Slovenské savany
Skutočným bohom v tejto krásnej, veľkej, aj keď malej krajine je automobil
Ulicami chodím ako levica po savane. Neustále otáčam hlavu doľava, doprava, lebo nikdy neviem, z ktorej strany na mňa útočí nepriateľ. Snažím sa zachrániť nielen seba, ale predovšetkým svoju svorku – svoje dieťa a svojho psa. Niekedy sa cítim ako stará plechová hračka, ktorej rachitická hlavička sa dokáže točiť okolo svojej osi. Všetko preto, aby sme prežili, aby sme stihli odskočiť, keď sa na nás vrhne neuveriteľnou rýchlosťou veľká obluda.
Inokedy sa cítim ako postavička v počítačovej hre, ktorej na displeji vyskakuje oznam: ostali ti len tri životy. Lenže ten naozajstný život mám len jeden a premiestňovanie sa po slovenskom verejnom priestore je ako účinkovanie v seriáli Squid Game. Len s tým rozdielom, že na konci ťa nečaká žiadna odmena ani nikto neuhradí transport tvojho tela do krematória.
A preto chodím ako levica, snažím sa zapojiť všetky svoje prvotné inštinkty, aby som vedela s matematickou precíznosťou vyrátať, či kovboj na svojej veľkej kobyle, pardon, vo svojom krásnom SUV, vzdialený odo mňa asi tri kilometre, nepridá, a nepošle mňa, moje dieťa a psa do večných lovísk. Prepočítavanie rýchlosti vzdialených kovbojov je len polovicou úspechu, lebo existujú ešte križovatky, z ktorých vyrážajú kuriéri, čo sa nepozerajú na cestu, a ženy s umelými perami nafúknutými ako airbagy, cez ktoré nemajú šancu vidieť, že nejaká zaostalá osoba sa vybrala do obchodu pešo s kočíkom, dieťaťom a so psom.
Niektorí tvrdia, že pre slovenský národ je najdôležitejšia pálenka. Iní, že telesná útecha. Ďalší, že Boh. Ale skutočným bohom v tejto krásnej, veľkej, aj keď malej krajine je automobil. To on je symbolom spoločenského statusu, to on je dôkazom spoločenskej mobility, ktorú od časov zabudnutej c. k. monarchie Slovensko dosiahlo.
Hovorí sa, že auto je pre mužov predĺžením istého anatomického detailu. V prípade občanov Slovenska, a je jedno, akého pohlavia, je auto predĺžením ambícií, komplexov a hlboko skrývaného pocitu hanby za to, že vyrastali v chudobe. Takže, strecha azbestová, ale bavorák musí byť. Mám právo odsudzovať Slovákov a Slovenky, keď aj černošskí raperi, ktorí vyrástli v gete, to trošku preháňajú s tými štvorkolkami? Mám právo čudovať sa, or let them shine bright like a diamond?
Revolúcia sa začína malými krokmi. Najprv by sa slovenskí kovboji a airbagérky mohli naučiť, že keď už obetujú ten okamih, a zastavia, dokonca prepustia chodcov na priechode, mali by chvíľu počkať. Ide naozaj len o pár sekúnd, aby peši stihli prejsť na druhú stranu. Druhú stranu ulice, nie života.