Pre modrú politiku chcem druhú šancu
Prečo by sme sa nemohli spojiť všetci demokrati? Pýta sa zakladateľ Modrej koalície Mikuláš Dzurinda
Zrazu mi títo mladí trochu osvietili hlavu a povedal som si, že na tejto generácii ľudí treba stavať. Na generácii ľudí, ktorí sa vedia sami uživiť, majú nádherný životný príbeh.
Dvojnásobný expremiér si myslí, že za svoje politické chyby už zaplatil.
Ako vás máme správne oslovovať v súvislosti s Modrou koalíciou? Líder ešte nie ste, tak zakladateľ?
Moji mladí kamaráti ma volajú Miki a poznáte aj moje priezvisko a krstné meno, tak pokojne takto.
Ste zakladateľ Modrej koalície?
Ani mi to nenapadlo takto definovať, zaskočili ste ma. Desať rokov sa stýkam s Ľubošom Schwarzbacherom, päť rokov so skupinou siedmich ľudí, postupne sme sa rozrastali. Možno som takým ideovým vodcom? Alebo tmelom týchto ľudí, ktorí si povedali, že sa chcú okrem svojej profesionálnej práce aj občiansky angažovať. Projekt som nakreslil napokon ja, možností bolo veľa.
Pamätám si, keď som chodil medzi Radom Procházkom, Jánom Figeľom, Michalom Trubanom a neviem kým a nejak to nelepilo, že by sa dávali dohromady. Zrazu mi títo mladí trochu osvietili hlavu a povedal som si, že na tejto generácii ľudí treba stavať. Na generácii ľudí, ktorí sa vedia sami uživiť, majú nádherný životný príbeh, a tak som ten projekt narysoval. Keď poviete, že som spoluzakladateľ, tak nebudem protestovať.
Hovorili ste, že vznikáte odspodu. Na tlačovej konferencii ste dostávali otázky, kto bude líder, dnes ste ako líder pôsobili. Aká je šanca, že ním nebudete?
Netuším. Už sa poznáme niekoľko rokov a možno si o tom budete myslieť aj to, že to nebude celkom úprimné, ale ja to inak neviem povedať. Neviem, čo urobí o dva mesiace Ivan Korčok. Prečítal som si rozhovor, kde to vyzeralo rezignovane, a zrazu hovorí, že nevie, čo bude o dva mesiace. Netuším, aká zostava sa napokon okolo Modrej koalície vytvorí. S jedným mojím dobrým kamošom sme si povedali, že budú konkláve. Zídu sa kardináli a celkom slobodne si zvolíme lídra. Už som takto v minulosti zostavoval kandidátku. Ako líder SDKÚ som navrhoval druhého, ale ktorýkoľvek člen predsedníctva mohol urobiť protinávrh. Boli dva papieriky a mali sme tajnú voľbu. A takto to išlo od druhého miesta až po číslo 50. Potom sme už z toho nerobili vedu po tomto mieste. Nejako takto sa k lídrovi dopracujeme.
Korčok by bol fajn líder?
Korčok by bol fajn.
Ale ešte neviete, ako sa rozhodne.
Netuším.
Ešte poviete nejaké meno?
Oni musia povedať. Vy ste povedali to meno, ja by som sa necítil dobre, keby som hovoril tie mená.
Meno Korčok ste povedali prvý vy.
To fakt? Tak jedna nula pre vás. Ale veď to je verejné tajomstvo, že sme dobrí kamaráti. Korčok je modrý, veď to bol môj veľvyslanec, štátny tajomník. Iste sú možno aj iné mená, ale život ma naučil, že možno sa objaví meno, ktoré dnes ani nepoletuje v éteri. Keď sa dnes pozriem na tých mojich šarvancov a mladé dámy, tak ja to tam už vidím. Nie každý bude minister, ale každý jeden z nich má na to, aby už dnes bol seriózny poslanec. Možno je medzi nimi aj budúci premiér.
Aj vy ste prišli do politiky ako hovorca a tiež sa všetci smiali, kto je ten železničiar.
Presne tak. Minule som naťahoval Schwarzbachera, že nič mu nechýba na lídra. Bol mojím hovorcom na ministerstve zahraničných vecí a má vynikajúce politické uvažovanie. Je to človek, ktorý sám vlastnými rukami a hlavou dokázal uživiť svoju rodinu, nechodil nikde po štátnych úradoch. Zo dňa na deň bol na ulici. Nefňukal, ani raz za mnou neprišiel, že pomôž mi, niečo mi daj. Rastie ako raketa. Keď som mu to na začiatku povedal, tak on na to, že je „no name“. No skoro ma porazilo. Hovorím: Koľko máš rokov? 44. To som bol rok už premiérom. Nič tomu chlapovi nechýba a možno budú ďalší.
Napríklad Tomáš Halgaš z Oxfordu, ktorý dnes vystúpil na vašej tlačovke, bol zaujímavý.
