Rusi vedia, že sú vo vojne, my si to nechceme pripustiť
Na Západe sme si ešte neuvedomili, aký nepriateľ proti nám stojí. A k tomu tu máme Fica a Orbána, ktorí hrdo nesú zástavu Putinových užitočných idiotov
Rusko je vo vojne. Vnútili sme mu ju a Rusko sa nám v záujme celého sveta musí brániť. Taká je Putinova interpretácia a – čo je podstatnejšie – taká je jeho vôľa. Kvôli tomu sa vo februári 2022 dali do pohybu desaťtisíce ruských vojakov a začali už takmer sedemsto dní trvajúcu „špeciálnu vojenskú operáciu“.
Vo svojom prejave na Červenom námestí to 9. mája 2023 – a v jeho Rusku neexistuje posvätnejšie miesto ani dátum – Putin povedal celkom jasne: „Civilizácia sa nachádza v rozhodujúcom bode obratu. Proti našej vlasti bola opäť rozpútaná skutočná vojna, ale ubránili sme sa medzinárodnému terorizmu, ubránime obyvateľov Donbasu a zaistíme našu bezpečnosť. Pre nás, pre Rusko, neexistujú žiadne nepriateľské národy ani na Západe, ani na Východe. Rovnako ako prevažná väčšina ľudí na planéte chceme budúcnosť, ktorá bude mierová, slobodná a stabilná.“
A pokračoval: „Veríme, že akákoľvek ideológia nadradenosti je zo svojej podstaty nechutná, zločinná a smrtiaca. Západné globalistické elity však stále trvajú na svojej výnimočnosti, stavajú ľudí proti sebe a štiepia spoločnosti, vyvolávajú krvavé konflikty a prevraty, rozsievajú nenávisť, rusofóbiu, agresívny nacionalizmus a ničia rodinné a tradičné hodnoty, ktoré robia človeka človekom. A to všetko preto, aby aj naďalej mohli diktovať, vnucovať ľuďom svoju vôľu, svoje práva, pravidlá, ale v skutočnosti im ide o udržanie systému okrádania, násilia a útlaku… Ich cieľom – a to nie je nič nové – je dosiahnuť zrútenie a zničenie našej krajiny, vymazať výsledky druhej svetovej vojny, úplne rozbiť systém globálnej bezpečnosti a medzinárodného práva a zničiť akékoľvek suverénne centrá rozvoja.“
Keby ste žili v Rusku a dali najavo, že s čímkoľvek z toho nesúhlasíte, máte zarobené na riadny problém. Začali by sa o vás zaujímať úrady a minimálne by ste zaplatili pokutu. A keby vás to neprešlo alebo keby bol protest veľmi viditeľný a počuteľný, mohli by ste – najskôr za „diskreditáciu ruských
Putin nie je pri moci preto, že by dokázal zvíťaziť v slobodných, súťaživých a spravodlivých voľbách alebo preukázal, že je schopný Rusko efektívne riadiť. Ale jednoducho preto, že dokázal eliminovať, prípadne rovno zlikvidovať všetku opozíciu.
ozbrojených síl“– dostať až niekoľko rokov kriminálu.
Prevažná väčšina Rusov preto verejne nenamieta a naopak, rituálnym spôsobom prejavuje lojalitu režimu a vodcovi. Rovnako platí, že rozhodujúci segment ruskej spoločnosti verí, že to tak je. Rusko je teda vo „vnútenej a obrannej“vojne nielen fakticky a politicky, ale aj z hľadiska jej autentického prijatia väčšinou spoločnosti. Nemá zmysel proti tomu čokoľvek namietať alebo prinášať protiargumenty. Jediné, čo s tým môžeme robiť, je to – vo vlastnom záujme – prijať. Prečo?
PUTINOVA „ROZUMNÁ“CENA
Vojna, podobne ako mier, môže mať niekoľko podôb. Máme za to, že všetko rozhodujúce sa odohráva na bojiskách a majú to v rukách vojaci. V skutočnosti sú však oveľa dôležitejší politici. Najmä na ich pleciach leží zodpovednosť za to, či žijeme vo vojne alebo v mieri. Nie vždy pritom majú možnosť túto skutočnosť samostatne ovplyvniť. Napríklad nemôže byť pochýb o tom, že prezident Volodymyr Zelenskyj vojnu nechcel, a napriek tomu ju má.
