných vecí USA, v roku 2016.
Súčasná a obzvlášť smrteľná fáza vojny však urobila len málo pre vyriešenie konfliktov, ktoré sú vlastné ruskej sebaidentifikácii. Namiesto toho sa zdá, že rozdelila Rusov do najmenej piatich odlišných skupín.
ŠTÁT A NÁROD
Dve z nich sú pevne ukotvené v provojnovom tábore, a preto môžu slobodne hovoriť s domácim ruským publikom.
Prvou z nich, ku ktorej, zdá sa, patrí aj Putin, sa identifikuje skôr s ruským štátom, a teda s pozostatkom impéria, než s ruským etnikom. Vo svojom marcovom prejave prezident vykladal, že je síce etnický Rus, ale že vďaka príbehom o vojenskom hrdinstve sa cítil súčasťou všetkých početných ruských etník. Etatistická tradícia, ktorá pretrvala počas cárskych, sovietskych a postsovietskych čias, nie je založená na krvi
– je to tradícia veľkosti, ktorá prichádza prostredníctvom služby božskému alebo takmer božskému trónu, čo uznáva aj množstvo Putinových úradníkov a propagandistov, ktorí etnicky nie sú Rusi.
„Skutočné nacionalistické hnutie“, o ktorom Goble písal, však získalo nový význam.
Toto hnutie, reprezentované postavami, ako je podnecovateľ vojny na začiatku Ukrajiny Igor Girkin (Strelkov) a množstvo čoraz populárnejších provojnových správcov Telegramu, kladie dôraz na ruské etnikum a odmieta veľkú časť ruskej štátnej a provládnej elity ako príliš kozmopolitnú. Neruský minister obrany Sergej Šojgu, etnický Tuvan, je najviac opovrhovaný obetný baránok. S podporou veľkej časti dobrovoľníckej komunity, ktorá pomáha zásobovať ruskú inváznu silu, a mnohých vojakov v prvej línii, majú nacionalisti stále malý politický vplyv. Sú tiež zvyknutí na odsúvanie. Napriek tomu, ako vojna pokračuje a štát sa ukazuje ako čoraz dekadentnejší a slabší, ich vyhliadky a postavenie vo všeobecnej populácii sa môžu len zlepšiť.
Pre obe tieto skupiny je vojna na Ukrajine prirodzená, nevyhnutná a v konečnom dôsledku sa dá vyhrať. Ukrajinci môžu byť etnicky a kultúrne blízki Rusom, no napriek tomu sú nepriateľmi: pre etatistov ako odporcovia imperiálneho projektu, pre etnonacionalistov ako zradcovskí mladší bratia.
JASNÍ ODPORCOVIA
Ďalšie tri ruské „kmene“sú vedome alebo inštinktívne proti invázii – a preto sú v Rusku potlačované alebo vytlačované z krajiny. Iba jedna skupina medzi nimi – tá najmenšia – dokazuje morálnu jasnozrivosť. Pozostáva z protivojnových aktivistov, ktorí sa stotožňujú s budúcim lepším Ruskom natoľko, aby zostali, bojovali a takmer nevyhnutne za to išli do väzenia. Sú to ľudia ako
Alexej Navaľnyj, ktorý je vo väzení od januára 2021 a stále mu zvyšujú trest, no on aj tak hlasno, a nakoľko je toho schopný spoza mreží, odsudzuje inváziu, alebo Iľja Jašin, ktorého začiatkom roka poslali do väzenského tábora na osem a pol roka za „šírenie falošných správ o ruskej armáde“.
ROZPTÝLENÁ IDENTITA
Tento druh statočnosti je, samozrejme, zriedkavý. Mnohí z Jašinových a Navaľného spojencov – a až milión podobne zmýšľajúcich jednotlivcov – sa pripojili k najväčšej ruskej emigračnej vlne prinajmenšom od 90. rokov. Milióny ďalších zostali v Rusku a v snahe minimalizovať interakciu s čoraz agresívnejším štátom hľadajúcim lojalitu uprednostnili istý typ „vnútornej emigrácie“. Všetci sú nútení zosúladiť svoju ruskosť – svoj jazyk, kultúru, sebaobraz – s ruskou politikou, ktorá sa im hnusí.
To z nich – teda nás – robí zmätenú, mučenú skupinu, ktorá trpí tým, čo sociálna psychologička z Amsterdamskej univerzity Anna Fenko nazýva
„rozptýlenou identitou“. Podľa nej „vzniká v človeku, ktorý nie je schopný integrovať protichodné aspekty svojej osobnosti a doslova nerozumie, kým je. Toto je stav, v ktorom nie sú činy, rozhodnutia a názory človeka určované stabilnými predstavami o sebe, ale vonkajšími náhodnými okolnosťami. Človek sa ‚uvoľní‘, spadne a nedokáže nájsť ani seba, ani svoju vlastnú skupinu.“
Na znak takéhoto vysídľovania si niektorí protivojnoví Rusi dokonca osvojili novú vlajku – bielu s modrým pruhom v strede –, ktorá je podobná ako oficiálna ruská vlajka, ale bez „krvavého“červeného pruhu.
PROBLÉM S DOŽĎOM
Veľké množstvo fyzicky alebo psychicky presídlených ľudí možno rozdeliť do dvoch odlišných skupín: jedni čakajú na záchranu, druhí sa rozhodli ísť ďalej.
