Ako si obľúbiť svoj hnev
V mnohých situáciách je primerané pociťovať hnev. A, naopak, ostať chladným je niekedy neľudské a vlastne i morálne pochybné
Ja sa nikdy nehnevám, tvrdil som svojmu terapeutovi na jednom z prvých stretnutí. Napokon, som šachovým veľmajstrom, mám v náplni práce rozhodovať sa racionálne. Taká barbarská emócia ako hnev v mojom svete nemá miesto. Nepovedal mi na to nič, len sa zľahka pousmial. A už o pár sedení mi bolo jasné, ako veľmi som sa mýlil. Hnevám sa. A často. A čo je horšie, pomerne často si svojho hnevu takmer nie som vedomý.
Hnevom je nasiaknutá i celá naša spoločnosť. A to až do tej miery, že vstupovať do verejného priestoru znamená znášať znovu a znovu hnev celkom neznámych ľudí.
Mimochodom, všimol som si jednu zákonitosť. Keď napíšem nejaký komentár alebo článok, ktorý v niektorých čitateľoch vzbudí hnev, spravidla vynadajú práve mne ako autorovi. S jednou jedinou – ale veľmi dôležitou – výnimkou. Stačí v článku spomenúť nejaké neobľúbené meno (napríklad niektorého z vládnucich politikov) a objektom hnevu čitateľskej obce sa takmer isto stane práve tento človek.
Tak som v sebe objavil pokušenie, vlastné väčšine politikov. Odkloniť od seba hnev verejnosti tým, že jej poskytneme obetného baránka.
NEVÍTANÝ HOSŤ MEDZI EMÓCIAMI
Hnev považujeme za iracionálny, deštruktívny, škodlivý. A to až do tej miery, že si túto emóciu zakazujeme cítiť a prežívať. Dokonca i mnohé rady populárnej psychológie, ktoré nám údajne majú pomôcť zvládať hnev, majú v skutočnosti trochu iný cieľ: čo najskôr sa upokojiť, čo najskôr hnev potlačiť. Akoby sa zvládanie hnevu malo rovnať jeho likvidácii a nie jeho kultivácii.
Našu averziu k hnevu odhaľuje i naratív, ktorý sprevádza rôzne protesty a demonštrácie. Pokým tie naše sa vraj vždy odohrávajú v pokojnej a pozitívnej atmosfére, tie ich údajne doslova pulzujú hnevom. Veď my sme tí konštruktívni, nie? Kým oni… Azda práve preto nás nazývajú tým podivným termínom slniečkari. Možno definícia slniečkara spočíva práve v tom, že neakceptuje svoju temnejšiu stránku. Nie je stotožnený so svojím hnevom.
„Cancelling“ľudského hnevu má svoj význam. V prírode je to zariadené tak, že zvieratá, ktoré majú veľkú schopnosť ubližovať, neprejavujú takú mieru agresivity voči vlastnému druhu ako zvieratá, ktoré sú vyzbrojené o čosi menej. Ak by sa totiž k sebe napríklad leví samci správali tak agresívne, ako sa k sebe správajú jelene, pozabíjali by sa a hrdý leví národ by postupne vymrel.
Človek je od prírody na boj pomerne chatrne vybavený. Naše zuby a nechty nestoja za veľa. Mohli sme teda dostať do vienka značnú dávku agresivity. Civilizačný pokrok však priniesol nevítanú zmenu: dnes sme ozbrojení lepšie než akýkoľvek iný organizmus na planéte. Yuval Noah Harari vo svojom bestselleri Sapiens píše:
„Ľudstvo nie je svorka vlkov, ktorá sa zmocnila tankov a nukleárnych zbraní, ale podobá sa skôr na stádo oviec, ktoré sa prazvláštnou hrou osudu naučilo vyrábať zbrane a ovládať atóm. A ozbrojené ovce sú oveľa nebezpečnejšie než ozbrojení vlci.“
Musíme preto hnev v spoločnosti tlmiť, aby nám neprerástol cez hlavu. To však neznamená, že ho máme celkom vykoreniť z nášho sveta.
