Zložiť šatku z vlasov a nadýchnuť sa
Persepolis je osobný a politický komiks, ktorého výpoveď je v kontexte protestov v Iráne a vojny na Ukrajine veľmi aktuálna
Do Teheránu prišla v polovici septembra, pretože sa chcela stretnúť s bratom. Ten ju sprevádzal v uliciach iránskeho hlavného mesta, keď sa pri nich zastavila mravnostná polícia a Mahsu Amíní zobrala so sebou.
22-ročné dievča podľa nich nemalo dobre nasadený hidžáb a malo príliš úzke nohavice.
Dve hodiny po jej zadržaní ju previezli do nemocnice, kde po trojdňovej kóme Mahsá Amíní zomrela. Rodina tvrdí, že dievča policajti mučili a bili, iránska polícia obvinenia popiera s tým, že Amíní zomrela na náhle zlyhanie srdca.
Jej smrť v krajine vyvolala najväčšie protesty od islamskej revolúcie v roku 1979, počas ktorých demonštranti žiadajú dodržiavanie ľudských a občianskych práv, zrušenie nosenia hidžábu a aj zvrhnutie Iránskej islamskej republiky.
„To, čo som prežívala ja, teraz prežívajú mladí. Dúfam, že situácia bude smerovať k niečomu krásnemu, čo sa nazýva sloboda a demokracia,“povedala pre denník Guardian Marjane Satrapi, frankofónna autorka iránskeho pôvodu.
O svojej krajine vytvorila komiks s názvom Persepolis, ktorý konečne vyšiel aj v slovenčine. Vydal ho BRaK v preklade Márie Ferenčuhovej, ktorá si zaň zasluhuje veľkú pochvalu. Preložila totiž pôvodne francúzsky text do slovenčiny tak, že bez problémov sedí s každou bublinou, rešpektuje hovorový jazyk, ktorý sa mení s vekom hlavnej hrdinky, a zachováva kultúrne aj jazykové reálie, ktoré sú síce odlišné od tých našich, no zostávajú pochopiteľné a jasné. V knihe Persepolis Satrapi rozpovedala nielen svoj príbeh, ale predovšetkým príbeh Iránu, ktorý sa zmenil z pokrokového na represívny a spiatočnícky, kde ženy zomierajú pre odhalené vlasy a študenti končia vo väzení, pretože túžia žiť bez nezmyselných zákazov.
DETSTVO V TEHERÁNE
Komiks Persepolis vydalo ako prvé francúzske vydavateľstvo L’Association v roku 2000 a krátko nato sa z neho stal medzinárodný bestseller. V roku 2019 ho britský denník Guardian zaradil medzi 100 najlepších kníh 21. storočia, pravidelne sa objavuje aj v zozname obľúbených kníh umelcov či hercov, naposledy ho odporúčala Emma Watson.
Štvorzväzkové dielo totiž rúca predsudky o Iráne a jeho histórii a spoločnosti. Navyše rieši témy rovnosti, vzdelania aj fundamentalizmu.
Autobiografická kniha zobrazuje autorkino detstvo a dospievanie v Teheráne počas islamskej revolúcie aj vojny s Irakom. Dej sa vzťahuje na obdobie rokov 1979 až 1988.
Satrapi spája intímne rozprávanie so sociálnymi, politickými aj náboženskými otázkami. Hoci je v islame zakázané zobrazovať proroka Mohameda, Marjane sa rozpráva s Bohom, ktorý za ňou chodí v noci a vedie s ňou debaty. Malé dievča, ktoré je zmätené udalosťami odohrávajúcimi sa v jej krajine, si nevie rady a nepozná odpovede. Hľadá si preto vlastné vysvetlenia. Nástroje, ako lepšie porozumieť svetu, nachádza v knihách, ktoré jej dávajú buď jej vzdelaní a liberálni rodičia, alebo neskôr priatelia v Európe.
Satrapi v komikse predstavuje vlastnú výpoveď na takmer desať rokov svojho života a je naozaj osobná. Rieši svoje hádky s mamou a babičkou, vzťahy s chlapcami a neskôr rozvod s mužom. Neskĺzne do klišé a nie je otravná. Jej spôsob podania príbehu je mimoriadny a najmä zrozumiteľný napriek tomu, že prebieha medzi vzdialenými kulisami Iránu.
