Z tragédií sme sa zatiaľ nepoučili
V školách majú visieť plagáty o priateľstve a nie o šikanovaní, hovorí psychológ
Samovražda deviataka v Parchovanoch, konflikty žiakov v škole vo Vajnoroch ani útok nožom v škole vo Vrúttkach spred troch rokov podľa psychológa a pedagóga Viktora Križa nepriniesli spoločenskú sebareflexiu ani potrebnú zmenu vzdelávacieho systému. „Stále nie sme ochotní pripustiť si, že škola má mať aj iný ako vzdelávací charakter. Pritom nám to už v 17. storočí opakovane pripomínal Komenský,“hovorí.
Čo vám prišlo na um ako prvé, keď ste počuli o tragédii v Parchovanoch?
Za posledné tri roky sa podobné veci diali často. Skok zo strechy bol jednou z radu tragédií v školách. Začalo sa to Vrútkami pred tromi rokmi. Odvtedy sa udialo veľa ťažkých vecí vrátane vojny a pandémie. Myslím si a aj na sebe cítim, že začíname tieto zlé veci brať ako súčasť života. Je to celospoločenský jav. Začíname sa na tragédie adaptovať, ako sa v Amerike adaptovali na to, že sa u nich v školách strieľa. Takéto udalosti sa začínajú stávať každodennou súčasťou našej reality.
Udial sa útok na Zámockej, nasledovala zhorená zborovňa aj sekery v chrbtoch či streľba v Prahe. Desím sa toho, že reakciou na tieto udalosti nie je žiadna systémová spoločenská objednávka. Akoby sme v našej spoločnosti stále neaktivovali ochotu škôl, ministerstva alebo vlády začať systémovo investovať do kvality rozvoja človeka v školách.
Je tragédií a zlých správ tak veľa, že nás už nedokážu pomyselne postaviť do pozoru? Sme otupení voči utrpeniu?
To, že za posledné obdobie bolo na školách veľa konfliktov a šikany, v rodičoch na jednej strane vyvoláva istú otupenosť a na druhej strane zároveň extrémnu precitlivenosť na akúkoľvek udalosť, ktorá sa ich týka. Vzniká tendencia reagovať neprimerane na akékoľvek ohrozenie, aj na relatívne malé, a ísť hneď až do akejsi paniky.
Zachytil som napríklad prípad, keď štvrták na základnej škole priniesol do triedy nožík. Pred dvadsiatimi rokmi by mu ho učiteľ vzal a poučil ho, že nožík do školy nepatrí. Aktuálne však nožík v triede aktivoval v učiteľoch zhrozenie a strach, že žiak ním spácha zločin. Situácia sa takmer skončila zavolaním polície a dvojkou zo správania, pričom nešlo o žiadne ohrozenie, iba bežný detský sen mať svoj nožík.
Takéto nastavenie a strach vyvoláva oveľa väčší predpoklad na to, že ľudia nebudú situácie riešiť triezvo a konštruktívne. V spoločnosti, kde ľudia prežívajú väčšiu mieru strachu, nie je vôbec dobrá atmosféra. Je v nej priveľké napätie. V takej atmosfére sa môže oveľa ľahšie stať, že nejaké dieťa niekde skočí zo strechy.
K akej zmene by mali tragické udalosti na školách zaktivizovať vládu a školský systém?
My psychológovia dlhodobo hovoríme, že najlepšia a najintenzívnejšia prevencia je poskytnúť školám personálnu podporu. Tým myslím ľudí, pomáhajúce profesie, ktoré by boli k dispozícii nielen deťom, ale aj rodičom a učiteľom. Školám treba poskytnúť možnosť mať školských psychológov, liečebných, špeciálnych pedagógov, logopédov, sociálnych pracovníkov či asistentov. Ukazuje sa, že pomáhajúce profesie sú na školách veľmi dôležité pri podpore duševného zdravia žiakov, rodičov, učiteľov aj vedenia školy. Zároveň treba zosieťovať pomáhajúce profesie s lekármi, psychiatrami, kurátormi i políciou.
