Zomrel najbohatší železničiar
Michal Lazar bol vo zväzkoch ŠtB, požičiaval HZDS a tykal si s Ficom. Jeho podniky môže prevziať dcéra Michaela, ktorá už je v predstavenstve jeho najcennejšej firmy Tatravagónky
Vo veku 66 rokov zomrel po ťažkej chorobe jeden z najbohatších Slovákov Michal Lazar. Jeho majetok sa odhaduje na zhruba 200 miliónov eur.
Lazar sa rozbiehal v IT biznise, no neskôr presedlal na výrobu vagónov a developovment nákupných a kancelárskych centier.
Ako prvý o jeho smrti informoval v nedeľu večer portál Startitup. Zároveň uviedol, že väčšinu Lazarových obchodných aktivít by po ňom mala prevziať jeho dcéra Michaela. Tá je už od začiatku minulého roka napríklad členkou predstavenstva najcennejšej otcovej firmy – popradskej Tatravagónky, ktorá je najväčším európskym výrobcom nákladných železničných vagónov.
Vyštudovaný právnik Lazar ešte za socializmu začínal kariéru ako hudobník. Spolu s Miroslavom Žbirkom a Lacom Lučeničom bol členom skupiny Limit a ako spevák stál na čele kapely Prognóza. Napriek počiatočným úspechom sa však hudbou ďalej neživil a začal sa venovať biznisu.
S jeho podnikaním sú spojené mnohé kauzy, ktoré sa týkajú aj zneužívania štátnych zákaziek. Lazar sa zviditeľnil známosťami, ale aj rozbrojmi s politikmi. Jeho meno je na zozname spolupracovníkov komunistickej Štátnej bezpečnosti (ŠtB).
Nemal problém uzavrieť obchod ani s ľuďmi, ktorí boli spojení s domácim organizovaným zločinom. Od nich spolu s podnikateľom ruského pôvodu Alexejom Beljajevom odkúpil a ozdravil práve Tatravagónku.
Z minulosti je Lazar známy hlavne ako bývalý šéf štátnych Železníc SR. Ich riaditeľom sa stal počas tretej vlády Vladimíra Mečiara.
Do úradu nastúpil pred letom 1997 a na čele zadlženého podniku bol len niekoľko mesiacov. Na takýto post, obzvlášť v období mečiarizmu, sa pritom nedalo dostať bez kontaktov s politikmi.
SKÚSENOSTI ZÍSKAL V ZAHRANIČNOM OBCHODE
Lazarova kariéra v biznise však odštartovala už za socializmu, keď začal pracovať pre štátny podnik zahraničného obchodu Omnia. Mal na starosti export strojov do Afriky a Ázie. V tom čase sa jeho meno objavilo aj vo zväzkoch spolupracovníkov ŠtB. Bol v nich ako dôverník pod krycím menom Mišo.
Sám Lazar s odstupom času pre portál Hlavne.sk hovoril, že nikomu neuškodil. „Keď ste dôverníkom, tak o tom neviete. Čiže som nikoho neudal a nič podobné. Keďže som bol cez Omniu často v zahraničí, tak si ma museli vyhliadnuť, ani som o tom nevedel. Evidentne som sa im hodil, vytypovali si ma, ale potom si asi povedali, že nič z toho nebude, lebo sa nič nepretavilo do aktívnej spolupráce,“povedal Lazar.
Ústavný súd v minulosti rozhodol, že osoby vedené
Lazar sa rozbiehal v IT biznise, neskôr presedlal na výrobu vagónov a development nákupných a kancelárskych centier.
v kategórii dôverník neboli vedomými spolupracovníkmi, teda o tejto skutočnosti nemuseli vedieť.
V rokoch 1987 až 1990 pracoval Lazar aj pre rakúsku banku Girozentrale. V dcérskej spoločnosti Vienna Commerz pôsobil ako manažér so zameraním na vtedajšie Československo.
