Oslobodenie

Naozaj musíme udržiavať mýtus oslobodenia? Nestačilo by hovoriť o víťazstve nad nacizmom?

Tento text píšem v deň, keď si mesto, v ktorom žijem, pripomína výročie oslobodenia na sklonku druhej svetovej vojny. Osobne pri tejto príležitosti už veľmi dlho hovorím: takzvaného oslobodenia. Hovorím to preto, že oslobodenie síce môže mať viacero významov, no zmena z hitlerovského koncentráku na stalinovský gulag k nim rozhodne nepatrí.

V časoch, keď som navštevoval základnú školu, zhromažďovali sme sa v toto výročie pred budovou Baníckeho múzea, na ktorom visela a, mimochodom, dodnes visí pamätná tabuľa s textom: „Naše mesto oslobodila dňa 21. januára Slávna Sovietska armáda. Vďační občania mesta Gelnica.“V jej ľavom hornom rohu je v päťcípej hviezde zobrazený kosák a kladivo. Stovky detí i dospelých postávali v januárovom mraze, aby boli svedkami každoročne sa opakujúceho rituálu. Rečnili pamätníci bojov, predstavitelia mesta, komunistickej strany, zneli štátne hymny Zväzu sovietskych socialistických republík i v tom čase Zväzom sovietskych socialistických republík okupovaného Československa, hrali sa pochodové marše i partizánske pesničky a k pamätnej tabuli kládli papaláši vence.

Pamätám si, že som na týchto ceremóniách vždy trpel. Nie však nebodaj preto, že by som v tom čase nesúhlasil. Ako dieťa som bez námietok prijímal výklad dejín, ktorý do nás v škole, prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov alebo aj inak vtĺkali. Ani doma som pred Nežnou revolúciou nepočul nič proti oslobodeniu namietať. Starí rodičia sa síce na tento deň veľmi dobre pamätali, no rozprávať o ňom pred chlapcom, ktorý sa mohol celkom prirodzene hocikde prekecnúť, sa neodvážili. Trpel som preto, že mi bola vždy zima a od toľkého postávania ma boleli nohy. Zmena prišla až po páde režimu. Až keď sa smelo hovoriť, dopočul som sa, že to, čo sme nazývali a, mimochodom, dodnes nazývame oslobodením, malo aj veľmi tienisté stránky. Až keď sa smelo hovoriť, dopočul som sa o mladých dievčatách, ktoré sa zo strachu pred znásilnením skrývali v miestnych baniach, dopočul som sa o rozmlátenej krčme svojej prababky a dozvedel som sa aj to, že chýbalo málo a nemusel som tu vôbec byť. Môj dedo v ten deň totiž iba o vlások unikol smrti. Dôvodom boli nové hodinky, ktorých sa nechcel vzdať, keď sa zapáčili jednému z osloboditeľov. Pištoľ v rukách sovietskeho soldata nevystrelila len preto, že dedova budúca svokra ho v poslednej chvíli prinútila dať si hodinky z ruky dole.

Iste, na základe excesov z jedného malého mesta, pre úplnosť dodajme, že do konca vojny obývaného početným nemeckým živlom, pod Hitlerovým vplyvom značne sfanatizovaným, nemôžeme predsa súdiť celok. Nemôžeme predsa meniť dejiny len pre jedny ukradnuté hodinky. Ani to robiť nechcem. Podobných excesov totiž boli tisíce, možno desaťtisíce. A to sme ešte nepovedali nič o ľuďoch, ktorí podobné excesy neprežili. Ani o tých, ktorých Kobovi čekisti odvliekli do ruských gulagov. Bez toho, aby zisťovali, o koho vlastne ide.

Brali, kto prišiel práve pod ruku, len aby naplnili stanovené počty, títo osloboditelia. Mimochodom, toto obdobie stále nemáme dôkladne zmapované.

Aby nedošlo k nedorozumeniu. Nespochybňujem úlohu Sovietskeho zväzu pri porážke jeho niekdajšieho spojenca, hitlerovského Nemecka. Nespochybňujem ani to, že Hitlerovým zámerom bolo vymazať slovanské národy z povrchu zeme. A vážim si všetkých, ktorí sa proti vtedajšiemu najväčšiemu svetovému zlu postavili so zbraňou v ruke, obzvlášť tých, ktorí pri tom prišli o život. Naozaj však musíme v kolektívnej pamäti udržiavať mýtus oslobodenia? Nestačilo by hovoriť o víťazstve nad nacizmom? Presné slová sú dôležité. Sovietsky zväz nás neoslobodil. Dobyl nás ako vojnovú korisť a na ďalšie desaťročia kolonizoval. A keď sme sa na chvíľu pokúsili z jeho zovretia vymaniť, opäť k nám poslal tanky a vojakov. Aké sú ozajstné predstavy Kremľa o našej slobode, dokázal veľmi jasne v auguste 1968.

My však dodnes nekriticky kladieme vence osloboditeľom. Dodnes nekriticky hovoríme o oslobodení. Dodnes sme nenašli odvahu zvesiť aspoň tabule so symbolmi zločineckého režimu. Na verejných priestranstvách stále strašia komunistické kosáky, kladivá a päťcípe hviezdy. Pri pohľade na to trpím. A nie, nohy ma pritom dnes už nebolia.+