HNEVAL SA I JEŽIŠ NAZARETSKÝ
Hnev nie je čistým zlom. Problémom je, až keď prerastie do fyzického či verbálneho násilia. Samotná emócia hnevu môže mať i pozitívnu funkciu. A vlastne môže byť cnostná. Uznáva to ako náboženská, tak i filozofická tradícia Západu. Sám Ježiš sa na stránkach Nového zákona pomerne často hnevá. Napríklad vtedy, keď vyháňa z jeruzalemského chrámu miestnych šmelinárov. V Jánovom evanjeliu stojí doslova: „Urobil si z povrazov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal mince a poprevracal stoly.“To neznie ako pokojná dišputa pri káve a koláčiku.
A farizejov, židovských vzdelancov, častuje na mnohých miestach nevyberanými nadávkami. „Vy zmije, vy pokrytci, vy slepci,“chrstne im do tváre.
Aristoteles v Etike Nikomachovej viac než tristo rokov pred naším letopočtom píše: „Tí, ktorí sa nehnevajú v situáciách, v ktorých by sa hnevať mali, sú právom považovaní za bláznov. (…) Zniesť, keď vás urážajú, a tolerovať, keď urážajú vášho priateľa, je otrocké.“
Pridajme i hlas z 20. storočia. Americká filozofka židovského pôvodu Hannah Arendtová tvrdila, že práve emócie ako hnev dokážu odhaliť pravú tvár skutočnosti. „Hovoriť o koncentračných táboroch bez hnevu,“napísala v liste v roku 1953, „nerovná sa písať o nich objektívne, ale tolerovať ich.“
Slovom, v mnohých situáciách je primerané pociťovať hnev. A, naopak, ostať chladným je niekedy neľudské a vlastne i morálne pochybné. Keď napríklad nejaký magor obťažuje vašu ženu či dieťa, je správne vzplanúť hnevom a tvrdo sa postaviť na ochranu svojich blízkych.
DARY HNEVU
Načo nám je však hnev vlastne dobrý? V prvom rade tlmí strach. Umožňuje nám stáť si za svojím i v tých riskantnejších situáciách. Spomínam si, ako mi pred pár rokmi začal v MHD nadávať neznámy muž. Nepáčil sa mu môj vlasatý vzhľad. Bol som v autobuse s rodinou, s malými deťmi. Predsa som ho však – na vlastné prekvapenie – nedokázal ignorovať. Zmocnil sa ma hnev. Pristúpil som tesne k nemu a spýtal sa ho, aký má problém. Po tom, ako sa ku mne pridali aj ostatní pasažieri, muž stíchol a vystúpil.
Hnev je expanzívny. Umožňuje nám teda uchrániť si svoj priestor a svoje práva. „Kde chýba agresia, prichádza depresia,“povedal mi raz môj terapeut. Pazúr, ktorému je zabránené rásť von, sa ohne a bolestivo vrastá naspäť do vlastného tela. Podobne hnev. Ak sa nesmie prejaviť smerom von, stravuje nás zvnútra. Hnev je aj prejavom životnej energie. Všimnite si, koľko energie máte, keď sa hneváte. Priam kypíte životom! Je to ťažko ovládateľná, kontroverzná, predsa však veľmi cenná energia.
KROTENIE VNÚTORNÉHO OHŇA
Emócia hnevu sa v niečom podobá na oheň. I oheň je expanzívny, ťažko ovládateľný a môže narobiť mnoho škôd. Máme sa ho však preto vzdať? Vrátime sa ku konzumácii surového mäsa a prestaneme v zime kúriť len preto, lebo sa bojíme požiarov? Samozrejme, že nie. Benefity ohňa sú väčšie ako jeho riziká. Som si istý, že to isté platí i pre hnev. Kultivovaný hnev prináša viac dobrého než zlého. Navyše hnevu sa na rozdiel od ohňa vzdať nemôžeme, aj keď by sme hneď chceli. Môžeme sa tváriť, že neexistuje, ale kdesi v pivnici našej osobnosti (alebo slovenskej spoločnosti) budú ohníčky hnevu blčať veselo ďalej. A raz – nikým nestrážené – naozaj prerastú v požiar.
