Kocáb na Ukrajine: Dronu nad hlavou som sa zľakol
Hudobník Michael Kocáb zahral v rozvalinách ukrajinského mesta Izium svoju skladbu Sebastián a v kolóne tam vyše tisíc kilometrov krížom cez Ukrajinu priviezol sanitku pre medikov
Putin sa zjavne nevzdal zámeru podrobiť si celú Ukrajinu. Mučí ju a týra. Je to zvláštny druh sadizmu, rozpráva spevák Michael Kocáb, keď šoféruje sanitku natretú nazeleno ukrajinskou krajinou medzi Kyjivom a Iziumom. Za oknami sa mihajú obrazy skazy, zničené domy aj celé dediny.
Kocáb pritom ukazuje na obrazovke mobilu mapu Ukrajiny: je celá červená, v každom kúte krajiny v tom momente platí letecký poplach.
Kolóna sanitiek a terénnych áut pre ukrajinských medikov a vojakov vyrazila z Kyjiva práve v deň leteckého poplachu po celej Ukrajine, výbuchy bolo počuť v noci aj nadránom. Až keď bola kolóna na ceste, ukázalo sa, že nočné útoky mali obete aj v Kyjive.
Hudobník Michael Kocáb spolu s výpravou českých a slovenských dobrovoľníkov doviezol sanitku stovky kilometrov až na východnú Ukrajinu.
Dôležitú zastávku mala kolóna v meste Izium neďaleko frontu. Keď mesto oslobodili ukrajinskí vojaci na jeseň 2022, objavili aj masový hrob so 400 telami.
„Kdo pravdě přál, ten krvácel, co svět světem stál,“spieval Kocáb do mikrofónu pri zbombardovanom dome, v ktorého troskách zahynulo približne 60 jeho obyvateľov. Na tomto mieste nahral teraz klip k svojej piesni Sebastián.
Na klávesy hrala Anastasija Ščerbakova. „Keď sme prichádzali k tomuto domu, mala som guču v hrdle. Tá budova vyzerala presne ako dom, v ktorom som bývala,“hovorí.
Po slovenských zbierkach teraz spustili zbierku na sanitky aj v Česku, Kocáb ju takto symbolicky podporil.
V rozhovore rozpráva aj o tom: prečo si chce touto ces
Putin sa zjavne nevzdal zámeru podrobiť si celú Ukrajinu. Mučí ju a týra. Je to zvláštny druh sadizmu.
tou uchlácholiť vlastné svedomie; že Putin chce obnoviť Sovietsky zväz; o guľkách v Iraku a aj o tankoch Gorbačova; a prečo v troskách domu v Iziume spieval práve pieseň Sebastián.
Prečo ste na Ukrajinu prišli?
Vždy som sem chcel prísť, ale nevedel som, ako na to. Komplikovanosť a riziko spôsobili, že som to ani nejako veľmi neskúšal a obmedzil som sa na finančné dary Ukrajincom.
A čo sa zmenilo?
Oslovil ma Mišo Kaščák a predstavil mi projekt, ktorý považujem za zmysluplný. A to, že priváža sanitky ukrajinským vojakom. Teda konkrétnu pomoc. Zároveň, že by som sa pri tej príležitosti začlenil ako šofér, čo som chcel, aby som nesedel v aute so založenými rukami. A že by som v Iziume zaspieval pieseň Sebastián.
Tá sa automaticky ponúka. Pieseň o utrpení, pieseň o pravde. Kto v pravde stál, ten krvácal. Kto v pravde stál, ten zvíťazil. Michal Horáček napísal text a je to jeden z jeho najlepších, aj podľa jeho názoru.
No a začalo sa to nabaľovať. Keď už tu budeme, urobíme v Kyjive koncert s Karpatskými chrbátmi, ktorí hrajú repertoár Pražského výberu, navštívim nášho ťažko zraneného medika a stretnem sa s pár ľuďmi z našej ambasády. Nakoniec je to nabitý program a pre mňa obrovská šanca, ako uchlácholiť vlastné svedomie.
Prečo si ho chcete uchlácholiť?
