Len čistú srandu
Bola to zážitková rekreácia – leto s Heinrichom Böllom
Scéna na súde: svedka vyzvú, aby svoje vyhlásenie potvrdil prísahou. A on vyhlási, že to čo hovorí, je sranda, veľká sranda a nič iné ako najväčšia sranda. „… no skôr než ho stačili napomenúť, ba skôr než si to nehorázne prerieknutie všimli, sám sa opravil a ospravedlnil; povedal, že sa preriekol, samozrejme si je plne vedomý významu prísahy, chcel totiž povedať, že vraví pravdu, čistú pravdu a nič iné ako čistú pravdu, a s prirodzeným takmer detským zdesením dodal, že hláskovo príbuzné slová si vždy veľmi mýlil a srandu a pravdu si vždy plietol priam fatálne, už v škole mal z toho vždy ťažkosti, ale jeho učiteľ nemčiny bol…“
Citát je z knihy Heinricha Bölla Koniec služobnej cesty z roku 1966. Zamilovala som sa do jeho kníh toto leto a nešlo o žiaden letmý cit. Neschádza mi z mysle ani v januári. Začalo sa to Stratenou cťou Kataríny Blumovej, pokračovalo Klaunovými názormi a náš vzťah vyvrcholil Skupinovým portrétom s dámou. To bolo veľmi úľavné čítanie. Čitateľ si oddýchne od súčasnosti. Autor ho prenesie do Nemecka za čias druhej svetovej vojny a tesne po jej skončení. Čo je podstatné v tomto príbehu – okrem lásky, čistoty, zmyselnosti, čistej zmyselnosti, smrti a medziľudských čachrov-machrov –, čo je dôležité, je rozlišovanie medzi tým, kto je a kto nie je fašista. Na tom tam stojí svet. Bola to zážitková rekreácia – leto s Heinrichom Böllom. A napriek tomu, alebo vlastne práve preto, že jeho romány sú vážne, má nesmierne živý, originálny kabaretný štýl.
V Konci služobnej cesty Gruhl, bývalý vojak Wehrmachtu, rozpráva na súde o svojom postavení na fronte a bleskovom povýšení z hodnosti vojaka na rotmajstra, vysvetľuje, že všetko sa udialo preto, že ako zručného stolára ho zamestnávala, najmä potom, čo sa jeho pluk presunul do Francúzska (otázka štátneho zástupcu: „Myslíte francúzske ťaženie?“Gruhlova odpoveď: „Myslím vojnu.“), oprava starožitného nábytku v domoch dôstojníkov a ich manželiek. Tí nábytok získavali od obyvateľstva výmenou za maslo či kávu a potom ho pozývali k sebe, aby ho opravoval. „Na obhajcovu otázku, či sa predsa len nezúčastnil bojov, Gruhl povedal: „Nie, bojoval som na nábytkovom fronte, najmä na fronte Ľudovíta XVI., direktória a empíru.“