Keď čakanie na zásah zhora nestačí
Ako dospieť v kraji, kde láska a budúcnosť nie sú témou? Oceňovaná kniha Šeptuchy dostala divadelnú podobu
Alina a Dorota sú najlepšie kamarátky a obe sú nešťastné. Prvá preto, že sa zaľúbila do nesprávneho muža, druhá preto, že lásku a porozumenie nenachádza doma. O to viac sú nešťastné, že okrem seba o svojich pocitoch nemajú s kým iným hovoriť.
Obe totiž žijú v Podlasí, svojráznom regióne na severovýchode Poľska. Ľudia tam veria poverám, klebetia a náplňou ich života je sledovať telenovely, ísť do kostola alebo za ľudovými liečiteľkami, šeptuchami, o ktorých z vlastnej skúsenosti písala Alena Sabuchová.
Spišské divadlo sa jej knihu Šeptuchy rozhodlo zinscenovať. Výsledkom je dvojhodinová dráma s komediálnymi prvkami o živote v prostredí, kde mladí nenachádzajú vzory a ľudí netrápi budúcnosť. Až na Dorotu a Alinu.
LÁSKU HĽADAJÚ CEZ NÁVODY V BRAVE
„V niečom je to veľmi smutná kniha,“hovorí režisérka Mariana Luteránová. Zapáčila sa jej presnosť, s akou Alena Sabuchová zachytáva a pomenúva veci a zároveň si zachováva zmysel pre humor. „Najviac ma však oslovila rovina, ktorá hovorí o spolužití, odchádzaní a neláske,“vraví Luteránová.
Alena Sabuchová za román Šeptuchy v roku 2020 získala hlavnú Cenu Anasoft litera, Cenu Jána Johanidesa v kategórii do 35 rokov aj cenu René, ktorú udeľujú študenti a študentky zapojených stredných škôl.
Pre režisérku Marianu Luteránovú to bola jej prvá spolupráca so Spišským divadlom. Oslovil ju umelecký šéf Viktor Kollár, aby pripravila predstavenie na tému „láska“, ktorá je nosnou témou aktuálnej divadelnej sezóny. „Aj naša inscenácia je o láske, ale nie je to typická lovestory, akú by možno niekto očakával,“hovorí Luteránová.
Šeptuchy sú v knihe Aleny Sabuchovej súčasťou príbehu o priateľstve a dospievaní dvoch mladých dievčat. Dorota, ktorú v inscenácii stvárnila Kristína Kotarbová, práve maturuje, je dcérou hrobára, ktorého opustila žena. Trpí žalúdočnými problémami, škola ju nebaví a v živote si nesie veľké bremeno – dokáže sa zhovárať s mŕtvymi.
Podobne je na tom aj jej spolužiačka Alina, ktorej sa zhostila herečka Petra Dzuriková. Tá síce mŕtvych nevidí a pochádza z úplnej rodiny, no v príbehu je aj ona istým spôsobom vyčlenená. Celý čas totiž myslí na jedného muža, ktorého chce, no nedokáže vypustiť z hlavy, a popritom uvažuje, že sa odsťahuje do Krakova. Jediná, komu sa môže zveriť, je Dorota. A platí to aj naopak.
Ich vzájomný vzťah je hlavnou kostrou inscenácie. Dorota a Alina spolu zdieľajú pocity z prvých vzťahov, sklamania alebo sa zhovárajú o sexe. Okrem vlastných skúseností im v tom ako inšpirácia slúži aj čítanie Brava.
Ich príbeh je tak navonok klasickým príbehom dospievania dvoch dievčat, ale nielen to. „V ich príbehu je dôležité prostredie Podlasia, v ktorom žijú a v ktorom nenachádzajú pochopenie. Láska a vzťahy, podobne ako v iných malých mestách a regiónoch, tam nie sú témou na diskusiu. Mladí netušia, ako majú narábať so sexualitou a ani to, ako súvisí s láskou a vzťahom. Obe sa preto pokúšajú hľadať odpovede, snívajú o dokonalých partneroch, ale sú v podstate absolútne nepripravené čeliť realite,“vraví Luteránová.
KRAJ VZDIALENÝ OD SVETA
Druhú dôležitú líniu inscenácie tvorí prostredie Podlasia. V rámci nej do príbehu vstupuje množstvo odbočiek, nimi autori inscenácie predstavujú charaktery obyvateľov a vyobrazujú kolorit kraja, v ktorom hrdinky žijú.
„Mali sme pocit, že cez ďalšie príbehy dokážeme vyrozprávať osudy oboch dievčat, aby sme dodali hĺbku tomu, čo sa im deje v živote,“objasňuje režisérka Mariana Luteránová spôsob, akým nad inscenovaním príbehu uvažovali.
