Vyčerpaním našej pozornosti Putin podkopáva našu dôveryhodnosť
Pobalťania majú obavy o spoľahlivosť USA a silu NATO
Keď som sa minulý týždeň pripojil k tisíckam Litovčanov v zasneženom Vilniuse, aby som pozdravil prezidenta Zelenského na začiatku jeho turné po pobaltských štátoch, vo vzduchu visela nevyslovená otázka: Sme ďalší na rade?
Kontrast medzi veselo vyzdobenými, pokojnými ulicami litovského hlavného mesta a spustošenými mestečkami, do ktorých sa ukrajinská delegácia nakoniec vrátila, nemohol byť ostrejší. Utrpenie Ukrajiny však v Pobaltí, ktoré si prešlo podobnými mukami, pociťujú určite. Tri milióny Litovčanov si cez víkend pripomenuli výročie sovietskeho masakru v roku 1991, najkrvavejšej epizódy boja za znovuzískanie nezávislosti. Medzi Vilniusom a hranicou s Bieloruskom, najbližším vojenským spojencom Ruska, leží iba 20 míľ ľahko chránenej, zvlnenej krajiny.
LÁKAVÝ CIEĽ
Prepočítané na obyvateľa, Litva prispela k vojnovému úsiliu Ukrajiny viac ako ktorákoľvek iná krajina. A počas Zelenského návštevy sa zaviazala urobiť ešte viac. Ale ani táto pozoruhodná štedrosť a solidarita nemôže nahradiť váhavosť v Berlíne, šetrnosť v Paríži a stratu sebadôvery vo Washingtone. Čo sa stane, ak Ukrajine dôjdu vojaci, munícia, protivzdušná obrana, zbrane a peniaze? Odhady vojenskej rozviedky hovoria, že Rusko s vojnovou ekonomikou bežiacou na plný plyn by bolo pripravené opäť bojovať už o dva roky.
NATO by malo byť pre ďalšie kolo kremeľskej agresie nedosiahnuteľným cieľom. V skutočnosti je však lákavé.
Na papieri sa Litva, podobne
Plnoformátový ozbrojený ruský útok na krajinu NATO by pravdepodobne aktivoval klauzulu o kolektívnej obrane aliancie podľa článku 5 a vážnu vojenskú reakciu. Pravdepodobnejšie a znepokojujúcejšie je však to, že sa Kremeľ pokúsi o niečo menšie.
ako jej susedia Lotyšsko a Estónsko, skrýva pod kolektívnou bezpečnostnou zárukou mocnej aliancie. Ale zatiaľ sa najviac spoliehame na kontingenty stratégie Tripwire: Britov v Estónsku, Kanaďanov v Lotyšsku, Američanov všade. Na novej základni v Litve má byť natrvalo rozmiestnená posilnená nemecká brigáda – prebieha výstavba luxusného (na miestne pomery) ubytovania, škôlky a ďalších zariadení, ktoré hostia požadujú. Čo sa však stane, keď nastane poplach? Diskusie na vilniuskej bezpečnostnej konferencii prispeli k vytriezveniu. Regionálne obranné plány sa stále len vypracúvajú a vyžadujú si peniaze a politickú vôľu. Logistika je zatiaľ nejednotná, zásoby malé, počty vojakov tiež. Nepríjemnou pravdou je, že NATO v drvivej miere závisí od USA. Poučenie z Ukrajiny je však také, že Bidenova administratíva sa viac obáva jadrovej eskalácie ako konfrontácie alebo obmedzovania Kremľa. A Trumpova administratíva bude ešte menej spoľahlivá.
VYČERPANIE POZORNOSTI
Plnoformátový ozbrojený ruský útok na krajinu NATO by pravdepodobne aktivoval klauzulu o kolektívnej obrane aliancie podľa článku 5 a vážnu vojenskú reakciu. Pravdepodobnejšie a znepokojujúcejšie je však to, že sa Kremeľ pokúsi o niečo menšie. Už dávno sme dovolili, aby ruské provokácie oslabili naše odstrašenie. Atentáty, narušenia vzdušného priestoru, sabotáže, rakety prelietavajúce alebo dokonca dopadajúce na územie NATO – všetky tieto akcie z posledných rokov zostali nepotrestané. Únava z ukrajinskej vojny má podobný účinok. Vyčerpaním našej pozornosti Putin tiež podkopáva našu dôveryhodnosť.
Predstavte si napríklad, že niekedy v budúcom roku Rusko zostrelí lietadlo, (opäť) zaútočí na kritickú infraštruktúru alebo spustí malý cezhraničný nálet (možno v zastúpení bieloruských síl). Prezident Trump sa zobudí uprostred noci, ale nahnevane svojim poradcom povie, že európskymi problémami by sa mali zaoberať sami Európania, a on ide opäť spať. O niekoľko hodín neskôr sa stretne najvyšší rozhodovací orgán NATO Severoatlantická rada, aby zvážila reakciu – len aby si vypočula, že stály predstaviteľ USA oznámil, že nedostal z Washingtonu žiadne pokyny. To by v priebehu niekoľkých minút znamenalo koniec NATO. A pre Putina by to bola oveľa väčšia odmena ako útok na Moldavsko, Kazachstan, Gruzínsko alebo nejaký iný, zdanlivo zraniteľnejší cieľ.
EURÓPSKA NEJEDNOTNOSŤ
Krajiny severnej Európy sa snažia vyplniť vákuum v zákulisí. Jednou z možností sú Spoločné expedičné sily (JEF), vojenský projekt pod vedením Británie, ktorý zahŕňa tri pobaltské a päť škandinávskych krajín a Holandsko s kombinovaným HDP a rozpočtom na obranu väčším, ako má Rusko. Článok 5 umožňuje jednotlivým krajinám konať v reakcii na ozbrojený útok z vlastnej iniciatívy. Otvorený rozvoj takýchto „minilaterálnych“rámcov však tiež predstavuje riziko podkopania prísľubu NATO „všetci za jedného, jeden za všetkých“. A tieto nové opatrenia ani nie sú pripravené. Odstrašovanie a obrana si vyžadujú plány, cvičenia, zásoby munície a prepracované a rýchle politické rozhodovanie. To zatiaľ väčšinou chýba. A Poľsko, zďaleka najťažšia vojenská váha v regióne, členom JEF nie je.
Litovčania na posilnení svojej obrany tvrdo pracujú. Ich vojenské výdavky predstavujú takmer tri percentá HDP. Je možné, že krajina zavedie plnú brannú povinnosť. Litva dosiahla vo Washingtone zameranom na Čínu odvážnou politikou voči Taiwanu niekoľko dôležitých bodov. Činy ako otvorenie taiwanského zastúpenia vyvolali zúrivú reakciu pekinských úradov, ktoré chcú, aby sa s Taiwanom zaobchádzalo ako s diplomatickým vyvrheľom a aby bol označovaný ako „Taipei“.
Ale medzi spojencami podobný prístup zvolili len Česi. Európska solidarita tvárou v tvár pekinskému hnevu bola, mierne povedané, nejednotná.
Nikto vo Vilniuse ani v jeho susedných hlavných mestách nepodlieha panike. Život v tieni Ruska nervy skôr posilňuje než trhá. Pobaltské varovania o imperialistickej agresii z východu desaťročia nik nepoúval. Teraz cítia satisfakciu, ale aj zraniteľnosť. Paradoxom je, že upozorňovanie na ich bezpečnostnú situáciu ju môže ešte zhoršiť.