Z prechádzky sa nevrátil, zrazilo ho auto
Ruský básnik Rubinštejn odvážne kritizoval Putina a jeho vojnu
Existuje jedna pani, ktorá, samozrejme, teraz vyzerá zle, ale nemali by ste na ňu zabudnúť. Jej meno je Nádej,“povedal Lev Rubinštejn po rozpútaní ruskej vojny proti Ukrajine.
„Z čias Sovietskeho zväzu môžem dať jednoduchú radu: Nebojte sa,“povedal raz v rozhovore pre ruský nezávislý spravodajský portál Meduza.
Lev Rubinštejn, prominentný ruský básnik, ktorého diela vychádzali v samizdate. Aktivista, ktorý demonštroval za slobodu mnohých umelcov, a nezlomný kritik Putina a vojny proti Ukrajine, sa nebál vyjadrovať svoje názory.
Vojnu proti Ukrajine nazval „zločineckou“a viedol kampaň, aby sa z Kremľa stalo múzeum.
Nebál sa chodiť na svoje obľúbené prechádzky po moskovských bulvároch. Ľudia ho často stretali najmä na Tverskom a Nikitskom.
Z jednej takejto prechádzky sa však nevrátil. Významnú osobnosť ruského undergroundu zrazilo auto na priechode pre chodcov a Rubinštejn vo veku 76 rokov na následky zranení o pár dní v nemocnici zomrel.
Ruské osobnosti kritické voči Putinovi smútia a pýtajú sa: Bola to náhoda?
ODVÁŽNY PROTIVOJNOVÝ HLAS
O nehode, ktorá sa stala 8. januára, na Facebooku informoval Rubinštejnov kamarát, ruský básnik Igor Irteniev. Podľa ruskej televízie v exile TV Dožď mal ťažký otras mozgu a podľa reportérky Anny Nemcovej mal tento „odvážny protivojnový hlas“aj viacero zlomenín.
„Nebál sa predpovedať, hovoriť pravdu o mocenských klamstvách, komplexoch moskovskej nadradenosti a podradenosti, ktoré vyústili do tragédie pre Ukrajinu. Videl absurdnosť ruskej reality,“napísala o ňom, keď o pár dní neskôr Rubinštejn následkom zranení podľahol.
Na svojom blogu to potvrdila aj jeho dcéra Marija Rubinštejn. „Môj otec Lev Rubinštejn dnes zomrel,“napísala.
„Rubinštejna nezatkli ani nemučili, neotrávili ho a neprenasledovali v Rusku v čase vojny proti Ukrajine. Ale jeho tragická smrť v januári 2024, niekoľko týždňov pred druhým výročím katastrofy (začiatku vojny proti Ukrajine – pozn. red.), je trpko symbolická,“napísala ľudskoprávna organizácia Memorial, s ktorou Rubinštejn spolupracoval.
Ruské osobnosti kritizujúce vojnu smútia. Ekonóm Konstantin Sonin o Rubinštejnovi na sociálnu sieť X napísal, že bol „prenikavo inteligentný, láskavý a odvážny“a že bol „moskovský básnik ako žiadny iný“.
Politológ z Carnegieho centra Andrej Kolesnikov napísal: „Je náročné vysvetliť, kto Lev Rubinštejn, ktorý dnes zomrel, pre nás bol. Možno doyen [vedúca osobnosť] moskovskej liberálnej inteligencie, ktorá ešte v Rusku zostala. Neskutočne talentovaný, prirodzený a bystrý.“
V SPOLOČNEJ KUCHYNI SOVIETSKYCH DOMÁCNOSTÍ
Rubinštejn sa narodil v roku 1947 v Moskve a podľa jeho slov „vďaka súdruhovi Stalinovi osobne, ktorý v roku 1946 zakázal interrupcie“.
„Bolo nás takých veľa – nie úplne nechcených, ale neplánovaných detí,“povedal. „Preľudnenie a neuveriteľná chudoba neboli predzvesťou demografickej explózie, no napriek tomu k nej došlo.“
Bolo to v čase baby boomu, ku ktorému okrem zákazu interrupcií prispel aj návrat vojakov z frontov po druhej svetovej vojne. Stalin síce chcel zväčšiť sovietsku populáciu, problém však bol v tom, že krajina na to nebola pripravená. Poľnohospodárska infraštruktúra, najmä na západe, bola po vojne zničená, ľudia nemali čo jesť a Sovietsky zväz, aby náhodou svetu neukázal svoje slabosti, sa rozhodol potraviny
naďalej vyvážať na úkor hladomoru vlastných občanov.
Nebolo ani veľmi kde bývať. Ľudia žili v komunálnych domoch, kde sa tlačilo viacero rodín, často nejakým spôsobom rodinne prepojených. Tieto domy mali niektoré spoločné priestory, typicky kuchyňu.