No vidíte. Trošku musí prebrúsiť slovenčinu, lebo dlho asi na Slovensku nepobudol. Neviem vám povedať meno, ale poznám metódu. Ak vydržíme v takejto skromnej, pri zemi držanej komunikácii, tak sa nový premiér narodí. Debaty s týmito ľuďmi sú fascinujúce. Poznajú svet, pobehali ho.
Podľa posledného prieskumu agentúry Ipsos pre naše noviny máte medzi ľuďmi stále pomerne vysokú nedôveru – 70 percent oslovených. Horšie boli na tom podľa prieskumu už len Igor Matovič, Marian Kotleba, Veronika Remišová a Andrej Danko. To môže súvisieť aj s tým, že v politike ste už boli a ľudia si to pamätajú. Chcete od verejnosti druhú šancu?
Neviem na túto otázku priamo odpovedať tak, aby to súviselo s mojou osobou, ale veľmi si prajem druhú šancu pre modrú politiku. To, čo sme zažili v roku 1998, bol neuveriteľný príbeh a sám si kladiem otázku, či si to neprikrášľujem. Vidím toho chlapa pred Rožňavou v strede ulice so sekerou v ruke proti mne na čele peletónu. Hovorím Šťastnému: No hodí alebo nehodí? Takých scénok, kde som si nebol istý, či vyviaznem so zdravou kožou, bolo strašne veľa. Nevedel som sa dostať do verejných médií, preto ten bicykel. Ale keď teraz zavriem oči a pustím si ten 8-ročný príbeh, tak to bol Boží zázrak a tomu by som chcel dať znovu šancu. Moje miesto tam nie je podstatné, Slovensko by sa malo znovu vzchopiť.
Vy viete, že ste robili chyby, vaša strana mala viaceré kauzy, z politiky ste odchádzali s vetou, že neviete dať odpovede na všetky otázky ohľadom financovania strany. Mohli by sme sa hodiny rozprávať o Gorile, financovaní SDKÚ, o pánovi Palackovi. Čo očakávate od verejnosti a od novinárov? Že sa o kauzách nebude hovoriť? Poviete, že to boli chyby, že sa ospravedlňujete?
Očakávam, že budeme všetci spolu premýšľať. Ja, ale trošku aj vy. Že sa pokúsime veci vidieť možno menej zaujato, ako sme ich videli tých 15 rokov. Premýšľal som o veciach v intenciách, ako sa ma pýtate. Ľahším tónom by som mohol povedať, že dnes nie som líder, o nič sa neuchádzam a som občan a hádam mám ešte občianske práva. Nemienim sa ich vzdať. Som občanom, aj keď o chvíľu vstúpim do Modrej koalície. Nebojím sa otázok, neprekáža mi to, aj keď ak na to budem odpovedať už desiatykrát, tak mi to možno prekážať bude, pretože to kradne čas iným témam.
Máme na to, aby sme videli veci triezvo. Pokúsil som sa o to na tlačovej konferencii. Pripúšťam, že sa asi nebudem uchádzať o blahorečenie v nebi, lebo svätcov zrejme politika neprodukuje. Ale keby sme mali silu prijímať len fakty. Dnes sa súčasní vladári chvália, že rozviazali ruky polícii, ale ja som to bral ako automatickú vec. Môj najlepší kamarát Ladislav Pittner bol šéfom SIS, ktorá Gorilu odhalila.
A potom to aj zastavila.
Ale nie za Pittnera. A to je presne to, kde by som sa uchádzal o porozumenie faktom.
Máme predsa prepis Gorily, kde Jaroslav Haščák hovorí, že každý potrebuje svojho Gabriela Palacku, máme kauzu falošných darcov. Veď ste rozpisovali dary pre stranu na ľudí, ktorí jej ich nikdy nedali alebo nemohli mať toľko peňazí. Máme chodiť do týchto detailov alebo priznáte, že sa stali chyby, a zaujmete iný postoj? Dnes by sa tie veci už predsa aj inak vyšetrovali – vtedy bol špeciálny prokurátor Dušan Kováčik.
No dobre. Len mi teraz povedzte, ako to mám urobiť a prečo, keď o veciach, na ktoré ste poukázali, temer nič neviem.
Prijali ste politickú zodpovednosť?
Veď som prijal.
A máme to brať tak, že chcete začať odznova?
Nepochybne áno. Zaplatil som a áno, prijal som politickú zodpovednosť. Pamätám si na tlačovú konferenciu, keď nám po tej nešťastnej noci výsledky ukázali, že máme šesť percent a niečo. Niektorí odo mňa očakávali, že urobím hneď nejaké gesto; ja som povedal, že na pondelok zvolávam predsedníctvo strany. Nikto ma nevyzýval, funkciu som zložil a dvanásť rokov som sa v tejto krajine o nič neuchádzal.