Nutne to potrebujem. Vidím naladenie niektorých Čechov, že všetkého majú dosť. Spochybňujú, že boj Ukrajiny je legitímny, hovoria, že by sa mala vzdať kusu svojho územia, aby bol mier, alebo hovoria o fašistoch. To všetko spôsobuje, že sa hanbím. Hovorím si nie. My všetci: Česi, Slováci, Američania, Francúzi, Briti, Nemci – všetci musíme robiť úplné maximum, aby sme Ukrajincom pomohli. Oni sú valom medzi Východom a Západom. Ak by Putin získal Ukrajinu, získal jej chrabrú armádu, získal zbrane, ktoré sme naposielali, a jej územie, priblížil sa nebezpečne k Slovensku a Poľsku, začal by napĺňať myšlienku obnovy Sovietskeho zväzu, čo má evidentne v hlave.
Musíme urobiť maximum, aby sa mu to nepodarilo. Každý prispeje malinkým dielom, to je miniatúrny dielik, no a aspoň má človek pocit, že niečo urobil.
Strach nemám. Nežná revolúcia ma nejakým spôsobom utužila. Odsun sovietskych vojsk ma zocelil. Ale keď vám nad hlavou preletí dron, čo sa nám dnes stalo, tak som sa trochu zľakol.
Teraz sme tu spolu asi 20 kilometrov od frontu. Aký je to pre vás pocit, byť takto blízko bojov?
Strach nemám. Nežná revolúcia ma nejakým spôsobom utužila. Odsun sovietskych vojsk ma zocelil v tom zmysle, že Sovietom, dnes Rusom, vidím trošku pod pokrievku a základný strach z nich som počas odsunu stratil.
Bol som aj v Iraku, keď sa začínala vojna v zálive, tam mi lietali guľky nad hlavou. Bol som v Saudskej Arábii na hraniciach s Kuvajtom, kde takisto lietali guľky.
Alebo som bol vo Vilniuse, keď sa Gorbačov spreneveril svojej mierumilovnosti a vytiahol na pobaltské republiky tanky. Aj to bolo zvláštne. Dobrý Gorbačov a zrazu tanky ako Brežnev.
Pri tom všetkom som bol, takže som si niečo zažil. Alebo som bol na Majdane, hovoril som za Čechov a Slovákov, keď to tu najviac vrelo.
Už strach nemám. Ale že by som bol úplne bez obáv, to takisto nie. Máme dnes softvér, ktorý sme predtým nemali. Aplikácie, ktoré nám ukazujú, kde všade bol vyhlásený poplach, a keď sa ráno zobudíte v hoteli a zistíte, že celé územie je červené, počujete výbuchy a nad hlavou vám preletí dron, čo sa nám dnes stalo, tak som sa trochu zľakol.
Odštartovala nová zbierka – česká zbierka na sanitky pre Ukrajinu. Vy sa do toho okrem koncertu nejako zapájate?
Je dobre, že taká zbierka existuje. Rozhodne ju podporujem. Každý by mal urobiť niečo málo, čo pomôže tomuto hrdinskému národu zvíťaziť. Ide o obranu všetkého, na čom by nám malo záležať.
Beriete svoj koncert v Kyjive ako akúsi podporu tej iniciatívy?
Je to môj prejav solidarity s ukrajinskými ľuďmi. So zbierkou súhlasím, priamo do nej však zapojený nie som.
Svojou prítomnosťou tu podporujem akúkoľvek iniciatívu, ktorá hoci aj najmenším dielom zvyšuje obranyschopnosť Ukrajiny. Sanitky, ktorých sem zo slovenskej zbierky bolo dodaných možno vyše 30 alebo 40 – to nie je malý príspevok.
Je to, samozrejme, úžasné a je to iniciatíva ľudí, nadšencov. Empatických ľudí, ktorí cítia, že v tejto situácii musia niečo urobiť. Určite v tom nie je žiadna túžba po zviditeľnení – je to čisto ľudská pomoc.
Musím zdôrazniť, že Ukrajinci to tak berú, sú za to nesmierne vďační a voči našej ceste sú pohostinní. V tomto zmysle som do toho zapojený, nejde z mojej strany o zbieranie peňazí.
To som ani nemyslel, skôr mi išlo o symboliku.
Symbolika je jednoznačná. Myslím, že by sa takto mal zapojiť každý občan našej republiky, pretože každý podobný prejav je nesmierne cenný. Musím však povedať, že veľa našich ľudí pomáhalo; napríklad ubytovávali Ukrajincov, keď to potrebovali.