Oblievajú Monu Lisu, aby sa hovorilo o ich témach
Na mŕtvej planéte nebude ani umenie. Sociológ vysvetľuje, prečo ekoaktivisti polievajú obrazy v galériách
Český environmentálny sociológ Arnošt Novák akcie ekoaktivistov, v rámci ktorých polievajú obrazy v galériách, neoznačuje za radikálne, pretože podľa neho len vzbudzujú pohoršenie a odvádzajú pozornosť, ale nepátrajú po príčinách klimatickej krízy.
Cez víkend dve ekoaktivistky vyliali polievku na obraz Mona Lisa v parížskom Louvri. Čo vám ako prvé pri pohľade na fotografie alebo videá z tejto akcie napadlo?
Tento protest ma už nezaujal. Takáto forma funguje len do momentu, keď ide o niečo nové, prekvapujúce. Jej cieľom je totiž pritiahnuť pozornosť na tému, vyvolať nepokoj. No vo chvíli, keď sa to už opakuje, stráca sa moment prekvapenia a táto forma sa stáva rutinou. Myslím si, že aj pre médiá a verejnosť stráca tú funkciu, akú malo plniť od začiatku. Preto podľa mňa tento druh protestu už veľmi ani nefunguje. Je to však len môj osobný názor, ktorý nemôžem podložiť dátami.
Ekoaktivisti už poliali niekoľko slávnych obrazov. Prečo si vyberajú práve umenie?
To je dobrá otázka, ale odpoveď nie je úplne jasná. To, čo títo aktivisti tvrdia, je, že v momente, keď čelíme hlbokej kríze, kolapsu, prekročeniu planetárnych medzí, je útok na umenie – teda na niečo, čo si spoločnosť cení – formou, ako vyburcovať pozornosť. Ekoaktivisti tvrdia, že na horiacej planéte alebo rovno na mŕtvej planéte nebude ani umenie.
Väčšina obrazov je za ochranným sklom alebo je natretá ochrannou vrstvou. Mnohí preto nechápu, prečo si aktivisti vyberajú práve takéto ciele. Vedeli by ste to vysvetliť?
V tom je podľa mňa problém, pretože komunikácia tohto protestu nie je úplne jasná verejnosti. Ide o stratégiu útočiť v úvodzovkách, pretože nejde o zničenie, ale o nejakú formu performancie, keď sa obleje sklo, ktoré chráni obraz. Taktika polievania obrazov vyvolala veľký spor aj vnútri klimatického hnutia, a preto nie je možné tvrdiť, že všetci ekoaktivisti sa s ňou stotožňujú. Environmentálne alebo klimatické hnutie je pomerne široké spektrum rôznych prístupov, taktík, názorov a prúdov. Takže v rámci neho vznikla veľká debata o tom, že takéto formy odvracajú pozornosť od toho, na čo treba cieliť, a teda príčiny klimatickej krízy: spaľovanie fosílnych palív, fosílny priemysel a fosílna infraštruktúra. Nie znejasňovať posolstvo tým, že sa útočí na galérie a obrazy.
Nemecké hnutie Posledná generácia práve vydalo vyhlásenie, že končí s blokádami dopravy v mestách, pretože po dvoch rokoch potrebuje zmeniť stratégiu a taktiku a zamerať sa na fosílnu infraštruktúru. To inak hovorila aj iná časť klimatického hnutia reprezentovaná v Nemecku skupinou Ende Gelände. V Česku to hlása skupina Limity jsme my, podľa ktorej treba cieliť na uhľobarónov. Terčom by mali byť uhoľné doly a ťaženie v nich, pretože v takom prípade je posolstvo jasnejšie.
Ekoaktivisti v Nemecku alebo Holandsku pravidelne blokovali diaľnice, ďalší pomaľovali Brandenburskú bránu v Berlíne či vyliali čiernu tekutinu do Fontány di Trevi v Ríme. Znamená posledné vyhlásenie hnutia Posledná generácia, že v týchto akciách už nebudú pokračovať?