Tých dvanásť rokov má verejnosti hovoriť, že takto ste zaplatili za kauzy a chcete novú šancu?
Do veľkej miery áno, ale nielen toto. Priniesol som si výrok bývalého vyšetrovateľa Lukáša Kyselicu. V decembri bol na rozhovore v denníku SME a otázka znela, či by aj po tom, čo vyšetroval kauzu Gorila a financovanie SDKÚ, vedel spolupracovať s Mikulášom Dzurindom. Odpoveď bola: určite by som s ním šiel do koalície. Kto viac v tejto krajine má o mne vedieť, aký som zlodej, než pán Kyselica? Ja nie som vyšetrovateľ, aby som vysvetľoval kauzy. Ale naozaj, ak to postavíte do tejto roviny, že či som zaplatil dostatočne, tak moja odpoveď je: áno, myslím si, že som zaplatil dostatočne a takto to má byť. Je čin, mala by byť penalizácia. Tú penalizáciu nie som vstave odmerať, ale mne sa zdá, že dvanásť rokov je dosť.
Budete v najbližších voľbách kandidovať alebo ešte ani toto neviete?
Definitívne ani toto nie je jasné. Už keď sa to v mladom tíme schyľovalo k tomu, že ideme založiť politickú stranu, tak som im povedal: chlapci, ale hľadajte lídra. Nemali vtedy problém. Ľubo Schwarzbacher mi vymyslel prezývku Ramsay. Tréner hokejistov, ktorý na turnaji predstavil „no names“mladíkov – a zrazu bronzové medaily. Mne sa tá prezývka zapáčila: Ľuboš, to je ono. Ja už na ľad nepôjdem, ja som dostal v živote bodyčekov dosť, ale dirigovať vás budem rád alebo vám radiť. Ale medzitým pretieklo Dunajom trochu vody a moji mladí mi začali hovoriť, aby som to nevravel a aby som sa takto nedištancoval. Že popri nánosoch na mojom mene sú aj nejaké pozitíva a škoda by ich bolo zahadzovať. Neviem to povedať inak ako tak, že urobím to, čo bude tento nádherný tím, ktorý sa okolo mňa vytvoril, chcieť.
Na tlačovej besede za vami stála aj vaša dcéra. V jednom podcaste hovorila, že vlastne vyrástla s ochrankármi, keď ste boli premiér a nebývali doma. Ako ju to ovplyvnilo?
Naučila sa hrať dobre pingpong.
S ochrankármi.
Áno.
Prečo ide do Modrej koalície?
Pretože v sebe zrejme pocítila nejaké volanie a ide za tým. Ja som mal za komunizmu peknú prácu na železnici, ona má za sebou tiež veľmi zaujímavý príbeh, štúdiá. Hovorí po indonézsky, po balijsky, nejakú dobu strávila v tejto ázijskej krajine, orientuje sa na Čínu, juhovýchodnú Áziu. Aj skrz Metropolitnú vysokú školu v Prahe sa postupne dopracovala k zahraničnej politike. V posledných rokoch som si zrazu uvedomil, že vedieme nielen také zemepisné a geopolitické debaty, ale aj vyslovene vnútropolitické.
Odkedy som odišiel z ministerstva zahraničných vecí, tak som s kolegami Ježovicom, Schwarzbacherom a inými založil taký malý think-tank, volá sa Inštitút pre politiku a reformy, robili sme nejaké podujatia aj
s Denníkom N, chodievam s ním na univerzity, školy. Janka po čase prevzala takú vnútornú správu a už bola veľmi blízko tých diskusií. Chodievala so mnou na cesty, absolvovala diskusie. Dokonca som sem-tam nielenže zvedavý na jej názor, ale očakávam od nej aj radu. Vidím v nej nechcem povedať, že politický talent, ale oslovila ju politika.
Kolega si zase všimol synov Milana Horta, vášho spolupracovníka z SDKÚ. Generačne to odovzdávate?
Zrejme na tom z veľkej časti niečo bude. Takto to vyšlo. S Mišom a Jurajom Hortom sa poznám celé roky, chodieval som k nim, keď boli malí chlapci. Miško nie je taký ponorený do politiky, začal som komunikovať s Jurajom, je štvrté volebné obdobie poslancom v župe. Veď poznám svoj aj Hortov ročník narodenia. Milan bude mať veru teraz 70-ku, ešteže som si spomenul.
Ale povedali ste pred rozhovorom, že sa napriek veku naučíte robiť s Instagramom, lebo dnes ste za sociálnu sieť označili YouTube.
Vidíte, chybička sa vlúdila, aj keď stále mi to nikto nevysvetlil. Moja Janka mi to vysvetlí, ale áno, som odhodlaný. Aj ma to trošku baví. Prvýkrát som si to uvedomil, keď som ráno na Nový rok vybehol z domu. To bol boží čas, niečo také som nezažil. Prišiel
som k Danubiane, k Dunaju, to je charizmatické miesto a tam nikoho. Vládol som Bratislave, Dunaju a chcel som sa o ten zážitok podeliť, ale nemal som ako. Ešteže mám toho Martina Kvetka, ktorý to vybavil.