Rubinštejnovci takto žili na predmestí Moskvy so širšou rodinou Levovho otca. V dome boli údajne „natlačení“, ale ako dieťa to vnímal ako výhodu. „Bol som vždy šťastný, keď okolo stola sedelo veľa ľudí,“povedal.
Prvú jasnú spomienku z detstva a tohto spoločného bytu má na marec 1953. Bol chorý a nešiel do školy. Ako v každej ruskej domácnosti v tom čase tu celé dni hralo rádio. Vláda dala prípojky zaviesť všade, aby týmto médiom mohla šíriť propagandu. Už bolo takmer desať hodín, ale každodenný detský program stále nešiel. Namiesto toho hrali vážnu hudbu.
Zomrel súdruh Josif Vissarionovič Stalin. Rubinštejnov starší brat prišiel zo školy a povedal mu: „Stalin zomrel a ty tu len tak ležíš.“A Lev Rubinštejn tomu ako šesťročný chlapec nerozumel, lebo celý deň v rádiu opakovali, že Stalin je nesmrteľný.
Okrem toho sa jeho zdravotný stav zlepšoval, takže sa tešil, kým všetci okolo plakali. „Blažený stav rekonvalescencie na pozadí celonárodného smútku vo mne navždy zanechal ambivalentný dojem,“povedal raz. „Samozrejme, chcem z toho urobiť zmysluplnú metaforu, ale zdržím sa.“
V MALEJ CHRUŠČOVKE, ALE VLASTNEJ
V Moskve alebo jej okolí aj vyrastal s výnimkou obdobia, ktoré ako rodina strávili na Sibíri. Jeho otec pracoval ako vojenský inžinier na výstavbe železnice smutne slávneho Gulagu pri Severnom ľadovom oceáne.
Rubinštejn bol vtedy ešte malý, ale z rozprávania svojej mamy vie, že žili v stane. „Povedala mi, že v strede stanu bola piecka, pri ktorej bolo teplo a dalo sa pri nej spať, ale ak ste sa od nej vzdialili... Bolo dôležité nespať blízko steny, pretože ráno by ste sa mohli zobudiť s tým, že ste k nej primrzli a museli by ste sa odtrhnúť.“
V 60. rokoch jeho otcovi pridelili byt v takzvanej chruščovke. Boli to typické sovietske paneláky z betónových panelov, ktoré sa dali stavať veľmi rýchlo. Tak chcela sovietska vláda trochu zmierniť bytovú krízu v súvislosti s komunálnym bývaním.
Typické byty v chruščovke mali 40 až 45 metrov štvorcových, dve izby, pričom obývačka bola o čosi väčšia ako spálňa, kuchyňu a kúpeľňu spojenú so záchodom. Žilo v nich aj šesť alebo sedem ľudí, takže výsledkom bolo komunálne bývanie v malom.
Rubinštejnova mama bola vraj šťastná, lebo „byt bol síce preplnený, ale náš“.
Lev študoval filológiu na Moskovskej štátnej univerzite. Už vtedy sa pokúšal písať básne, ale ako sám zhodnotil, bola to len imitácia veľkých poetov. Až v 70. rokoch našiel svoj hlas a v roku 1974 vydal prvú báseň na katalogizačnej kartičke.
Vytvoril nový žáner na pomedzí divadla a poézie, keď pracoval ako knihovník v Leninovej knižnici. Na kartičky inšpirované knižničnou kartotékou písal krátke básne a čítal ich na pódiu. Jedna kartička pôsobila lyricky, druhá skôr prozaicky, tretia bola akousi cynickou poznámkou. Alebo bola prázdna, lebo pauza bola dôležitým nástrojom Rubinštejnovej tvorby.
Aj preto ho raz literárny kritik Dmitrij Baviľskij nazval „dnešným Čechovom“a dodal: „Viac podtextu ako textu, viac prestávok ako slov.“
NEZABUDNITE NA MŇA
Spoločensky a esteticky sa formoval podľa svojich slov medzi dvomi „nechutnými“politickými udalosťami: potlačením Pražskej jari a sovietskou inváziou do Afganistanu.
August 1968 bol pre neho a jeho rovesníkov údajne dôležitý, pretože generáciu rozdelil na „tých, ktorí si uvedomili, že nič také ako socializmus s ľudskou tvárou neexistovalo, a tých, ktorí naďalej verili alebo predstierali, že verili“. Keby mal opísať, čo je to „sovietskosť“, asi by použil slovo „bastardizmus“.