Urobme to teda inak. Po prvé, priznajme si, že hnev z našich životov nezmizne. A práve tak, ako je lepšie mať oheň pod kontrolou v ohnisku, než aby niekde tajne blčal, bude lepšie vlastný hnev vnímať a neklamať si, že neexistuje.
Nevnímaný hnev totiž nadobúda nepekné podoby: môže dostať tvar sarkazmu, irónie či večnej podráždenosti. Môže sa zvnútra osobnosti z ničoho nič predrať von v hrozivej sopečnej erupcii, likvidujúcej všetko navôkol. Alebo sa môže zmeniť na chronickú, zžieravú nenávisť.
Hnev je totiž niečo iné ako nenávisť. Je okamžitou odpoveďou na konkrétnu udalosť či situáciu, pokým nenávisť môže trvať roky a jej terčom môžu byť celé národy, často bez jasnej príčiny.
Po uznaní existencie vlastného hnevu prichádza druhý krok. Skúmajme, odkiaľ pramení. Je oprávnený? Za seba môžem povedať, že prinajmenšom polovica môjho hnevu pramení v úplných banalitách, napríklad v nedostatku pohybu. Keď nestrávim väčšinu dňa pri počítači a zvládnem si i zabehať či zacvičiť, hnevám sa obvykle omnoho menej.
Mimochodom, čo ak existuje kauzálny súvis medzi skutočnosťou, že súčasná generácia je čoraz viac prikovaná k mobilom a počítačom, a nepopierateľným faktom, že je v nás čoraz viac hnevu?
A napokon po tretie: skúmajme, čo konštruktívne sa dá s energiou, ktorú nám hnev prináša, urobiť. Nechceme nikomu ubližovať. Zároveň sa však nechcime uspokojiť len s márnymi manifestáciami hnevu, ktoré nič nezmenia. Napísanie naštvaného komentára pod post či článok človeku môže na pár minút uľaviť od frustrácie. Na trvalejšiu zmenu však potrebujeme skutočné činy. Ísť na námestie na protest je to najmenšie, čo môžeme urobiť, keď sa štát rozpadá.
Slovom, je v poriadku, keď sa hneváme, že rozkrádajú naše spoločné peniaze. Alebo že nám klamú. Je v poriadku, že sme naštvaní pozorujúc, ako dusia našu kultúru, ničia naše inštitúcie a oberajú nás o pocit hrdosti na vlastnú krajinu.
TOTO VÁM NEPREJDE
Slovom, je v poriadku, keď sa hneváme, že rozkrádajú naše spoločné peniaze. Alebo že nám klamú. Je v poriadku, že sme naštvaní pozorujúc, ako dusia našu kultúru, ničia naše inštitúcie a oberajú nás o pocit hrdosti na vlastnú krajinu.
A je nanajvýš morálne, keď sme nahnevaní na tých, čo útočia na najslabších, aby si nahnali politické body. Alebo na tých, čo rozkrádajú zdravotníctvo, a je im jedno, že naše mamy či dedovia čakajú v bolestiach hodiny v preplnených čakárňach.
Aj slniečkar sa môže hnevať. Napokon, Slnko samotné je ohromná guľa plná ohňa.
Energiu nášho hnevu však nemôžeme púšťať von v jej deštruktívnej podobe. Potrebujeme ju kultivovať, transformovať, napríklad na pevné odhodlanie, že budeme svoju vlastnú krajinu chrániť všetkými demokratickými prostriedkami.
Toto vám neprejde, mafiáni v drahých sakách. Kým sme tu my, v našej krajine si nebudete robiť, čo sa vám páči, ale len to, čo vám my sami dovolíme.
My totiž neustúpime. Ani o krok.