Po zmene režimu začal robiť vlastný biznis. Zameral sa na predaj výpočtovej techniky cez svoju novú firmu Columbex International a bol aj honorárnym konzulom Bahám.
Svoj životný obchod, teda odkúpenie Tatravagónky, urobil spolu s Alexejom Beljajevom až v roku 2006. Dovtedy firmu ovládal slovenský organizovaný zločin a hrozil jej aj krach.
Po vražde popradského mestského úradníka Vladimíra Bachledu v roku 1997 sa spolumajiteľom Tatravagónky stal mafián Peter Steinhübel, známy pod prezývkou Žaluď. Po jeho vražde podnik pripadol ďalšej osobe, ktorá nemala ďaleko od podsvetia
– Ondrejovi Žembovi. Práve od neho podnik získali Lazar a Beljajev. Žemba ho predal aj preto, že splácanie bankových úverov bolo pre neho čoraz ťažšie.
AKO SI ROZUMEL S POLITIKMI
Ešte pred získaním Tatravagónky sa Lazar objavil me
dzi členmi údajnej „skupinky“, o ktorej v roku 2003 vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda hovoril, že škodí jeho strane SDKÚ aj štátu.
Lepšie vzťahy mal Lazar s politikmi Smeru. Sám priznal, že s Robertom Ficom aj Robertom Kaliňákom si tyká. V roku 2020 dokonca navštívil centrálu Smeru. Zdôrazňoval však, že išlo o stretnutie súkromnej povahy. O obsahu rozhovorov s politikmi sa pre médiá nikdy bližšie nevyjadril.
Lazar v minulosti čelil aj podozreniam pre možnú ekonomickú trestnú činnosť. Po jeho pôsobení na poste šéfa železníc sa objavili náznaky, že nasmeroval štátne peniaze do zákaziek, na ktorých zarábali ním spoluovládané firmy. Malo ísť predovšetkým o dodávky výpočtovej techniky z jeho Columbexu.
Na nevýhodné zmluvy železníc s IT firmami blízkymi Lazarovi v roku 1997 dokonca upozornili aj odbory štátnej firmy.
Napokon nebol za nič odsúdený a nemá ani záznam v registri trestov. Podľa uniknutých dokumentov zverejnených na portáli WikiLeaks však mohol svoj policajný záznam vyčistiť s pomocou úplatkov.
Lazar nekalé obchody za svojho pôsobenia v štátnom podniku vždy popieral. Bránil sa aj tým, že po svojom príchode prehodnotil vyše tisíc nevýhodných zmlúv podpísaných v rokoch 1995 a 1996.
Medzi veľkých IT dodávateľov železníc v čase, keď ich viedol Lazar, pritom patrila aj spoločnosť Ditec vedená iným vplyvným biznismenom Petrom Lukešom. Neskôr spoločne rozbehli developerský biznis.
Kauzy sa Lazarovmu Columbexu nevyhýbali ani po jeho odchode z čela štátnych železníc.
Počas prvej vlády Smeru v rokoch 2006 až 2010, v ktorej vládol v koalícii s HZDS a so SNS, vyhral Columbex veľký tender na dodávku informačných technológií za 900 miliónov slovenských korún na ministerstve pôdohospodárstva, ktoré vtedy riadila nominantka HZDS Zdenka Kramplová. Tender prebehol veľmi netransparentnou „nástenkovou metódou“a kauza stála Kramplovú kreslo.
Neskôr vyšlo najavo, že práve v roku 2007 Lazarova firma Optifin Invest, ktorú vlastní spolu s Beljajevom, požičala Mečiarovmu HZDS jedenásť miliónov korún. Hnutie ich využilo na nákup automobilov. Dosť vysoký úver splatila strana už po dvoch rokoch aj vďaka darom invalidného dôchodcu Rudolfa Trávnička a zadlženého podnikateľa Jozefa Oceľa.
Lazar sa objavil aj v korupčnom spise Gorila. Údajne bol zaangažovaný v obstarávaní informačného systému pre Slovenské elektrárne v hodnote 390 miliónov slovenských korún.