Miro Kern si za vami všimol aj pána Vladimíra Volfa, podľa neho blízkeho spolupracovníka Rudolfa Kusého, bývalého starostu bratislavského Nového Mesta. Poznáte ho? A poznáte každého, kto za vami stál?
Veľmi stručne poviem, ako sme sa rozrastali. Komunisti mali takú funkciu, že stranícky dozor. To znamenalo, že keď bol nejaký kandidát do komunistickej strany, tak musel mať tútora, ručiteľa. Keď sa niekto mladý u nás prihlásil alebo niekto chcel niekoho priniesť, tak to musel povedať a ten človek ho predstavil. Potom sme si dali mesačnú prestávku, ktorá mala slúžiť na to, že dovtedajší členovia nášho klubu sa mohli na dotyčného popýtať. Potom bola takzvaná tichá procedúra. Keď do mesiaca, do ďalšej modrej stredy, nikto nevzniesol námietku, tak ten nový človek sa stal jedným z nás.
Niekto aj neuspel, ale domnievam sa, že dnes dokážem dať ruku za každého z našich ľudí. Nie som si celkom istý tým, čo ste povedali o Vladovi Volfovi. Viem, že bol poslancom, riešil parkovaciu politiku, ale dal by som otáznik za to, či si s Kusým boli blízki.
Pristavím sa pri slove koalícia. Rozumiem tomu tak, že je to zoskupenie strán. Keď však kandiduje koalícia, potrebuje prekročiť hranicu 7 percent na to, aby sa dostala do parlamentu. Vy ste zatiaľ strana a predpokladám, že pracujete s hranicou 5 percent. Je to tak?
Predpokladáte správne.
Prečo sa potom voláte koalícia?
Aby sme dali na známosť potenciálnym partnerom, že sme síce strana, lebo inak sa to nedá, ale že sme veľmi otvorení širokej spolupráci. Ak nás niekto o mesiac, o dva presvedčí, že treba ísť vo formáte koalície, tak to nevylučujem, ale zvolili sme názov trošku schválne, aj s víziou do budúcnosti. Aby sa iné strany, hnutia, jednotlivci mohli pridať a cítili sa dobre. Aby názov obmedzoval ostatných čo najmenej.
Na tlačovej besede ste hovorili hlavne o KDH, že to je subjekt, o ktorý máte záujem. Vy teda chcete, aby sa KDH tiež volalo Modrá koalícia?
Dovoľte mi odpovedať polonegatívnym spôsobom: Prečo nie? Nepamätáte si SDK? Boli na našej kandidátke, dostali sa do Národnej rady mohutným počtom. Jediný, komu to trošku prekážalo, bol Ján Čarnogurský, ktorý na tú kandidátku ísť odmietol. Ale to bol osobitný ojedinelý prípad. Keď to išlo vtedy v záujme Slovenska, prečo by to nešlo dnes? Ak ma však budú presviedčať, že máme na koalíciu, budeme sa rozprávať. Nechcem nikomu nič diktovať; chcem, aby sa každý cítil dobre, aj moji priatelia z KDH. Chcem sa rozprávať, a keď sa nebudeme rozprávať, môže byť zle. Keď sa budeme, môže byť šanca.
Je toto druhé SDK?
Mohlo by byť.
To by ste chceli?
Áno.
Predseda KDH Milan Majerský pre Aktuality pred pár dňami povedal, že budete v dvoch rôznych subjektoch: „Je to vysoko pravdepodobné, keďže Mikuláš Dzurinda sa bude profilovať ako liberálna strana. Preto je toto riešenie pre KDH neprípustné.“Vy hovoríte, že rozhovory trvajú. Korigoval pán Majerský tento výrok?
Nekorigoval, ani som to od neho nežiadal. Dva dni nato som zbadal, že mi telefonuje. Porozprávali sme sa, bol to jeden dobrý rozhovor, k výrokom sme sa nevyjadrili. Sám mi 17. januára navrhol, aby sme vytvorili dve trojčlenné delegácie a že sa budeme navzájom zhovárať.
Takže je to otvorené.
Pevne verím, že áno a že táto dohoda platí.
KDH má teraz dva dni predsedníctvo. Dokedy očakávate stanovisko?
Nebudem teraz hovoriť limity. Uvidíme, kedy budú predčasné voľby, to ovplyvní našu rýchlosť. Len vždy budem jedným dychom prízvukovať, že myslíme v prvom rade na Slovensko, na krajinu. Toto je win-win stratégia. KDH nemôže prehrať.
Prečo si to myslíte?