Školstvo by malo byť prioritou pre každú vládu, pretože ním prejde každé jedno dieťa. Bolo by treba posilniť, dofinancovať a skvalitniť aj sociálnu kuratelu, transformovať diagnostické centrá aj liečebno-výchovné sanatóriá a posilniť počty psychiatrov. Ale to je všetko už reštriktívny systém, ktorý by mal nastupovať až vtedy, keď všetko ostatné zlyhá. Preto hovorím, že by sme sa mali vrátiť na začiatok. Údaje Útvaru hodnoty za peniaze hovoria, že najefektívnejšie je investovať už do ranej starostlivosti. Čiže napríklad do opatrenia, aby boli školskí psychológovia nielen na každej základnej či strednej škole, ale aj v každej materskej škole.
Akú rolu by školský psychológ zohrával v materskej škole? Potrebujú už také malé deti terapiu?
Psychológ nemusí len individuálne pracovať s jedným dieťaťom, ktoré zoberie na terapiu do špeciálnej miestnosti. Môže deti upokojovať, keď ráno prichádzajú do škôlky s plačom. Môže pomáhať s adaptáciou a so zvládaním úzkostných stavov dieťaťa, ku ktorému učiteľka nemôže práve pribehnúť, keď tam má ďalších dvadsaťpäť detí. Niekedy môže pracovať so skupinou detí, zatiaľ čo sa učiteľka venuje ostatným.
Psychológ má zároveň poradenskú a podpornú funkciu pre rodičov, ktorí sú úzkostní a často prenášajú svoju úzkosť na dieťa. Tomu by sa dalo predísť. Potom by sme v piatej či šiestej triede nemuseli riešiť úzkostné dieťa, pretože jeho rodič dostane včas podporu a pocit istoty. Ak stabilizujeme rizikového rodiča, je schopný s dieťaťom fungovať menej úzkostne. To sa, samozrejme, prejaví na duševnom zdraví dieťaťa.
Školskí psychológovia by už v materských školách dokázali odchytiť nielen rizikové deti, ale aj rizikové rodiny a pracovať s nimi. Menej často by sa potom stávalo, že budeme riešiť dieťa, ktoré v pätnástich pije alkohol či plánuje streľbu. Terapia a liečenie sú v takýchto prípadoch náročnejšie a aj oveľa drahšie. Štát by sa mal trošku zamyslieť. Sú na to analýzy aj domáce dáta, ktoré ukazujú, že posilnenie ranej prevencie by v konečnom dôsledku bolo výrazne lacnejšie než naprávanie dôsledkov.
Vrátim sa ešte k Parchovanom. Čo taká udalosť znamená pre školský kolektív? Potrebuje celá trieda či žiaci z celej školy pomoc a intervenciu?
Určite áno. Pri riešení šikany sa veľakrát sústreďujeme len na toho, komu sa ubližovalo, a toho, kto ubližoval, ale neuvedomujeme si, ako veľmi môžu byť zasiahnutí všetci, ktorí sa stali svedkami činu alebo činov, ktoré videli. V krízovej intervencii hovoríme o takzvaných kruhoch zraniteľnosti. Existuje časť detí a časť dospelých, ktorí sú vo veľmi blízkom kruhu zraniteľnosti a sú udalosťou zasiahnutí najviac.
Do prvého kruhu určite patria rodičia, triedny učiteľ alebo učiteľka a prípadne tí, ktorí udalosť videli a boli tam priamo prítomní. V skutočnosti je kruhov zraniteľnosti oveľa viac. To, čo zažilo a čo vtedy mohlo urobiť, si spätne v hlave prehráva každé dieťa zo školy v Parchovanoch a aj deti v mnohých iných školách. Na deti, ktoré mali už predtým duševné ťažkosti alebo úzkosti, mohol Romanov príbeh dosadnúť veľmi ťažko. V Petržalke po tragédii v Parchovanoch niekto stál v okne. Ide pritom o známy efekt reťazovej reakcie, keď po jednej samovražde vzniká veľké nebezpečenstvo ďalších samovrážd, sebapoškodzovania a úzkostí aj inde.