Do prvej skupiny patrí väčšina tých obyvateľov Ruska, ktorí v ňom zostali, ale aj značný počet tých, čo odišli. Existujú a pomáhajú vytvárať ruskocentrickú informačnú bublinu, či už sú v Moskve, Rige, Tbilisi, alebo Berlíne. Vnútri tejto bubliny – protiputinovskej, protivojnovej, no stále z veľkej časti založenej na imperiálnej domýšľavosti alebo na zreteľne moskovskom pocite nárokov a nadradenosti – sa okolitá realita javí ako rozmazaná a predovšetkým dočasná. Tá by podľa ich predstáv nemala zasahovať do ich čakania. A svet má ruským exulantom ponechať ich hrdosť nedotknutú.
Pred niekoľkými týždňami lotyšské úrady odobrali vysielaciu licenciu emigrantskému ruskému televíznemu kanálu Dožď so sídlom v Rige za to, že odmietol titulkovať svoje vysielanie v Lotyšsku a za časté „prešľapy“svojich moderátorov, ktorí ukazovali súcitný postoj k ruským jednotkám bojujúcim na Ukrajine. Veľkú časť emigrantskej komunity to pobúrilo natoľko, že obvinila lotyšskú vládu z „rusofóbie“, keďže Putinova propaganda zosmiešňovala Dožď ako zradcov, ktorí nie sú nikde vítaní. Toto je typický príbeh: tí, ktorí čakajú, nemajú pocit, že sa musia prispôsobiť miestnym pomerom. Namiesto toho len čakajú na čas (najlepšie v spoločnosti mnohých ďalších po rusky hovoriacich kolegov), kým im niečo – nemajú jasnú predstavu o tom, či to môže byť Putinova smrť, ruská kapitulácia alebo niečo iné – umožní vrátiť ich relatívne pohodlný predvojnový život v ruských veľkomestách. Identifikujú sa totiž so svojimi prerušenými a opustenými životmi, s Ruskom, ktoré prestalo existovať, keď sa začala invázia.
NÁŠ KOMPROMIS
Moja rodina patrí do poslednej skupiny, tej, ktorá sa rozhodla nesnívať o podobnom návrate. Nie je to tak, že by sme neverili v lepšiu budúcnosť Ruska – sme len príliš zbabelí na to, aby sme kráčali v stopách Navaľného a Jašina, a nie sme si istí, ako môžeme pomôcť, aby sa lepšia budúcnosť priblížila. Preto sme sa jednoducho rozhodli, že život je príliš krátky, aby sme ho strávili čakaním, a urobili sme kompromis.
Keď sa v roku 2014 začala vojna na Ukrajine, presťahovali sme sa do Nemecka s úmyslom usadiť sa v Európe z dôvodu, že sa naša krajina rozhodla nebyť európskou. Investovali sme do toho, aby sme sa v novom domove naučili jazyk a aby sa našim deťom dostalo neruského vzdelávania. Zaujali sme zámerne pokorný postoj, rozhodli sme sa nekritizovať miestne spôsoby, ale namiesto toho predpokladáme, že majú nejaký význam. Inými slovami, zamiešali sme sa do davu a pridali sme sa k miestnym obyvateľom – a pritom sa stále identifikujeme ako Rusi. Predstierať, že ste niekto iný, by bolo neslušné, a tak doma hovoríme po rusky, čítame v ruštine aspoň tak ako v nemčine a angličtine. To, čo sa pre nás minulý rok zmenilo, bol tlak spoločnej zodpovednosti za vojnu, bremeno, ktorého sme sa nemohli zbaviť, pretože sme si zachovali svoju pôvodnú sebaidentifikáciu. Dokázali sme sa s tým vyrovnať, aj keď musím uznať, že nie príliš dobre, vďaka pokore, ktorú sme precvičovali už osem predchádzajúcich rokov, čo je postoj, ktorý pre Rusov nie je prirodzený.
V júni na otázku, čo si myslí o ľuďoch, ktorí sa hanbia za to, že sú Rusmi, Putin povedal toto: „Viete, hanbu cítia tí, ktorí nespájajú svoj osud, svoj život, budúcnosť svojich detí s našou krajinou.“Nielenže sa hanbia, ale nechcú mať problémy v tých častiach sveta, kde chcú žiť a kde chcú, aby boli vychovávané ich deti.
AK BUDE RUSKO VYBUDOVANÉ ZNOVU
Už sa nečudujem, keď Putinovi tak spektakulárne uniká pointa. Touto poznámkou sa mu podarilo nesprávne charakterizovať všetky tri protivojnové skupiny. Hrdinovia ako Navaľnyj a Jašin odmietli emigrovať, čo predstavuje obrovské osobné náklady. Tí, čo žijú vo svojej kvázi ruskej bubline, čakajúc na nejaký božský zásah, necítia žiadnu spriaznenosť s krajinami, ktoré im poskytujú ochranu. A ľudia ako my vedia, že by sme netrpeli žiadnymi dôsledkami, aj keby sme otvorene podporovali Putinovu vojnu. Veď niektorí naši susedia to robia, tak čo?
Pocit hanby je však skutočný a už dlho je súčasťou našej sebaidentifikácie. Ruské víťazstvo ho nemôže vymazať a ruská porážka ho nemôže zhoršiť. Nehanbíme sa za to, kto sme, ale za to, čím sa naša krajina stala. Niektorí z nás si dokonca uvedomujú, akú úlohu sme zohrali pri jeho vytváraní my osobne. Ak bude Rusko niekedy vybudované znovu – nutne sa na tom bude musieť podieľať všetkých päť kmeňov, ktoré sa v Rusku vykryštalizovali –, táto hanba len posilní maltu, ktorá bude držať novú krajinu pohromade.