Tak som to pochopil. Posledná generácia robila vo veľkých mestách decentralizované blokády, od čoho ustupuje, a tvrdí, že sa bude zameriavať na väčšie akcie, ktoré nazýva zhromaždenia občianskej neposlušnosti. Tie budú cieliť práve na takzvané fosílne inštitúcie.
Čo si pod tým možno predstaviť?
Blokovanie elektrárne, veľkej firmy, ktorá sa podieľa na fosílnom biznise a zarába na ňom, alebo uhoľných dolov, čo sa v súčasnosti deje, akurát to nepriťahuje takú mediálnu pozornosť ako poliatie obrazu.
Pomáhali doteraz útoky na slávne obrazy agende boja proti klimatickej zmene?
Je veľmi ťažké posúdiť priame výsledky konkrétnych akcií. No rozhodne to vedie k tomu, že priťahujú pozornosť a otvárajú tému klimatickej zmeny a klimatickej krízy. No jedna vec je pritiahnuť pozornosť a druhá vec je získať jej zarámcovanie, o čo sa aktivisti snažili. Vyšlo o tom viac prieskumov, napríklad v Británii tieto radikálnejšie formy protestu otvorili priestor pre tie umiernenejšie časti hnutia, ktoré sú potom schopné presadiť svoje požiadavky alebo zmeny.
Ako môžu tieto akcie ovplyvňovať spôsob, ako uvažujeme o klimatickej zmene?
To je veľmi náročná otázka. Ako som však povedal, tieto akcie otvárajú priestor pre debatu, ale nie je celkom jednoznačné, ako sa to v spoločnosti prejaví. Iný dosah majú v Británii, iný v Nemecku, vo Francúzsku alebo v Česku. Pretože závisí od toho, ako spoločnosť vyzerá, akú má históriu prístupu k rôznym formám protestu, ako sa ľudia v nej organizujú a akí ochotní sú akceptovať nejaké vyrušovacie prostriedky. Vo Francúzsku, v Británii či v Nemecku funguje istá kontinuita sociálnych hnutí, ktoré vstupujú do verejného priestoru rôznymi formami, napríklad cez protesty, demonštrácie, a historicky sú dlho prítomné. To však nie je prípad Česka alebo Slovenska, kde po vyše 30 rokoch stále pretrváva normalizačný prístup zo 70. a 80. rokov, keď sa na demonštráciu, priamu akciu či angažovanosť spoločnosť pozerá podozrievavo a považuje ju za divnú, nepatričnú, pretože narúša náš pokoj na prácu.
Vy ste to už trochu načrtli. Nehrozí pri protestoch polievania obrazov alebo blokovania ciest, že prehlušia mierovejších aktivistov a vedcov?
V minulosti sa potvrdilo, že umiernenejší sú v momente, keď sa otvorí spoločenská debata, považovaní za takzvaných rozumnejších, racionálnejších. Ich názory sú považované za relevantnejšie. Občas aj hnutia Just Stop Oil alebo Posledná generácia hovoria, že svoju funkciu chápu ako spôsob obety, že im nejde o verejnú mienku a popularitu, ale o to, aby posunuli debatu, aby sa začalo o témach hovoriť a aby umiernenejší v nich potom ľahšie získali priestor. V zmysle toho, že si verejnosť povie: „Tí, čo polievajú obrazy, nie sú v poriadku, ale poďme diskutovať s tými rozumnými, ktorí hovoria o konkrétnych prístupoch a opatreniach.“
Označili by ste spôsob konania aktivistov, ktorí polievajú obrazy alebo sa prilepujú k cestám, za radikálny?
