Jana Cviková 60

Vždy som obdivoval, ako si svoje jasné postoje vie presvedčivo a zrozumiteľne obhájiť

Jana Cviková zmenila môj život. Bez nej by som bol iný človek, iný čitateľ, iný otec, iný muž aj autor. Vplyv jej osobnosti a jej práce na mňa bol zásadný, formovala ma od mojich tínedžerských rokov. Považujem ju za kľúčovú osobnosť svojej generácie a pokračovateľku najlepších tradícií slovenských silných žien a intelektuálok ako Terézia Vansová, Timrava, Hana Gregorová, Perla Bžochová či Zora Jesenská, a je to aj odkaz vzbury, vzdoru a hnevu, často priam pukania od zlosti.

Moje detstvo, štúdium na základnej škole a gymnáziu bolo ešte plne v zajatí rodových stereotypov – od učebníc histórie a literatúry cez jazyk politiky až po telocvik. Slovo feminizmus sa iba pomaly začínalo používať, väčšinou nesprávne. Jana Cviková a jej kolegyne mi na prvých seminároch, prednáškach a konferenciách Aspektu ukázali, že feminizmus nie je iba boj za práva žien, ale snaha o lepší svet pre všetkých bez rozdielu. Pre mňa to znamenalo aj cestu k pochopeniu vlastnej mužskosti v dvadsiatom prvom storočí, k nadväzovaniu kvalitných vzťahov a vyjadrovaniu svojej osobnosti.

Feminizmus som chápal ako spôsob, ako prelomiť hranice medzi ľuďmi, prekonávať predsudky, priniesol mi oslobodenie a zblíženie, posilnil moju solidaritu a zmysel pre rovnoprávnosť. Zároveň mi dal silnú vieru, že spoločenské pomery sa dajú zmeniť. Porozumel som, že všetky tie mocenské lži a kydy o džendžeri slúžia akurát na to, aby nám vnútili, akí by sme vraj mali byť, namiesto toho, aby nás prijali takých, akí/aké sme.

Janu som bližšie spoznal ako prvotriednu prekladateľku z nemčiny: Ujma od Libuše Moníkovej, Prečo sa dieťa varí v kaši od Aglaje Veteranyi, Pretože to je na láske to strašné od Nicole Müller. Tri radikálne, prelomové knihy mi otvárali nové svety a životné skúsenosti, prinášali katarzné zážitky v protiklade s dominujúcim maskulínnym, patriarchálnym diskurzom v našej kultúre. Ten sa prejavoval aj tak, že ani mnohé bratislavské, nieto vidiecke kníhkupectvá vtedy nechceli aspekťácke knihy predávať, alebo ich odsúvali na okraj regálov a záujmu. Pamätám si, ako raz Jana žalostný stav výstižne okomentovala a knižky z vlastného vydavateľstva nazvala hrachmi, ktoré poctivo hádže na stenu slovenskej kultúry.

Neskôr som Janu spoznal ako aktérku verejných debát a diskurzov, kde som vždy obdivoval, ako si svoje jasné postoje vie presvedčivo a zrozumiteľne obhájiť. Nebolo však počuť len ju, záležalo jej vždy na tom, aby dávala hlas aj iným ženám, často umlčiavaným, odsúvaným, zabúdaným, či už išlo o aktérky novembra 1989 alebo o obete domáceho násilia. Vďaka nej som sa stal spojencom feminizmu. Lepšie som pochopil štruktúry útlaku. Postupne som si osvojoval rodovo citlivý jazyk.

Popri tom všetkom sa Jana ďalej vzdelávala, rozširovala okruh svojich občianskych aktivít a prehlbovala skúmanie rodových aspektov v literárnej vede. Učila seba a popri tom všeličo naučila už druhú generáciu, hádam aj mňa.

Teraz oslavujú Jana 60 a Aspekt 30 rokov. Nech puky jej hrachov naďalej praskajú na stenách slovenskej kultúry, nech nám prinášajú knižné a iné plody a dožívajúce patriarcháty nech pokojne pukajú od zlosti.

Všetko najlepšie! Janou Cvikovou sa nerodíš, stávaš sa ňou!