„Bastardizmus vo všetkom,“tvrdil. „V architektonickom štýle, v štýle ľudských a spoločenských vzťahov existovalo akési nadprirodzené pokrytectvo, klamstvá, ktoré dosiahli neskutočné rozmery. A bolo to hnusné aj preto, že neverili ani tí, čo klamali, ani tí, ktorým klamali. Všetko bolo založené na zvláštnej konvencii: vieme, že klameme, a vy viete, že klameme, my vieme, že viete, že klameme.“
V takomto prostredí a období začal umelecky tvoriť. V rozhovore, ktorý bol súčasťou série Od Puškina k Pussy Riot, vysvetlil, prečo písal práve na kartičky.
„Fungoval som v undergrounde, samizdate,“začal. „Prečo by som mal písať texty, ktoré nebudú zverejnené? Radšej by som písal básne, ktoré by nebolo možné publikovať. Také bolo moje nastavenie. Chcel som text objektivizovať, vytvoriť text ako objekt bez ohľadu na typické starosti s tlačou, s nákladmi. Takmer všetko som písal rukou, nie písacím strojom.“
Slávna je zbierka kartičiek Tu som, z ktorej sa po Rubinštejnovej smrti hodí citovať: „Ideme každý svojou cestou. Nezabudnite na mňa.“
V 70. a 80. rokoch bol členom undergroundovej literárnej scény a v tom čase spoluzakladal nový literárny smer, dnes známy ako moskovský konceptualizmus, ktorý bol odpoveďou na oficiálny socialistický realizmus, zobrazujúci minimalistický, ale „šťastný“sovietsky život v reštriktívnych formátoch.
Jeho diela v tom čase neboli v Sovietskom zväze oficiálne publikované. Prvýkrát sa to stalo až koncom 80. rokov. V 90. rokoch mu vyšli eseje vo viacerých magazínoch. Písal napríklad pre týždenník Itogi, blogoval na LiveJournal a Echu Moskvy.
Vydal niekoľko kníh a v roku 1999 mu udelili Cenu Andreja Belyho, čo je najstaršie nezávislé literárne ocenenie v Rusku, vzdávajúce úctu samizdatovým spisovateľom publikujúcim mimo sovietskej cenzúry.
PUTINOVA „ZLOČINECKÁ VOJNA“
Kritizovať neprestal ani po páde Sovietskeho zväzu, lebo Rusko sa nestalo tou západnou demokraciou, o ktorej sníval, keď potajme počúval Johna Cagea.
Bol dlhoročným kritikom Putina a jeho politiky. Viedol kampaň za to, aby sa z Kremľa stalo múzeum.
O jeho smrti na sociálnej sieti X informovala aj ľudskoprávna organizácia Memorial, s ktorou Rubinštejn spolupracoval. Tá viedla databázy obetí politických represií, až kým ju rozhodnutím ruského najvyššieho súdu štyri dni po rozpútaní totálnej ruskej vojny proti Ukrajine museli zlikvidovať. V ten deň, rovnako ako v mnohé iné predtým, ich Rubinštejn navštívil a vymysleli spolu, že by zorganizovali festival Memorial proti vojne.
„Nevedeli sme nájsť slová, ani on [Rubinštejn] nevedel nájsť také, ktorými by opísal toto nové hrozivé Rusko,“napísali.
Neskôr ich našiel, keď podpísal otvorený list, v ktorom odsúdil inváziu na Ukrajinu ako „zločineckú vojnu“. Jeden podobný podpísal aj v roku 2014, keď Rusko spustilo vojnu na Donbase, a v ňom Rubinštejn žiadal „stiahnutie ruských jednotiek z územia Ukrajiny a ukončenie propagandy aj materiálnej a vojenskej podpory separatistov na juhovýchode Ukrajiny“.
V Rusku, v ktorom aktivity „medzinárodného verejného hnutia LGBT“chcú označovať za extrémizmus, obhajoval práva LGBTQI+ ľudí.
V roku 2013 žiadal prepustenie členiek punkovej kapely Pussy Riot, ktoré zatkli rok predtým za chuligánstvo. Vo svojich textoch spievali o feminizme, LGBTQI+ témach, kritizovali Putina a aj jeho prepojenie na ruskú pravoslávnu cirkev.
Memorial o ňom písal ako o „slobodnom občanovi, empatickom, hĺbavom a bystrom pozorovateľovi niekoľkých období, ktorými Rusko počas jeho života prešlo“. Dnešné Rusko však podľa tejto organizácie nie je „miestom pre slobodných občanov a nezávislých básnikov“.
Lev Rubinštejn zomrel 14. januára 2024 vo veku 76 rokov.
„Existuje jedna pani, ktorá, samozrejme, teraz vyzerá zle, ale nemali by ste na ňu zabudnúť. Jej meno je Nádej,“povedal v januári 2023 v rozhovore pre Meduzu. „Z času na čas si na ňu treba spomenúť, pretože je zabudovaná v ľudskej psychike. Musíte dúfať a robiť to, čo môžete, a tak, ako najlepšie viete.“