Nedotýkať sa

Tak znie základné pravidlo ochrany prírody. Práve preto máme národné parky

Sú dva druhy prírody. Tá vonkajšia: lúky, lesy, moria. A potom tá vnútorná: príroda či prirodzenosť v každom z nás. Prírodou je totiž všetko, čo sa rodí. Latinské slovo natura pôvodne znamenalo jednoducho pôrod. A naše predstavy či pocity sa rodia rovnako ako bábätká či iné mláďatá. Patria preto k prírode – na rozdiel povedzme od áut či počítačov.

V lete som rád vonku. Ráno, večer, za slnka i za dažďa. V zime je to inak. Nelyžujem a nemám rád mráz. Keď prituhuje, chodím radšej na potulky do svojej súkromnej vnútornej prírody.

Napríklad si každú zimu zapisujem sny.

Nesníva sa mi často, a aj keď už nejaký ten sen mám, ide zväčša o zmätené banality. Raz za čas sa mi však zjaví iný druh snového zážitku, ktorý svojou krásou a intenzitou prevýši všetky ostatné a ostane mi v pamäti mesiace či roky.

Spomínam si na sen o nočnej ceste vlakom do akéhosi stredomorského letoviska. Nadránom som dorazil do mestečka, ktoré bolo cieľom mojej cesty, celý utrmácaný a spotený. (Neviem ako vy, ale ja sa dokážem unaviť a spotiť aj vo sne.) Vystúpil som a priamo z perónu som uvidel more. Ale aké more! Široké, vlniace sa, strieborné. Živé. Zvyšok sna som sa už len prechádzal po nábreží ako vo vytržení.

O pár mesiacov neskôr sa mi snívalo, že sa divoko rozvodnil Dunaj, hučal a jeho rýchla tmavá voda niesla kmene vyvrátených stromov a odtrhnuté bilbordy. Stál som na brehu a necítil žiadny strach, len ohromenie nad obrovskou energiou rieky. Inokedy som mal zase sen o jesennom lese – jeho farby boli živšie ako v skutočnosti a upokojujúco šumel. A ďalší sen bol o zasneženom pohorí, týčiacom sa nad našimi hlavami v monumentálnej kráse.

Čo s takýmito snami? Mohol by som sa zahrať na Freuda amatéra a skúšať ich analyzovať. Mohol by som nad nimi mávnuť rukou ako nad banalitou. Zahnať pocity s nimi spojené. Tak to my, racionálni obyvatelia 21. storočia, predsa robievame. Alebo by som ich v záchvate ezoteriky, naopak, mohol považovať za tajomné posolstvá vyšších mocností. Ani jedno z toho však nerobím. Jednoducho sa ich vôbec nedotýkam. Len si ich všímam, nechávam ich na seba pôsobiť. Sny sú snami, nič viac. Ale ani nič menej.

Nedotýkať sa. Tak znie základné pravidlo ochrany prírody. Napokon, práve preto máme národné parky a prírodné rezervácie. Aby ešte niekde existovali miesta, kde nechávame prírodu na pokoji. Výr skalný či srnka nechcú, aby sme im organizovali život. Chcú zabudnúť na to, že existujeme.

Predpokladám, že ak čítate tieto riadky, patríte medzi ekologicky zmýšľajúcich ľudí a idea nezasahovania do vecí prírody vám nie je cudzia. Dovolím si však jednu kacírsku otázku: Správate sa rovnako ekologicky aj k prírode vo svojom vnútri?

Dovolíte napríklad únave usídliť sa vo vás? Alebo ju okamžite pretriete šálkou kávy? Necháte pocity, aby sa vo vás rozozneli? Alebo ich potlačíte v mene výkonu a racionality? Počúvate, keď vás pobolieva chrbát? Alebo sa na scéne akosi prirýchlo objaví ibalgin?

Aj k prírode vo svojom vnútri sa môžeme správať ako chamtiví podnikatelia a vyťažiť z nej všetko, čo sa dá. Až do okamihu kolapsu. Ale môžeme sa na ňu dívať aj inak. Nie ako na zdroj surovín, ale ako na zázračný odtlačok prirodzeného sveta, ktorý patrí len nám samým.

Možno je načase vyhlásiť novú prírodnú rezerváciu s rozmermi jediného ľudského tela.