Deti zároveň vplyvom tragédie prichádzajú o zdroje, zrazu nemajú toľko nádeje, viery v svet a v život. V tom spočíva skutočné nebezpečie. Preto je dôležitá práca so všetkými ľuďmi vo všetkých kruhoch zraniteľnosti, nielen s najbližšími.
Stále panuje veľmi silné presvedčenie, že primárnou úlohou školy je naučiť deti čítať, písať a počítať, teda dosiahnuť tri základné méty. Ja by som pred čítať, písať, počítať dal aj žiť.
Akú formu podpory by mali deti dostať?
Dobrým nástrojom sú napríklad ranné kruhy. Znamená to, že sa učiteľ alebo psychológ začne každé ráno s deťmi stretávať a rozprávať sa s nimi. Deti veľakrát nechcú hovoriť len o tragickej udalosti, opakovať dokola to isté a retraumatizovať sa. Preto je dobré, aby sa ich niekto skôr spýtal, ako sa majú, a pokúsil sa obrátiť ich pozornosť na to, že sa o ne a o to, čím žijú a čo prežívajú, niekto zaujíma. Záujem môže byť aktivujúcim sa zdrojom, ktorý im dodá pocit bezpečia a zvyšuje schopnosť ošetrenia rán, ktoré deťom udalosť spôsobila.
Tragédia nezasahuje len deti v škole v Parchovanoch či na univerzite v Prahe. Cez internet sa dostala k všetkým deťom. Preto by som čakal, že teraz príde systémová zmena, ktorá mala prísť už po pandémii. Školy by sa mali začať oveľa intenzívnejšie zaoberať duševným zdravím detí. Nechcem povedať, že by sme mali zanedbávať predmety, pretože vzdelanie je dôležité, ale načo sú komu vedomosti, ak skočí zo strechy? Načo bolo tomu študentovi, že mal jednotky z matematiky a zo slovenčiny? Na čo poslúžila excelentnosť študentovi v Prahe? My chceme, aby deti žili. Je to rovnaké, ako keď rastie vlna extrémizmu a posilníte hodiny dejepisu. Teraz by sme sa mali v školách zameriavať viac na vytváranie pravidelných činností zameraných na budovanie priateľstiev medzi deťmi, na budovanie dobrej klímy školy a siete podpory. Už to nemôže byť len okrajová téma, ale niečo, čo sa stane integrálnou súčasťou školy rovnako ako matematika alebo slovenčina.
Škola by mala byť pre deti predovšetkým bezpečným miestom. Považujú podľa vás žiaci v Parchovanoch, ale aj inde svoje školy za bezpečné?
Myslím si, že pojem bezpečná škola by sa mal stať leitmotívom toho, na čom by školy mali začať pracovať. Rovnako ako sa hrdia tým, že sú zelená škola. Na monitorovanie klímy v školách bude zameraný aj jeden z nových národných projektov Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie financovaný z európskych štrukturálnych fondov. Je veľmi dôležité, aby sme sa detí pravidelne pýtali, aká je v ich škole atmosféra. Vo Fínsku majú na to elektronické dotazníky, ktoré deti vypĺňajú, myslím, dvakrát ročne. Anonymne odpovedajú na otázky, ako sa v škole cítia, či sa tam cítia bezpečne, či majú priateľstvá a tak ďalej. Čiže jedna vec je mať systémové monitorovanie a potom druhá vec je cielene robiť činnosti a aktivity na to, aby sa škola stávala bezpečnou.
Nedávno som bol v jednej škole mimo Bratislavy. Vošiel som do budovy a hneď pri vstupe mali velikánsky poster o tom, čo je šikana, čo robiť a kam volať, keď má žiak depresie a prežíva samotu. Trochu som sa pri pohľade na ten poster zháčil. Samozrejme, je super, keď dieťa vie, čo má v ohrození robiť. Ale ešte z čias, keď som pracoval ako učiteľ, viem, že najúčinnejšou metódou vytvárania bezpečnej triedy je cielene robiť aktivity zamerané na budovanie priateľstiev. Strašne by som chcel vojsť do školy a vidieť tam koláže a postery o priateľstve napríklad štvrtákov so siedmakmi a nie o šikane.