Lebo budú mať dôstojné postavenie. Možno silnejšie ako dôstojné. Dnes nemám nijakého poslanca, ktorý by ma bil po hlave, že musí byť na kandidátke na neviem ktorom mieste. Máme veľmi široko otvorenú náruč a vieme byť veľkorysí. V mojom tíme je slovo veľkorysosť nesmierne silno prítomné. Budem veľmi zvedavý na argumenty, aby môj rozum pochopil, prečo nemôžme ísť dokopy.
A čo ten argument, ktorý zaznel, že budete liberálna strana?
Budeme strana typu Európskej ľudovej strany. Zažil som Helmuta Kohla. Keď odchádzal, tak ja už som fungoval v európskych štruktúrach. Párkrát som sa s ním rozprával aj na štyri oči, bol som svedkom jeho vystúpení na kongresoch a on nás učil, že EPP je zoskupenie troch prúdov. Umiernení kresťanskí demokrati, umiernení liberáli, umiernení konzervatívci. Jeden môj kamarát, univerzitný profesor Jožo Matura mi povedal, že Miki, ty si klasický liberál. A viem ja? Ja si myslím, že som klasický umiernený kresťanský demokrat. Tu by som naozaj vedu nehľadal.
Boli to európski konzervatívci, ktorí povedali, že s registrovanými partnerstvami nie je žiadny problém, že LGBTI+ ľudia majú mať rovnaké práva. Toto KDH odmieta a možno bude o tom aj volebná kampaň, podľa toho, čo dáva na Facebook od januára Igor Matovič. Ako budete odpovedať na to, či podporíte registrované partnerstvá, špeciálne po vražde na Zámockej, kúsok od miesta, kde bývate?
Článok 4 nášho desatora. Bola to prvá vec, ktorú som urobil ja vlastnou rukou, keď sa schyľovalo k tomu, že budeme politická strana. Hneď som si povedal: Mikinko, pekne dáš na papier naše DNA. Moji kamaráti to pripomienkovali, urobili nie dramatické zmeny a dnes to máme jasne pomenované. Článok 4 hovorí, že témy, ktoré sa výsostne dotýkajú svedomia človeka, jeho náboženského presvedčenia, svetonázoru, nebudú ukotvené v našom programe. Chceme sa vyhýbať kultúrnym vojnám.
Zároveň je tam veta, ktorá hovorí, že ak bude chcieť s takýmito návrhmi prichádzať jednotlivec, promovať ich, tak strana to nebude podporovať, ale nikomu nebude ani brániť. Je to sväté právo každého poslanca. Naši priatelia z KDH sa nemusia obávať, že budeme niečo také žiadať do volebného programu alebo ich s tým potom prekvapíme, ak Pán Boh dá a budeme v parlamente. Už som v živote niečo zažil a myslím si, že som veľmi tolerantný človek. Mám zmysel pre mnohé menšiny aj pre aktivistické hnutia a domnievam sa, že by mali byť schopné sformulovať svoje požiadavky a potom sa nie násilnými a teatrálnymi spôsobmi uchádzať o akceptáciu.
Na takúto debatu by mala byť normálna strana typu EPP a aj kresťanskí demokrati pripravení. V Česku je homosexuálny primátor, člen KDU-ČSL. O týchto veciach sa dá rozprávať normálnym kultivovaným spôsobom. Neverím, že liberáli môžu poraziť konzervatívcov alebo naopak. Treba sa normálne rozprávať. Veď v SDKÚ boli Ivan Mikloš, Eduard Kukan, ktorý o sebe hovoril, že je ateista. Vedeli sme sa normálne rozprávať.
Ak teda Pán Boh dá a budete poslancom, tak ako by ste vy osobne hlasovali pri registrovaných partnerstvách?
Tak, že sa pozriem na predlohu a že sa vytrápim. Stretnem sa so sociológom, psychológom, pretože ja tomu málo rozumiem, a nakoniec budem hlasovať podľa vlastného svedomia tak, aby som mal čisté svedomie. Nebudem populisticky rozprávať, že by som s týmto nemal problém. Chcem vidieť predlohu.
Skôr sa mi zdá populistické to, čo hovoríte.
Čo mám urobiť, keď to takto cítim? Chcem sa cítiť vo svojich odpovediach dobre. Chcem mať predlohu a chcem sa rozprávať s navrhovateľmi.
Okrem vás ešte vznikajú ďalšie dva subjekty – Jablko Lucie Ďuriš Nicholsonovej a možno niečo samostatné urobia Eduard Heger a Jaroslav Naď. Mohol by byť lídrom Modrej koalície Heger?
Veľmi by ma potešilo, keby na naše dvere klopali osobnosti, keby bol záujem o spoluprácu. Nie som dnes vstave odpovedať priamo na túto otázku. Ak Eduard Heger príde a osloví ho naša myšlienka, tak dvere nenájde zavreté ani privreté. Budú doširoka otvorené.
On má zaklopať?