Práve tak nemôže byť pochýb o tom, že Putin, aj keď vo vyššie uvedenej citácii z jeho prejavu explicitne stojí, že „chceme budúcnosť, ktorá bude mierová, slobodná a stabilná“, si vojnu vybral a má ju tak on, respektíve Rusko, ako aj Ukrajina. V čom spočíva rozdiel? Po prvé vo „váhe“, ktorou Rusko a Ukrajina disponujú. Rusko je veľmoc, zatiaľ čo Ukrajina nie. Keby Ukrajina rozpútala vojnu proti Rusku, boli by jej vyhliadky na úspech ničotné. Keď sa k tomu istému uchýlilo Rusko, boli vyhliadky značné.
Ako hovorí jeden z klasikov teórie medzinárodných vzťahov John Mearsheimer: „Veľmoci sú zriedkakedy spokojné so súčasným stavom vecí, namiesto toho čelia permanentnému pokušeniu presadzovať zmeny, ktoré by im priniesli prospech. Takmer vždy prejavujú revizionistické tendencie, a ak budú mať pocit, že je zmena realizovateľná za rozumnú cenu, nebudú sa zdráhať použiť silu.“
A tu sa dostávame k druhému bodu. Putin, ktorý je pri moci nepretržite od roku 2000, si vyhodnotil, že cena, ktorú bude musieť platiť, je rozumná. Úprimne, veľa sme mu k tejto „kalkulácii“pomohli a pomáhame doteraz. Podstatné však je, že Putin sa nejako rozhodol a nikto doma ani v zahraničí včas a dôrazne nevystupoval a neargumentoval proti.
Dôvody sú dva. Jeho zahraničné náprotivky mali ten zásadný hendikep, že napospol šlo o slušných ľudí. Putin sa netají tým, že bol (de)formovaný prostredím leningradských pouličných gangov a KGB. To je riadne rozdielna životná škola a priprava, ako keď pochádzate alebo ste minimálne od prahu dospelosti formovaní prostredím západných politických a ekonomických elít.
Ešte viac mu pomohol fakt, že Rusko je nielen jednou
Namiesto toho však mnoho našich politikov robí pravý opak. Miláčikmi ruských médií sú premiéri Slovenska a Maďarska, ktorí – podobne ako Miloš Zeman bezprostredne po anexii Krymu – hrdo nesú zástavu Putinových užitočných idiotov.
z etablovaných svetových mocností a disponuje nemalou vojenskou – dokonca jadrovou – silou, ale aj to, že jeho náprotivky boli ochotné brať do úvahy jeho potreby a sentiment. Išlo im o dialóg, verili, že sa to, čo sa po druhej svetovej vojne podarilo medzi Francúzskom a Nemeckom, môže úspešne zopakovať, a chceli udržať existujúce nastavenie systému medzinárodných vzťahov. Jeho cieľ bol však opačný.
LOJALITA NA PRVOM MIESTE
Posledným aspektom – podľa môjho názoru možno najdôležitejším – bolo, že jeho náprotivky sa striedali, zatiaľ čo on stále zostával na svojom mieste. Tento faktor je všetkým na očiach, ale ľuďom na Západe stále uniká nielen to, aký je dôležitý, ale najmä to, ako a prečo sa tak deje.
Putin nie je pri moci preto, že by dokázal zvíťaziť v slobodných, súťaživých a spravodlivých voľbách alebo preukázal, že je schopný Rusko efektívne riadiť. Ale jednoducho preto, že dokázal eliminovať, prípadne rovno zlikvidovať všetku opozíciu. Obklopil sa ľuďmi, ktorých najvyššou kvalitou je lojalita k jeho osobe a prostredníctvom jeho osoby k Rusku.
Pri pohľade zo zahraničia je to najlepšie vidieť na osobe ministra zahraničia Sergeja Lavrova, ktorý tento rok v marci oslávi dvadsiate výročie vo funkcii. Od roku 1994 do svojho nástupu na čelo ministerstva pritom pôsobil v pozícii ruského stáleho zástupcu pri OSN, čo je vysoko prestížna funkcia umožňujúca nadviazať kontakty doslova s celým svetom. Podľa západných analytikov však v zahraničnej politike nehrá žiadnu samostatnú/odbornú úlohu, iba plní zadané úlohy.