DOSPIEVANIE V EURÓPE
Persepolis je čiernobiely komiks s priamočiarym rozprávaním. Napriek tomu neponúka jednoduché čítanie.
Stredobodom knihy je dieťa v období vojny a konfliktov. Dôležité je nielen to, čo sa odohráva v detskej izbe a v škole, ale aj to, čo sa deje v uliciach – demonštrácie, zmiznutie protestujúcich, plné väznice, popravy. Tomu všetkému sa Marjane Satrapi venuje, no čitateľov a čitateľky netrýzni. Jej optika je síce detská, avšak nie detinská.
Na malom priestore odhaľuje pokrivené charaktery, utrpenie intelektuálov a priateľov, zúfalstvo rodičov, odchody príbuzných za hranice. Islamská revolúcia, ktorá pre ženy stanovila povinnosť zahaľovať si vlasy, rozdelila rodiny, priateľov, susedov. Priniesla nenávisť a v žiadnom prípade pokoj, ktorý sľubovala.
Ľudia Irán naďalej milujú, no štát im bombarduje domovy a ničí majetok. Väčšina skloní hlavu a čaká. Represie sa však sprísňujú, zakázaný je tanec aj spev. Ticho prehlušujú len bomby, ktoré zhadzujú irackí vojaci.
Marjane, ktorá odvahu a priebojnosť zdedila po rodičoch a svojou drzosťou dráždila vyučujúcich, odchádza do Európy. Posiela ju tam rodina, ktorá ju chce ochrániť a dopriať jej nezávislosť, akú zažívali jej najbližší vo svojej mladosti.
„Budeme radšej, ak budeš šťastná ďaleko od nás ako nešťastná s nami. Vzhľadom na túto situáciu ti inde bude lepšie ako tu,“povie Mardži jej mama a pre mladé dievča sa tak začína náročné obdobie – musí si zvyknúť na nové miesto, pokúsiť sa zapadnúť, naučiť sa nový jazyk, byť inou osobou. Čím viac sa však snaží začleniť, tým viac má pocit, že sa vzďaľuje vlastnej kultúre, zrádza rodičov a svoje korene. Jej dospievanie sprevádza samota a pocit vyhnanstva.
NAJHORŠIA JE ĽAHOSTAJNOSŤ
Marjane Satrapi rozpovedala svoj vlastný príbeh, často s iróniou a bez toho, aby upadla do pátosu alebo samoľúbosti. Úspech jej komiksu spočíva v čistých a presných líniách, ktorých sa nedrží len v kresbách, ale aj v podaní udalostí. Jej rozprávanie nie je len zábavné a detsky naivné, je hlavne hlboké, ostré a boľavé.
Kniha Persepolis ponúka výpoveď, ktorá je v kontexte momentálneho diania v Iráne (a možno aj na Ukrajine) o to aktuálnejšia. Hovorí totiž o deťoch, ktoré vidia náramky svojich priateľov pod troskami zbombardovaných domov alebo nachádzajú svojich kamarátov po rokoch zmrzačených na invalidnom vozíku. Vykresľuje rodičov, ktorí posielajú svoje dcéry a synov do ďalekých krajín, aby mali aspoň malú nádej, že prežijú lepší život. A napokon opisuje ľudí, ktorí zomierajú pre to, že sa nechcú vzdať ideálov.
„Najhoršie je, keď neurobíte vôbec nič,“povedala Satrapi v rozhovore pre AFP. „Na svete nie je nič horšie ako ľahostajnosť.“K súčasnej situácii v Iráne sa vyjadruje len zriedka a opatrne. Vo svojej krajine už vyše 22 rokov nebola. Nechce preto prorokovať, ako sa nepokoje v Iráne skončia, no o svojej budúcnosti má jasnú predstavu.
„Keďže som trochu morbídna, spísala som testament,“uviedla. „Povedala som si, že keď sa už nebudem môcť vrátiť do svojej krajiny, mala by som tam byť pochovaná, aby sa kruh uzavrel. Vidím sa, ako znova kráčam ulicami Teheránu, najškaredšieho a zároveň najkrajšieho mesta na svete.“