Možno to urobím aj ja, neviem, či to neurobím. Aj s tým Ivanom Korčokom to nebolo tak,
že ja som prišiel, že Ivan, musíš ísť, alebo že by mne napadlo, že by bol vynikajúci líder. Veď sa poznáme roky, konzultujeme spolu, boli aj citlivé veci, posielanie zbraní na Ukrajinu, Ivan vedel zavolať aj v sobotu večer. S pánom Hegerom mám normálne, pravidelné kontakty. Neviem, či mu jeden deň tiež nepoviem, že pán Heger, ak to myslíte v politike vážne, tak poďme sa rozprávať. Postoj, ktorý sme zaujali, nie je velikášsky, je normálny. Sme otvorení spolupráci a to, kto prvý zaklope, by som už nechal na okolnosti, ktoré prinesie život.
Môj kolega tento týždeň napísal, že jeden Heger je jednotkou neschopnosti. Čo si o tom myslíte?
Ja by som to takto nepovedal. Negatívnejší pohľad je, že to vládnutie nie je dobré. Najelegantnejšie, ako to viem povedať, je, že ten chaos, neistota a zlosť, ktorú pozorujem medzi ľuďmi, nie je v poriadku. Na druhej strane, je to mladý človek. Sledujem ho v Európe a dobre. Či má potenciál a či si uvedomuje, že jeho videnie sveta je celkom iné ako Matovičovo, to celkom presne neviem. Je tam veľmi veľa otáznikov.
Bude pre vás dôležité, či je jeho videnie sveta iné ako Matovičovo?
No nepochybne. Je tam veľa otáznikov a nedovolím si urobiť plošne negatívny výrok.
Matovič teda klopať na dvere nemá.
Spreneveril by som sa výroku, ktorý som povedal na tlačovej konferencii, že si nevyberáme, neodsudzujeme, nevylučujeme. Ak zaklope pán Matovič, porozprávam sa aj s ním.
Agentúra Ipsos skúmala potenciál všetkých troch vznikajúcich subjektov vrátane vášho. Šéf agentúry Jakub Hankovský povedal: „Všetky tri strany by čerpali z elektorátov podobného spektra strán. V prípade strany Eduarda Hegera je to OĽaNO či KDH, v prípade Lucie Ďuriš Nicholsonovej je to najmä Progresívne Slovensko, v prípade strany Mikuláša Dzurindu sú to strany KDH, Progresívne Slovensko a čiastočne OĽaNO. Stále teda hovoríme o jednej skupine strán.“Má to zmysel, keď vlastne nejde o získavanie nových voličov a len vykrádate existujúce strany?
To by bolo zle. Ide o nových, nerozhodnutých, rezignovaných voličov.
Ale prieskumy to zatiaľ neukazujú.
Lebo netušia, ako by to mohlo byť. Ide o ľudí, ktorí mi mohutne hovoria: „Nemáme koho voliť. Ja som nemal koho voliť. Prinútil som sa a blbo som volil.“
Vždy sa človek prinúti. Zase si nehovorme, že to je každé štyri roky nejaká radostná chvíľa.
Nemyslím si, že sa to musí skončiť tak, ako hovorí pán Hankovský. Viete, kedy to môže byť celkom inak? Keď sa pospájame v čo najširšom demokratickom spektre. Viete, čo je možné? Možné je spojiť sa všetci slovenskí demokrati. Ak ma neukrižuje Richard Sulík alebo Michal Šimečka, tak to poviem na plnú hubu. Čo nám bráni, aby sme sa dali všetci dokopy?
Aj oni by mali byť Modrá koalícia?
Nepovedal som, že by mali byť, ale ak máme eliminovať hrozbu, ktorú všetci opisujú, tak máme elegantný nástroj.
Toto by ste chceli? Aj Šimečku a Sulíka?
Prečo nie? Mám politickú skúsenosť, a preto si to dovolím povedať. Dvihnime hlavy z našich piesočkov. Ak si pán Šimečka verí, tak ja mu nič nepoviem a nechcem ho deprimovať. To, čo viem, je, že mu nechcem kradnúť voličov. Vôbec po tom netúžim. Ale aj ja pozorujem prieskumy a vidím, kde sa jednotlivé strany nachádzajú. Ak máme občanovi dokázať, že nám ide o krajinu, a má seba samého zdvihnúť zo stoličky, zbaviť sa skepsy a letargie, tak prečo nemôžeme tie svoje egá trochu ponížiť?
Nedokázali ste to za 30 rokov.
V roku 1998 sa mi to podarilo. Viete, aká to bola bitka? V KDH sme vyhrali o jeden hlas. Sme vo veľmi podobnej situácii. Možno v ešte dramatickejšej, nie som sociológ. Sme vo veľmi vážnej situácii. Veď to nie je sranda, čo hovoria vzácni ľudia Michal Vašečka, Miroslav Trnka alebo Martin Milan Šimečka, že alternatíva Smer-Hlas-fašisti je najpravdepodobnejšia. Dnes som ich citoval. Sú to rešpektované osobnosti a vycválaní ľudia. Keď je situácia taká vážna, tak sa stále budeme prekárať, kto je väčší alfasamec, kto koho poníži a vyprovokuje? Ešte stále máme čas sa spamätať.