Ešte nápadnejšie to je pri pohľade zvnútra, keď je úplne zrejmé, že väčšina z tých, ktorí Putina obklopujú, a tým pádom nejakým spôsobom participujú na moci, sú ľudia, s ktorými je spojený buď od mladosti, alebo prostredníctvom svojej kariéry v KGB. V drvivej väčšine prípadov pritom nejde o ministrov vlády či členov parlamentu. Výnimkou sú zatiaľ tí, ktorí sú nejako zodpovední za ekonomickú dimenziu fungovania štátu, napríklad guvernérka centrálnej banky Elvira Nabiullina. Títo ľudia sa vďaka tomu tešia výsadám a teoreticky aj istej imunite. Nefungujú však ako tvorcovia hospodárskych politík, ale skôr ako pomerne profesionálny zbor „hasičov“.
CESTU UKÁZAL UŽ LENIN
Ako je možné, že to v Rusku takto funguje? Odpoveď je pomerne jednoduchá. Putin sa dokázal včas obklopiť malou, ale do určitej miery kompetentnou a jemu lojálnou skupinou ľudí, ktorí boli motivovaní a ochotní tvrdo pracovať. V tomto ohľade je možné viesť paralelu k Leninovi a boľševikom. Tí sa vtedy dokázali najlepšie zorientovať v úplne zmenených pomeroch, ktoré nastolila takzvaná februárová revolúcia. Ruska sa zmocnili so zbraňou v ruke. Ich cesta k moci bola mimoriadne krvavá.
Dodnes sa vedú spory o to, prečo si Jeľcin vybral práve Putina. A aké iné by bolo Rusko, keby vtedy býval ukázal na Borisa Nemcova. Putin a skupina jeho verných sa dokázali výborne zorientovať a zmocnili sa štátu. Relatívne nekrvavo, pomerne nenásilne. Skôr než o bezuzdný teror sa opreli o bezbrehú korupciu. Násilie používali sporadicky, cielene a do istej miery teatrálne. V decembri 2001 vytvorili celoruskú politickú stranu Jednotné Rusko, na ktorej „palube“sa zišla drvivá väčšina tých, ktorí mali „ťah na bránku“.
Nezrušili parlament, voľby, súdy, „len“ich zbavili reálneho obsahu. Zostala z nich (väčšinou pompézna) prázdna schránka. Najlepšie je to vidieť na „domestikovanej“opozícii, ktorú roky predstavujú komunisti a fašisti (takzvaná Liberálno-demokratická strana). Všetci, ktorí pristúpili na síce nepísané, ale úplne zrozumiteľné pravidlá hry, sa začali mať dobre. Vďaka dvom miliónom členov Jednotného Ruska je táto politická strana – politológmi označovaná za stranu moci a skutočnou opozíciou za stranu zlodejov a podvodníkov – prítomná všade a na všetkých stupňoch vládnutia. V centrálnych orgánoch má buď jednoduchú, alebo ústavnú väčšinu. Nie že by na tom záležalo, ale príkazy prichádzajúce od Putina sú vďaka tomu efektívne administrované.
Všetci vedia, že ich (ne) bytie a dobré bydlo sú spojené s lojalitou, ktorá je nadovšetko. Ak na Západe fungujeme v systéme takzvanej zodpovednej vlády, čo neznamená len to, že sa vláda zodpovedá voličom vo voľbách, ale aj to, že opozícia a občania majú kedykoľvek právo vznášať nepríjemné otázky a vláda má povinnosť odpovedať, Putin v Rusku inštitucionalizoval nezodpovednosť. S výnimkou otázok, ktoré vznesie ten, kto je tým poverený, sa v Rusku nikto na nič nepýta. Drvivá väčšina spoločnosti súhlasila s tým, že bude umlčaná.