Duševné zdravie dnešných detí je výsledkom výchovy generácie, ktorá vyrastala pred tridsiatimi rokmi. Takže ak niekto tvrdí, že to vtedy fungovalo, pýtam sa, ako je možné, že hovoríme, že dnešné deti v riešení konfliktov zlyhávajú.
Nie je dobré vylepiť informácie o šikanovaní pre žiakov, ktorí majú pocit, že nenachádzajú pomoc doma alebo v škole?
Nedávno som bol na vzdelávaní v Nórsku a aj v Portugalsku a ich skúsenosti ukazujú, že takéto kampane na školách neponúkajú udržateľné riešenie šikany. U nás sa čoraz viac lepia nálepky na lavice, na priechody, v školách visia postery s informáciami, kam zavolať, kto dieťaťu pomôže. Dieťa sa v podstate učí, že keď má problém, má niekam volať, niekam písať, ísť za nejakým psychológom mimo školy. Ale to nie je prirodzený systém podpory. My potrebujeme posilňovať a budovať podporu tam, kde dieťa každodenne funguje. V triede, medzi spolužiakmi, s triednym učiteľom, s rodičmi, s kamošmi a partiou. Ak budeme paralelne vytvárať podporný a krízový systém, ktorý prichádza na pomoc, keď už je zle, úplne sa vytratí podstata, teda budovanie vzťahov s učiteľom, učiteľkou a so spolužiakmi.
Jasné, že to niekedy nejde a do situácie musí vstúpiť niekto zvonku. Už počas pandémie začala stúpať tendencia, že ak má dieťa akýkoľvek problém, má ísť za psychológom alebo volať na nejakú linku. Toto však nie je ten správny model. My odborníci musíme podporovať návrat dôvery tam, kde dieťa žije. Podporovať triednu učiteľku alebo učiteľa, aby si s dieťaťom dokázali utvoriť vzťah. Aj o tom je napríklad práca školského psychológa. Posilňovať pozíciu učiteľky, dávať jej sebavedomie na to, aby dokázala riešiť konflikty, aby to nemusel robiť niekto tretí.
Ako vytvárať priateľstvá medzi triedami a ročníkmi, keď bol systém roky postavený na vzájomnom porovnávaní tried a povzbudzovaní súperenia?
Ako učiteľ som s kolegami napríklad robil projekt, na ktorom pracovali prváci spoločne s deviatakmi. Celoročne sa starali o školskú záhradu a sadili rastliny podľa príbehu z knižky Malý princ. V zime prváci zasiali semienka a deviataci im k tomu pripravili prezentácie. Na jar začali semienka klíčiť a deti ich museli premiestniť do záhrady, kde spolu robili workshopy. Keď pažítka vyrástla, robili nátierky, spoločne maľovali a vzájomne si čítali Malého princa a nakoniec spolu strávili týždeň v škole v prírode. Deti mali spoločný cieľ a vytvorili úžasné priateľstvá. Prváci sa s deviatakmi prirodzene spoznali. Stávalo sa, že spolu hrali basketbal, keď sa stretli vonku na veľkej prestávke. Vytvorili sa vzťahy, komunita. Aktivity sa nezameriavali na to, čo majú robiť, ak budú šikanovaní, ale na vytváranie priateľstiev. Vďaka spoločnému medzigeneračnému učeniu rôznych ročníkov na tej škole úplne zmizla šikana. Ak sa aj stalo, že deti prišli do konfliktu, vedeli ho ľahšie vyriešiť, lebo sa poznali.
Kedysi bolo na školách bežné, že učitelia deti podnecovali v súperení medzi sebou alebo medzi triedami napríklad aj o lepší priemer známok.