BOHATÁ SÚČASNOSŤ S VAGÓNMI, REALITAMI AJ AUTAMI
Lazar nakoniec kauzami poznačený IT biznis opustil. Columbex predal a špecializoval sa už len na Tatravagónku, realitné projekty a predaj osobných áut značky Volvo.
Najcennejším aktívom jeho terajšieho portfólia je Tatravagónka, do ktorej s Beljajevom pribrali ešte ďalšieho spoluvlastníka – najväčšiu domácu logistickú skupinu Budamar. Podarilo sa im tak prepojiť výrobu vagónov so železničnou prepravou.
Žiadna spomedzi najväčších slovenských fabrík nerastie v posledných rokoch rýchlejšie ako Tatravagónka. Od roku 2018 do posledného účtovne uzavretého roku 2022 jej tržby vyskočili z necelých 290 až na 560 miliónov eur. Za takéto zvýšenie tržieb firma nevďačí len veľkému postcovidovému zdraženiu ocele, ale aj výraznému nárastu kontraktov. Čoraz viac tovaru sa presúva z diaľnic na ekologickejšie elektrifikované železnice a záujem o vagóny narastá.
Firma už dlhšie hlási, že jej produkčné kapacity sú vypredané na pár rokov dopredu.
Firma s troma tisíckami zamestnancov má pritom mimoriadne silné postavenie na celoeurópskom trhu. Ovláda až zhruba 40 percent európskeho odbytu nákladných vagónov. V slovenskom priemysle je tak unikátom. Okrem nákladných vagónov vyrába aj podvozky a zvárané konštrukcie pre vozne osobnej prepravy.
Podnik zároveň výrazne expanduje. Prevzal chorvátsku vagónku TŽV Gredelj a do výroby vagónov zapojil aj bývalé výrobne kotlov tlmačských energetických strojární.
Lazarovi sa však aj nedarilo. Pred siedmimi rokmi musel spolu s Beljajevom zavrieť novovybudovaný závod na výrobu odliatkov pre ruský železničný priemysel v Prakovciach v okrese Gelnica. Projekt stroskotal na ruskej anexii Krymu a následnom prepadnutí objednávok. Lazar a Beljajev vo fabrike stratili 25 miliónov eur a skončila v nej aj trojmiliónová dotácia od štátu.
V developerskom biznise bol Lazar spolu s Lukešom aktívny cez skupinu Immocap. Tá je známa najmä vďaka projektu bratislavského nákupného centra Central a výstavbe projektu Nový Istropolis na Trnavskom mýte, pre ktorý došlo k zbúraniu ikonickej budovy domu odborov.
Po tom, čo budovanie kancelárií pribrzdila pandémia a prechod na prácu z domu, Immocap oznámil, že chce vo väčšom stavať aj byty. V hlavnom meste ich plánovali Lukeš s Lazarom do desiatich rokov postaviť dohromady okolo 1 500.
S Lukešom a ďalším vplyvným slovenským právnikom Ladislavom Rehákom spoluvlastnil Lazar aj predajcu automobilov Volvo – firmu T.O.P. Auto.
Predvlani firma dosiahla tržby 77 miliónov eur a v čistom zarobila tri milióny. Lazar sám bol fanúšikom luxusných áut.
Známy bol však aj tým, že na verejnosti sa veľmi neukazoval. Oveľa viditeľnejší boli jeho partneri. V developerstve Lukeš a v strojárenstve zasa Beljajev, ktorý stojí aj na čele organizácií zastupujúcich slovenský priemysel.
V posledných rokoch Lazar o svojom biznise hovoril, že drvivá väčšina stojí už len na privátnych kontraktoch, a ak má nejaké vzťahy so štátom, tak ide len o eurodotácie na výskum a vývoj.
Lazar sa objavil aj v korupčnom spise Gorila. Údajne bol zaangažovaný v obstarávaní informačného systému pre Slovenské elektrárne v hodnote 390 miliónov slovenských korún.