Kultúra je odolná, stopercentne prežije
Raz sa budeme na celé toto obdobie pozerať ako na prazvláštny exces , hovorí divadelník a hudobník Ľubo Burgr
Na umeleckej scéne je aktívny už od začiatku 90. rokov. V rozhovore hovorí, v čom je rozdiel medzi kultúrnou scénou v 90. rokoch a dnes, o tom ako sa prevádzkuje kultúrne centrum, aj o tom, ako zvláda venovať sa umeleckej tvorbe a zároveň úradníckej práci.
Ste jedným z hlavných signatárov výzvy na odvolanie ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej. Prečo si myslíte, že je táto petícia dôležitá?
Podpísal som ju preto, lebo sa nestotožňujem so signálmi, ktoré vysiela toto ministerstvo. Strana SNS dostala vo voľbách niečo vyše päť percent. Nemá taký mandát, aby si v oblasti kultúry mohla robiť, čo chce. Nepáči sa mi, ako ministerka Šimkovičová vystupuje voči LGBTI+ komunite, nepáči sa mi spôsob, ako ostrakizuje týchto ľudí spôsobom, že uverejňuje, koľko dostali grantov, a vôbec nehovorí o tom, čo za to urobili. Žiaľ, v kultúre sa pravidelne stretávame s tým, že na tento post je často nominovaný človek, ktorý kultúre nerozumie, a výsledkom je chaos a neodbornosť.
Cítite v jej doterajšom pôsobení návrat do obdobia 90. rokov?
Je to tak. Kultúra je pomerne odolná a nie je závislá od jedného ministra kultúry, ktorý je tam na dané obdobie. Kultúra stopercentne prežije a bude sa nejako vyvíjať, ale nebude to mať ľahké. Vraciame sa niekam, kde sme si mysleli, že sa už neocitneme. Do čias, ktoré sme opustili, čiže k centrálnemu riadeniu a diktovaniu, čo má kto robiť, ako má vyzerať kultúra. Toto nie je úlohou štátu. Ten má vytvárať podmienky a nediktovať, čo majú robiť umelci.
Je dnes slovenská kultúrna obec už niekde inde, ako bola v 90. rokoch?
Sme inde, to sa nedá poprieť. Našťastie nikomu dnes už nenapadne hovoriť, že štátom nezriaďovaná kultúra nemá mať dotácie alebo nemá byť podporovaná. Po celom Slovensku vznikajú rôzne aktivity, ktoré majú kultúrny – alebo to nazvime ekopolitický – dosah na spoločnosť. No zároveň vidíme, že v politike je možné všetko. Nehovorím len o tejto ministerke kultúry. Aj predtým sme mali rôzne protesty. Nedávno som si čítal list z roku 2009, keď sme reagovali na odvolanie ministerstva kultúry Františka Tótha. Jeho reakcia bola, že umelci sú stále nespokojní, že nech tam bude akýkoľvek minister, stále budeme kričať, že robí niečo zle. Tým chcel povedať, že to robíme bezdôvodne. Jedným dychom povedal, že ministerstvo nefunguje, ale umelci sú stále bezdôvodne nespokojní. Pekná ukážka, ako polici manipulatívne narábajú so slovami.
Problém nie je len v nezriaďovanej kultúre, ale aj v tej zriaďovanej. Stále platí, že je potrebné spraviť zásadné upratovanie a nastavenie procesov fungovania štátu v oblasti riadenia kultúry. A nie vytvárať dojem, že umelci sú darmožráči.
V kultúre sa pohybujete už vyše troch dekád. Doteraz ste zažili všetky otrasy, ktoré sa v tejto oblasti udiali, a stretávali ste sa s rôznymi problémami. Stálo to za to?
Určite. Nemenil by som. Bolo to veľké dobrodružstvo. Napriek všetkým problémom je to veľmi pozitívny príbeh. Či to bolo so Stokou, divadlom SkRAT, či so zakladaním kultúrneho centra A4. Dnes už na Slovensku funguje viacero kultúrnych centier a vidíme, aký majú pozitívny vplyv na kvalitu života v regiónoch.
A4ka oslávila dvadsať rokov. Keď sa vrátime do čias divadla Stoka, určite si spomínate, s akými existenčnými problémami sa jeho šéf Blaho Uhlár stretával, aby zabezpečil fungovanie divadla. Keď ste zakladali A4, nebáli ste sa, že sa to bude opakovať?
Skúsenosti boli rôzne. Keď som odchádzal z divadla Stoka, vedel som, že keď ešte budem niekedy robiť divadlo, tak ho budem robiť podobným spôsobom. Nemal som chuť sa zamestnať v nejakom kamennom divadle a hrať cudzie texty, prípadne robiť s ľuďmi, s ktorými si nemám čo povedať. Vedel som, že buď sa pokúsime založiť nejakú živú bunku, kde budeme robiť divadlo a hudbu, alebo to robiť nebudem. V roku 1999 začalo vznikať divadlo SkRAT. Popritom som ako hudobník hrával, často aj na akciách, ktoré organizoval Slávo Krekovič. Tam sme sa spoznali, chodili sme navzájom na akcie.
Zhruba okolo roku 2000 sme si povedali, že to skúsime nejako spojiť. Začali sme hľadať priestory, hlásili sme sa do rôznych výberových konaní, ale neuspeli sme. V roku 2002 sme spravili prvú prezentáciu niečoho, čo chcelo byť kultúrnym centrom. Program mal názov Tunel na konci svetla. V roku 2004 sme dostali možnosť prenajímať si na jednotlivé produkcie priestory bývalého V-klubu na námestí SNP. Za prvý polrok sme ukázali, ako by mohla vyzerať naša dramaturgia, a tak nám ministerstvo kultúry sálu prenajalo. Ale len do konca roka. Nasledovalo viacero zmlúv na rok, potom na pol roka, a stále sme boli v neistote.
Čiže ste to v tých priestoroch nemohli rozbehnúť naplno?
Presviedčali sme ministerstvo, nech jasne povie, či chce takúto spoluprácu alebo nie. Hovorili sme, že by sme radi urobili to a to, ale nemohli sme. Táto neistota nás frustrovala. Stále sme si vraveli, že spolupráca medzi občianskym sektorom a štátom môže fungovať, ale nakoniec sme zistili, že sa to nedá. Celá spolupráca sa skončila v roku 2011 fiaskom. Odišli sme do obchodného domu Dunaj. Po pol roku sme sa dozvedeli, že sa uvoľnil priestor telocvične v YMCA, o ktorú sme mali kedysi záujem. Vďaka ľuďom z nadácie Intenda sme uzavreli zmluvu o prenájme a začali sme rekonštruovať. Všetko sme robili svojpomocne, búrali sme sadrokartónové priečky, vynášali sutinu, maľovali a robili palubovku. Odmakali sme si to, ale konečne sme boli niekde, kde sme mali nejakú relatívnu istotu. Keď sa teraz po dvadsiatich rokoch pozerám naspäť, občas si položím otázku, či by som do toho išiel, keby som vedel, že to bude takto.
Kultúra stopercentne prežije a bude sa nejako vyvíjať, ale nebude to mať ľahké. Vraciame sa niekam, kde sme si mysleli, že sa už neocitneme. Do čias, ktoré sme opustili, čiže k centrálnemu riadeniu a diktovaniu, čo má kto robiť, ako má vyzerať kultúra. Toto nie je úlohou štátu.