Robert Fico nás unáša z Európy a my sme rukojemníci

Nevieme si to dnes predstaviť, ale vláda sa správa tak, že časom tá otázka nevyhnutne príde: Chceme vystúpiť z Európskej únie?

Vraných 90. rokoch pred rozdelením Československa vyhlásil spisovateľ Vladimír Mináč, že „radšej budem hrýzť trávu, ako žiť v spoločnom štáte“(s Čechmi). Slováci si dôsledky tohto romantického nacionalizmu vyskúšali na vlastnej koži s Vladimírom Mečiarom.

Zistili, že hrýzť trávu a ešte k tomu aj v malom stáde nie je veľmi romantické, a v roku 1998 sa vo voľbách rozhodli, že chcú byť súčasťou veľkého stáda, teda Európskej únie. Uplynulo 25 rokov a otázka sa vrátila. Premiér Robert Fico ju ešte nevyslovil, ale už visí vo vzduchu: Budeme radšej hrýzť trávu, ako žiť s tými arogantnými Európanmi v jednej Únii?

Fico sa veľkým oblúkom vracia do situácie, v ktorej sa ocitol Mečiar pred rozpadom Československa. Ten bol hlboko urazený, že českí politici ním pohŕdajú, ale zároveň sa bál Slovensko odtrhnúť. Preto nikdy nehovoril o samostatnom štáte, len sa neustále na Čechov sťažoval.

To isté dnes robí Fico. Uráža ho, že európski politici ním pohŕdajú, ale netrúfne si vyhlásiť, že my Slováci budeme radšej trávu hrýzť, ako sa nechať takto ponižovať. Uchyľuje sa len k tomu, že sa neustále sťažuje na Brusel, a bije sa do hrude, že on sa urážať nenechá.

Tých podobností je zarážajúco veľa. Na vine za zlú povesť Slovenska sú tí Slováci, ktorí ho ohovárajú v zahraničí. To hovoril Mečiar a to hovorí aj Fico, keď viní slovenských europoslancov, že to oni nesú zodpovednosť za rezolúciu Európskeho parlamentu, ktorý drvivou väčšinou hlasov (496 ku 70) odsúdil Ficovu vládu za útok na právny štát. A v rezolúcii europoslanci osobitne odsudzujú „nevhodné a neúctivé komentáre predsedu vlády“.

Fico už ohlasuje „tvrdú odpoveď“, zrejme sa bude usilovať o vyhlásenie slovenského parlamentu, ktoré sa bude oháňať slovenskou suverenitou. Bude to historické déjà vu z júla roku 1992, keď slovenský parlament prijal „deklaráciu o zvrchovanosti“. Vtedy tento krok viedol k rozpadu Československa.

DYNAMIKA SILNÝCH SLOV

A tak ako pred vyše 30 rokmi Mečiar aj Fico hrá sebavedomého vodcu, ktorý sa nezľakne nikoho. Ale rovnako ako Mečiar je len premiérom malého štátu, ktorý sám osebe neodolá ani len slabému poryvu geopolitických vetrov.

Ficova politika a rétorika však – akokoľvek to v tejto chvíli vyzerá nereálne – posúva Slovensko k nevyhnutnej otázke: Prečo sme v Európskej únii, keď nás ona neustále kritizuje a možno nám dokonca jedného dňa zastaví peniaze?

Politický jazyk, samozrejme, znesie veľa lží a protirečení, ale keďže jeho vlastnosťou je dynamika čoraz silnejších výrokov, skôr či neskôr narazí na tvrdé jadro sporu. Ako dlho sa dá chrliť oheň a síru na Brusel bez toho, aby nebola napokon položená otázka, či nemáme z Európskej únie hrdo odkráčať?

Súdiac podľa dynamiky Ficovho jazyka, príde táto otázka skôr, než si vieme teraz predstaviť. Jediný spôsob, ako sa vyhnúť kritike Európskej únie, je totiž nebyť jej členom.

Problém je, že Európska únia nás nemôže vyhodiť, musíme z nej vystúpiť sami. A hoci si viem predstaviť veľa vecí, vôľu slovenskej väčšiny k vystúpeniu z Únie – vyjadrenú v referende – si predstaviť neviem. Nikdy v dejinách sme sa k porovnateľnému riziku neodhodlali – ešte aj k založeniu samostatnej Slovenskej republiky nás museli dotlačiť Česi, pre istotu bez referenda, no a dávno predtým Hitler.

Lenže Fico je hnaný strachom, že ak budú na Slovensku platiť európske pravidlá právneho štátu, môže sa on a jeho ľudia ocitnúť vo väzení. Ak chce mať istotu, že sa to nestane, musí sa čelom postaviť proti Európskej únii.

KUNDEROVA DEFINÍCIA

Český spisovateľ Milan Kundera v roku 1983 napísal esej Únos Západu alebo tragédia strednej Európy, ktorá hlboko zasiahla svedomie Západu. V podstate v nej hovorí, že národy strednej Európy boli vždy súčasťou Západu a že ich násilný únos na východ do tábora Sovietskeho zväzu bola nielen politická katastrofa, ale bol to „zároveň útok na ich civilizáciu“.

Kundera vidí podstatu tejto civilizácie a identitu národov strednej Európy v tom, „čo vytvoril duch a čomu sa hovorí kultúra“. Je to teda práve kultúra, ktorá nás pripája k Západu.

V roku 1945 bola stredná Európa vrátane Slovenska násilím unesená na Východ. Lenže teraz nás tam unáša naša vlastná vláda. Robert Fico útokom na právny štát, ministerka kultúry Martina Šimkovičová útokom na kultúru. Slovami Kunderu, nie je to len politická katastrofa, ale aj útok na našu civilizáciu.

Súčasná vláda unáša Slovensko nielen zo Západu, ale aj od Čechov a Poliakov. A unáša ho od nich spolu s Viktorom Orbánom, ktorého priateľstvo s Ficom je v skutočnosti len núdzovým spojenectvom dvoch osamelých autoritárov.

Kundera bol majstrom definícií a jednu z nich použil aj v tejto eseji, keď písal o malých národoch: „Malý národ je taký, ktorého holá existencia môže byť kedykoľvek spochybnená.“Akokoľvek sa to zdá dnes prehnané, dejiny nás učia, že Kundera mal pravdu. A ten, kto dnes robí kroky k spochybneniu holej existencie slovenského národa, lebo ho unáša z Európy, je Robert Fico.

A tak ako pred vyše 30 rokmi Mečiar aj Fico hrá sebavedomého vodcu, ktorý sa nezľakne nikoho. Ale rovnako ako Mečiar je len premiérom malého štátu, ktorý sám osebe neodolá ani len slabému poryvu geopolitických vetrov.