Diabolský následok arizácií: za smrť si „priplatili“sami
Arizácie počas Tisovho režimu boli najväčšou štátom riadenou lúpežou v našich dejinách
Je to najtemnejšia kapitola našich dejín. 27. január si pripomíname ako Deň pamiatky obetí holokaustu. Ten sa deportáciami Židov do koncentračných a vyhladzovacích táborov iba zavŕšil, nebol by mysliteľný bez ich predchádzajúceho úplného ožobračenia.
Arizácie sa týkali 2 257 židovských podnikov v celkovej hodnote 1,2 miliardy korún. Išlo teda bezkonkurenčne o najväčšiu lúpež v našich dejinách.
Účelom arizácií bolo získanie židovského majetku a vylúčenie Židov zo spoločnosti. Tak to bolo zadefinované aj v ústavnom zákone zo septembra 1940, kde sa hovorilo, že Snem splnomocňuje vládu, aby v priebehu jedného roka vylúčila Židov z hospodárskeho a spoločenského života a previedla ich majetok.
Všimnite si dobre tie výrazy. „Vylúčeniu“Židov zo spoločnosti predchádzalo „získanie“ich majetku. Eufemizmy znamenali jediné – najprv ich oberieme o všetko, a potom sa masy zbedačených ľudí, ktorí sa stali záťažou pre náš sociálny systém, jednoducho zbavíme tým, že ich vyvezieme na smrť. Rozprávky o tom, že ľudácky režim veril, že idú „na prácu“a „na prevýchovu“, si už azda môžeme odpustiť.
Diabolský plán Tisovho režimu spočíval v tom, že poplatok päťsto ríšskych mariek, ktoré platilo Slovensko Nemecku za deportácie, si vlastne Židia do istej miery zaplatia sami, z výnosov za arizácie. Inými slovami, „priplatili“si na vlastnú smrť.
Slovenský holokaust pritom vykonávali Slováci, na základe na Slovensku pripravených a schválených právnych noriem, o ktorých často s hrdosťou vyhlasovali, že boli tvrdšie a kvalitnejšie ako nemecké. Aj Nemci tieto aktivity vnímali ako čosi, čo robili Slováci sami.
Ako vlastne arizácie prebiehali? Okrem toho, že perfídne aj lajdácky, živelne, korupčne a protekčne po straníckej línii HSĽS. Podobne ako mečiarovská privatizácia v 90. rokoch. O mnohom vypovedá fakt, že výnosy z ulúpenia spomínanej 1,2 miliardy židovského majetku boli iba približne štvrť miliardy, teda necelá pätina. Zvyšok sa jednoducho rozkradol, zlým hospodárením podniky stratili hodnotu. Dokonca aj Nemci vyjadrovali s priebehom arizácií nespokojnosť.
Do septembra 1940 prebiehali aj takzvané dobrovoľné arizácie. Ich „dobrovoľnosť“spočívala v tom že pôvodný židovský majiteľ si vybral arizátora, spísal s ním pred verejným notárom zmluvu a „odpredal“mu tak väčšinový podiel vo svojom podniku. Kto by však čosi také robil dobrovoľne?
Od začiatku do smutného konca nešlo teda o nič iné ako o štátom riadenú lúpež. Režim Židov donútil odovzdať majetok, pričom im „veľkoryso“umožnili vybrať si toho, kto im ho vezme.
Arizácie z 95 percent vykonával Ústredný hospodársky úrad. Na jeho čele stál Augustín Morávek. Protežant premiéra Vojtecha Tuku vlastnou rukou a často iba sám rozhodoval o podobe arizácií. Neváhal pritom arizovať aj sám. Po vojne sa táto odporná figúra vybavená viacerými pasmi stratila, stopy po Morávkovi zmizli zrejme v zahraničí.