A presne to by sa malo zmeniť, aby sa nekládol dôraz na súťaživosť, porovnávanie, výkonnosť. Nedávno som rovnakú tému riešil s jedným dieťaťom, ktoré si uvedomilo, že prežíva ťažké stresy a depresie, lebo žije v neustálom strachu a porovnávaní sa s inými deťmi v triede. Takýto strach zažívajú najmä jednotkári a dobrí žiaci. Sú v úzkostnom nastavení a cítia, že musia neustále bojovať v konkurenčnom boji. Myslím si, že došlo k určitému posunu a tlak na hodnotenie už nie je taký veľký ako kedysi, ale aj tak je stále priveľký, o čom svedčí aj nedávne skákanie školáka z okna v Michalovciach.
Pri krízovej situácii v školách a v spoločnosti, akú aktuálne prežívame, je čas zamyslieť sa, aký význam vlastne hodnotenie má. Dieťa, samozrejme, potrebuje spätnú väzbu. Keď sa naučí učivo, chce vedieť, či ho vie. Na humanisticky orientovaných školách v Nemecku si žiaci sami vyberajú testy, aby si mohli overiť, či sa už posunuli dopredu. Učiteľ im v tom robí len akéhosi mentora. Spoločne s dieťaťom kontroluje, či sa učivo naučilo alebo ešte potrebuje viac času.
Myslím si, že kontrola a hodnotenie majú svoj význam, ale nie v konkurenčnom boji a vo vzájomnom porovnávaní, ktoré je základom väčšiny neuróz a psychických porúch. Človek zažíva neustály strach z toho, že nebude dosť dobrý. Vo vnútri sa necíti dostatočne silný, neverí si a stále potrebuje uisťovanie zvonka. Typ hodnotenia, ktorý používame, posilňuje tento model.
Aké ponaučenie by sme si ako spoločnosť mali z tragédií v školách zobrať?
Hlavné ponaučenie je, že v školách potrebujeme investovať do vzťahov. Aj keď to znie dosť vágne. Predovšetkým by bolo fajn, keby sme si už boli ochotní pripustiť, že aktuálna situácia nie je dobrá. Už to by otvorilo debatu o tom, čo budeme ďalej robiť. Stále nie sme ochotní pripustiť si, že škola má mať aj iný ako vzdelávací charakter. Pritom nám to už v 17. storočí opakovane pripomínal Komenský. Obávam sa, že na tom nemáme celospoločenskú zhodu, hoci má škola aj v názve, že je to výchovno-vzdelávacia inštitúcia. Stále panuje veľmi silné presvedčenie, že primárnou úlohou školy je naučiť deti čítať, písať a počítať, teda dosiahnuť tri základné méty. Ja by som pred čítať, písať, počítať dal aj žiť.
Časť verejnosti a aj učiteľov iste zareaguje, že vytvárať vzťahy a žiť by mala deti naučiť rodina, prípadne by sa to mali naučiť samy. Duševné zdravie dnešných detí je výsledkom výchovy generácie, ktorá vyrastala pred tridsiatimi rokmi. Takže ak niekto tvrdí, že to vtedy fungovalo, pýtam sa, ako je možné, že hovoríme, že dnešné deti v riešení konfliktov zlyhávajú. Ani my, dnešní rodičia, nie sme generácia, ktorá mala vo výchove potrebnú podporu. Naučili sme sa zabezpečiť si ju nejakým spôsobom sami a dnes si nechceme pripustiť, že možno aj nám v škole chýbala. Že aj my sme potrebovali, aby sa niekto venoval tomu, ako sa máme. Sme pohoršení tým, že naše deti nám ukazujú zrkadlo a hovoria, že takto žiť nechcú. Hovoria nám to aj tým, že skáču z okien alebo strieľajú. To, že to robia, však neznamená, že sú zraniteľnejšie. Naopak, môže to znamenať, že sa obrany prelamujú a deti sa ozývajú. Dospelí by si mali uvedomiť, čo im v detstve v školách chýbalo. My sme totiž mali rovnaké potreby, aké majú dnešné deti, ale v školách sme sa systémovo učili nevnímať ich.