Nesúhlasiaca menšina bola zatlačená na okraj. Niektorí prišli o život a iní boli odsúdení na dlhoročné väzenie. Väčšina nespokojencov odišla preč. Režim až doteraz udržuje otvorené hranice, pretože „para unikajúca z hrnca“pôsobí blahodarne na jeho stabilitu. Keď sa niečo nevyvíja dobre, niečo sa úplne zvrtne, nič sa nedeje, ak ste lojálni. Z takzvane otvorených zdrojov sa zdá, že sa na tom nič podstatné nezmenilo ani teraz, keď je Rusko vo vojne, ktorá veľmi drsne dopadá na jeho ozbrojené sily i ekonomiku. Lojálny minister obrany Šojgu je stále vo funkcii a to isté vraj platí aj pre veliteľa na fronte. Pokiaľ bol niekto zbavený velenia, tak vraj nie kvôli mizerným výsledkom, ale preto, že bola spochybnená jeho lojalita.
O „VÍŤAZSTVE“ROZHODNE PUTIN
Prečo by nás tieto veci mali zaujímať? Pretože sme už dávno mali vziať na vedomie, že v Rusku máme do činenia s fundamentálne iným typom aktéra. Predpokladajme, že po takmer dvoch rokoch vojny už väčšina pochopila, že Putina nezvrhnú žiadni oligarchovia ani opozícia. Áno, Putin môže byť vážne chorý, ale dôkaz pre to chýba a upínať sa k tomu, že náš problém vyrieši zásah vyššej moci, je hlúpe a zúfalé.
Nie je vylúčené, že niekde v Rusku dôjde k štrajkom či inej masovej forme odporu – teraz sa možno niečo také deje v Baškirsku –, ale nič nenasvedčuje tomu, že by si s tým režim nevedel poradiť. Keď efektívne zvládol veľké protesty v Moskve v rokoch 2011 až 2013, tak zrejme, hoci možno násilne, zvládne aj tie na periférii. Ostatne, na čo má Putin viac ako tristotisícovú Rosgvardiu? Navyše – a tým sa vraciame k začiatku tohto textu –, Rusi vedia a nepochybujú, že sú vo vojne. A vo vojne je prirodzené správať sa inak ako v mieri.
Putin chce zvíťaziť a nepochybne pre to urobí maximum. Ponechajme teraz bokom, že to, kedy víťazstvo nastane a aké bude, rozhodne on. V Rusku to tak bolo, je a asi aj bude. Pripomeňme, že Lenin deklaroval ako cieľ svetovú proletársku revolúciu, ku ktorej však nikdy nedošlo. Nakoniec z toho ostala „obrana socializmu v jedinej krajine“, ale napriek tomu väčšina akceptovala, že boľševici zvíťazili a ich vodca je geniálny.
Putin môže kedykoľvek urobiť to isté. Zatiaľ však chce „skutočné“víťazstvo, ktoré by zrejme malo mať minimálne podobu udržania Krymu a nejakých ďalších častí Ukrajiny (pravdepodobne na pôdoryse štyroch zabraných oblastí, možno celej ľavobrežnej Ukrajiny). Vojensky sa mu zatiaľ príliš nedarí, ale veci sa môžu zmeniť. Nie preto, že by Rusi z ničoho nič začali bojovať lepšie, ale preto, že dokáže rýchlejšie a efektívnejšie mobilizovať zdroje pre vojnové úsilie.
Ono sa tak už deje a deje sa tak preto, že Rusko je vo vojne. Vo vojne je aj Ukrajina, ktorá však bez našej pomoci nevydrží. Pritom by stačilo, keby sme aj my mobilizovali naše neporovnateľne väčšie zdroje v prospech vojnového úsilia. Ale to by sme si museli pripustiť, že sme tiež vo vojne. Pozor, nie že bojujeme, ale že sme vo vojne. Teda v tej situácii, ktorú Carl von Clausewitz označil za „pokračovanie politiky inými prostriedkami“.
Namiesto toho však mnoho našich politikov robí pravý opak. Miláčikmi ruských médií sú premiéri Slovenska a Maďarska, ktorí – podobne ako Miloš Zeman bezprostredne po anexii Krymu – hrdo nesú zástavu Putinových užitočných idiotov. Maria ukrajinský odpor, oslabujú a zrádzajú svojich spojencov. Títo ľudia síce majú plné ústa mieru, ale v skutočnosti nás približujú vojne – nie pokračovaniu politiky inými prostriedkami, ale tej fyzickej – viac ako ktokoľvek iný. Samozrejme s výnimkou Putina, ktorého výkonu moci sa vo svojich krajinách zjavne snažia priblížiť.