Najväčším úskalím bolo podľa nej pretransformovať Sabuchovej príbeh popretkávaný dejovými situáciami do ucelenej javiskovej formy. Lucia Mihálová, ktorá mala na starosti dramatizáciu románu, preto niektoré pasáže z knihy vynechala a iné, naopak, zvýraznila – napríklad scénu Doroty s matkou, ktorá na rozdiel od knihy dostáva v inscenácii väčší priestor,
vďaka čomu sa tvorivému tímu podarilo zvýrazniť pocit odcudzenosti hlavnej postavy.
Veľmi dobre pritom funguje aj scénografia, ktorú mal na starosti Juraj Poliak. Tá je tvorená drevenou plošinou, ktorá je podľa potreby v priebehu deja transformovaná na oltár v pravoslávnom kostole, školskú lavicu či svätú horu Grabarka.
Autori inscenácie pracujú s princípom zhutňovania postáv. Množstvo postáv, ktoré sa vyskytujú v predlohe, v inscenácii pospájali do niektorých reprezentatívnych typov. Vidieť to napríklad v postavách miestnych žien, ktoré reprezentujú dve tetky klebetnice, alebo mladíka Macieja. Zatiaľ čo v knihe ide o dieťa, v divadle je to dospelý muž s mentálnym znevýhodnením, ktorého si rovesníci Doroty a Aliny doberajú a napokon aj fyzicky napadnú.
Vďaka funkčnej spolupráce tímu – doplniť treba aj kostymérku Alžbetu Kutliakovú, ktorá postavy odela do šiat, aké by sme na vidieku našli na začiatku nultých rokov, teda v období, keď prebieha dej – inscenácia plasticky vyobrazuje prostredie Podlasia. Divák totiž v divadle cíti rurálnosť hmlistého, močaristého a zalesneného kraja, geografickú aj mentálnu vzdialenosť od vyspelého sveta aj zvláštnu mentalitu ľudí.
Pre tých je obľúbenou aktivitou sledovanie Esmeraldy a správ v lokálnej televízii alebo občasné povyrazenie si na dedinskú párty s poľskými hitovkami. A ak ich niečo trápi alebo cítia krivdu, zájdu sa vyspovedať k báťuškovi alebo za šeptuchami, ktoré liečia šepkaním. Aj vzhľadom na chudobu, v ktorej žijú, a nezáujem vyspelejších centier, pre ne zjavne predstavujú jediné autority, na ktoré sa môžu obrátiť.
TRI KROKY VPRED ALEBO JEDEN VZAD
Šeptuchy mali na spišskonovoveskej scéne premiéru v polovici decembra, najbližšia repríza je v programe začiatkom marca. Medzitým sa uskutočnilo aj niekoľko špeciálnych predstavení pre študentov stredných škôl, ktorí sú hlavnou cieľovou skupinou inscenácie.
Zodpovedá tomu aj forma predstavenia, ktorú osviežujú rôzne vtipné aj parodické vsuvky vo forme popkultúrnych odkazov, ktoré autenticky vykresľujú obdobie nultých rokov aj svojský ráz kraja. Zaznie napríklad pesnička Pretty Fly (For A White Guy) od The Offspring, ale aj hit How You Remind Me od Nickelback, ktorú, mimochodom, v závere herci divadla zborovo spievajú aj v staroslovienčine.
Výsledkom je 120-minútové predstavenie, ktoré napriek tomu, že spracováva náročnejšiu tému, nenudí. Je to aj tým, že divákov po celý drží v napätí vzťah Doroty a Aliny, ktoré, zdá sa, ako jediné premýšľajú nad svojou situáciou, pričom až do posledných minút nie je jasné, aká budúcnosť ich čaká.
„Jedna z myšlienok, ktorá vo mne zarezonovala pri čítaní Šeptúch, bola bezmocnosť týchto ľudí a ich potreba veriť, že niečo silnejšie je nad nimi. Platí to aj pre vieru v lásku, v ktorej si dievčatá vytvárajú ideály, aby sa necítili na všetko samy,“hovorí režisérka Mariana Luteránová.
Myslí si, že ich príbeh otvára aj pred divákmi v divadle otázku, či sme ochotní urobiť tri základné kroky, ktoré nás môžu posunúť vpred a ktoré vieme urobiť aj sami, alebo chceme naďalej len čakať na nejaký zásah „zhora“. „Je veľa vecí, ktoré máme vo svojej moci, ale často sa spoliehame na vyššiu silu, než aby sme sa samy zariadili,“myslí si Mariana Luteránová.
Tí, ktorí sú v podobnej situácii, možno teraz nájdu v divadle svoju vlastnú odpoveď.
Je veľa vecí, ktoré máme vo svojej moci, ale často sa spoliehame na vyššiu silu, než aby sme sa samy zariadili.
Mariana Luteránová režisérka