Sulík má zaklopať alebo pôjdete za ním?
Ak som to takto naforsíroval, tak teraz mi je to trošku ľúto. Naša náruč je otvorená. Možno mu zavolám ja. Neviem, čo bude zajtra, napozajtra, to je už technická záležitosť. Nepochopte ma zle. Nečakám, že za mnou budú ľudia chodiť. Len som chcel ukázať gesto, že sme otvorení širokej koalícii.
Sociológ Michal Vašečka povedal: „Všetci tí, ktorí začiatkom mája nebudú mať nad tri percentá, sa musia spojiť aj za cenu veľkých obetí. Je jedno, aká bude cena. V opačnom prípade budú hlasy prepadávať a bude to ešte horšie.“Súhlasíte s tým?
Súhlasím a idem ešte ďalej. Nehovorím len o troch percentách, ale o mohutnejšej vlne.
Lebo ten volič je zdeptaný. Naši potenciálni voliči sú rezignovaní. Kde je to nadšenie občianskej spoločnosti? Kde sú občianske aktivity? Kde je inteligencia? Kde je nový Julo Satinský? Cítim, že teraz je na rade politika. Tí ľudia sa sami od seba nezodvihnú, keď nie je šanca. V roku 1998 sa zdvihli, lebo videli, že sme schopní dohody. Vtedy ste boli veľmi mladučká. Pamätáte si, aké ťažké bolo spojiť KDH a DÚ? Ako sme si smrdeli? Pre nás to boli hnusní liberáli. My sme boli černokňažníci. Nebolo to jednoduché.
Našťastie bola vtedy v KDH taká generácia, Vladimír Palko, Ján Figeľ, Ivan Šimko a dovolím si povedať, že aj ja, že sme to prevalili. Viete si predstaviť, čo by bolo, keby sme to neboli prevalili? Všetci sme mysleli na túto krajinu. Česi, Poliaci, Maďari boli na ceste do EÚ a čo sme sa s malými deťmi mali prizerať, že skončíme ako Bielorusi? Teraz je to niečo podobné a stále sa domnievam, že je tu šanca na odvážne riešenie.
Dnes tam s vami nestál Ivan Mikloš. Prečo?
Lebo je ďaleko. Napísal som mu, chcel som ho pozvať na kávu a opýtať sa, či sa s nami neukáže, aj s vedomím, že už nebude vstupovať do strany ani kandidovať.
Nebude?
Neviem viac, ako hovorí verejne.
Ak neviete presvedčiť svojho najbližšieho kamaráta, ako chcete presvedčiť iných?
Pred Vianocami sme robili prvý workshop na náš program a Mikloš tam hral dominantnú rolu. Prišiel Miroslav Beblavý, prišiel Jožo Bátora z Univerzity Komenského. Ivan mi povedal, že urobí všetko, čo bude v jeho silách. Dokonca si myslím, že bude s nami kampaňovať. Mikloš je s nami.
Čo si myslíte o potenciálnej spolupráci s Petrom Pellegrinim? Mnohí hovoria, že bez neho to nepôjde. Je to tak?
Treba počkať. Nie sme v prieskumoch ani nevieme, či nám ľudia budú dôverovať. Nie je doba, aby som nad tým špekuloval.
Vy už ste v minulosti boli ochotný vládnuť aj s Vladimírom Mečiarom a hovorili ste, že je lepšie, ak s takýmito politikmi vládnu demokrati. Prenesiem to na dnešné časy: nie je lepšie, ak budete s Pellegrinim vládnuť vy, než Fico a fašisti?
To, čo som povedal vtedy, platí aj dnes. Rozdiel je iba v tom, že dnes tie žetóny v rukách nemáme, a necítim sa príjemne v tom, aby som niekoho pozýval, vylučoval. Necítim najmenšiu potrebu hovoriť spoluobčanom, že nie som komunista, fašista ani diktátor.
Ľudia, ktorí sa narodili v roku 1998, majú dnes 24. Možno o vás nič nevedia.
Nechcem machrovať. Mám za sebou desiatky gymnázií a veľmi dobre. Nehrozí, že by gymnazisti nevedeli, kto som. Ale vrátim sa k tomu: nikoho som nevylúčil, uvidíme, ako sa rozhodne volič. Ale to, čo ste povedali, platí. Pamätám si niekoľko základných poučiek Čarnogurského, keď som bol mladý. Vtedy to bol iný Čarnogurský, ako je dnes, a jedna z nich bola: Chlapci, krajina musí mať vládu.
O fašistoch to hádam neplatí.
Túto otázku ste voči mne hádam nemysleli vážne.
Na tlačovej besede ste ďalej povedali, že vám ide aj o ochranu právneho štátu. Voľby môžu byť aj o vyšetrovaniach, ktoré sa po vražde Jána Kuciaka začali, hovorí sa o tom, či prežije Úrad špeciálnej prokuratúry alebo špeciálny súd. Ako vnímate tieto inštitúcie?
Vnímam, že sú v dramatickom ohrození, a vnímam ich ako pevné piliere našej demokracie a podľa všetkého to boli dobré rozhodnutia. Nie všetkému rozumiem. Nedám ruku do ohňa za to, či sme potrebovali špeciálnu prokuratúru a špeciálny súd, ale zdá sa mi, že to je dobrá vec, že nezávislosť sa skôr posilnila, ako oslabila. Každopádne, dnes by som tie inštitúcie chránil a nevystavoval likvidačným zámerom.
Ako vnímate Maroša Žilinku?
Nevyzerá to pre mňa laika dobre.
Bol to váš poslanec Stanislav Janiš, ktorý na prekvapenie všetkých aj v roku 2010 navrhol Dobroslava Trnku za generálneho prokurátora.
Kto vtedy vedel, čo všetko z toho vzíde? Ale nebolo to stanovisko strany, bola to jeho individuálna akcia.
Vtedy sme už o Trnkovi veľa písali a veľmi vás to vtedy nehnevalo.
On ten návrh nakoniec aj stiahol. Pri prvej voľbe to bol Šimko, kto navrhol Trnku, môj kandidát bol niekto úplne iný.
Problém bola hlavne druhá voľba, keď aj Iveta Radičová povedala, že ak bude zvolený Trnka, ona končí.
Pamätám si na to. V koncovke sme mali kandidáta pána Jozefa Čentéša a Janiš aj kľakol, keď videl, že nemá šancu. Teraz mi to naskakuje – hovoril som mu, že mu to nemôžem zakázať, ale že má svoje svedomie. Bolo to za tri minúty vybavené. Keď všetci povedali, že Čentéš, on sklopil uši.
Ak by sa Zuzana Čaputová rozhodla znovu kandidovať za prezidentku, podporili by ste ju?
Potreboval by som vidieť protikandidátov. Nemyslím si, že by som mal dávať bianko šek.
Ste s niečím nespokojný?
Nedá sa to takto povedať? Zobudil som sa ráno trochu skôr, pretože fungoval adrenalín, keďže som mal po desiatich rokoch takúto tlačovú konferenciu. Čo som mal robiť? Uvaril som si kávičku a začítal som sa do textu o tom, ako boli u vášho kolegu Mareka Vagoviča Iveta Radičová a Milan Kňažko a Róbert Mistrík, a možno som trochu pod ich vplyvom.
A oni prezidentku dosť kritizovali.
Milanov argument na mňa zabral – že kto chce tejto krajine naozaj pomôcť, ide na premiéra. Možno som trochu profesne deformovaný. Trošku cítiť, že pani prezidentke chýba politická skúsenosť. Nechcem byť nemiestne kritický, za celý ten čas som sa tak vyjadril len raz. Cítil som sa zahanbený, keď meditovali o doložke k obrannej zmluve. Ak bolo treba niečo opraviť, mala vyťahať ministrov za uši alebo hovoriť s Amíkmi, opraviť, čo bolo treba, a až potom predstupovať pred verejnosť. Interpretačná doložka ma vyrušila. Ale na druhej strane, ak by nebola pani Čaputová, tak nechcem povedať, ako by Slovensko vyzeralo. Zaplať Pánboh, že funguje.
Na začiatok ste boli na tlačovej besede celkom fajn, ale ako pribudlo otázok novinárov, začali ste byť podráždený, hovorili ste, že nemáme štrikovať, žartovať, skákať do reči alebo že nemáme byť nervózni. Máte ešte na politiku nervy?
No jéj. Nič proti našej dnešnej konverzácii, ale chcem sa zásadne ohradiť, že som bol podráždený. Dávno som si neužíval kontakt s novinármi tak ako dnes. S láskou som sa rozprával s Viktorom Serebryakovom. Hodnotiace úsudky na tlačovku nepatria. To je moja tlačová konferencia. Keď chce pán Serebryakov prezentovať svoje úsudky, nech si zvolá svoju.
Toto mi vždy hovoril aj Robert Kaliňák. Sú to normálne otázky.
Neboli, ale nemusíme sa vo všetkom zhodnúť. Moji mladí kamaráti mi povedali, že sa im páčila neha, s akou som sa prihováral novinárom, ale aj rozhodnosť.
Čo nám bráni, aby sme sa dali všetci dokopy? Keď je situácia taká vážna, tak sa stále budeme prekárať, kto je väčší alfasamec, kto koho poníži a vyprovokuje?