To je zložitá otázka, pretože najskôr by sme museli hovoriť o tom, čo je to radikálne a ako to odlíšiť od toho, čo je nejakým spôsobom extrémne alebo krajné. Polievanie obrazov je určite krajná forma prostriedku, je to extrémny spôsob. Ale ak budeme radikálne chápať ako niečo, čo pátra po koreňoch alebo príčinách, tak si myslím, že táto forma skôr odvádza pozornosť, vzbudzuje pohoršenie, ale to neznamená, že to musí byť aj radikálne. Určite sa to vymyká z normy, poburuje to, ale nesmeruje to ku koreňom problému.
Za radikálne by som považoval protesty, ktoré cielia na štrukturálne príčiny klimatickej zmeny, čo je spaľovanie fosílnych palív. Teda sa vraciame k infraštruktúre a blokovaniu rozširovania uhoľných baní, ropovodov alebo aj k blokovaniu bánk, ktoré chcú na tomto priemysle ďalej zarobiť a rozšíriť investície fosílnych energetických spoločností.
Aký je teda cieľ týchto akcií – ide o to, aby ľudí oslovili či presvedčili politikov o dôležitosti témy?
Aktivisti často hovoria, že situácia je vážna, v čom majú pravdu, ale že spoločnosť to nerieši a že ich cieľom je vyburcovať ľudí z letargie. Preto blokujú dopravu, aby vytrhli ľudí z ich každodennosti, prinútili ich, aby sa zaujímali o tému a začali sa nejakým spôsobom angažovať. Preto polievajú obraz Mona Lisa, pretože ho každý pozná a pre spoločnosť predstavuje hodnotu. A keď polejú obraz v galérii, tak ho síce nezničia, ale pritiahnu pozornosť, aby ľudí vyburcovali, možno ich nahnevali, ale v tej chvíli nie je možné, aby to ľudia nevnímali. A potom druhá časť environmentálneho hnutia hovorí, že takto to nefunguje, že síce môžete ľudí burcovať, ale keď tu nemáme silné sociálne hnutie, ktoré nielen protestuje, ale aj buduje organizácie, do ktorých sa ľudia môžu zapojiť, tak sa to burcovanie z letargie skončí len zhrozením sa a hnevom.
gia Meloni predstavovala svoje návrhy na spomalenie migrácie.
Zúčastnili sa jej lídri a zástupcovia 45 afrických krajín, šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyen, prezident Európskej rady Charles Michel, šéfka europarlamentu Roberta Metsola a zástupcovia niekoľkých agentúr OSN a Svetovej banky.
Meloni na samite ohlásila pomoc vo výške viac ako 5,5 miliardy eur na podporu rôznych sektorov ako zdravotníctvo, vzdelávanie, energie či infraštruktúra. Ide o plány, o ktorých hovorila už minulý rok. Volajú sa Mattei plány podľa zakladateľa talianskej ropnej spoločnosti Eni Enrica Matteiho a majú pomôcť rozvoju afrických krajín, aby z nich ľudia nechceli utekať do Európy.
„Chceme otvoriť novú kapitolu v histórii našej spolupráce,“povedala na samite Meloni. „V minulosti sa objavovalo neobjektívne rozprávanie príbehov, v ktorých sa hovorilo, že Afrika je chudobný kontinent. To nie je pravda... pýši sa prírodnými zdrojmi a mladou populáciou.“
Dodala, že pôjde o spoluprácu „medzi rovnými“a nie o „predátorský nátlak alebo charitatívny postoj“.
NIE SME ŽOBRÁCI
Šéf Komisie africkej únie Moussa Faki na samite povedal, že víta snahy Talianska o zlepšenie spolupráce, ale dodal, že sľuby nestačia. „Chcem tu trvať na potrebe prejsť od slov k činom. Dobre viete, že sa už nemôžeme uspokojiť len so sľubmi, ktoré sa často nedodržiavajú,“povedal.
„Afrika sa nebude pripomínať. Nie sme žobráci,“dodal. Podľa neho je potrebný „nový model partnerstva“, ktorý by viedol „k spravodlivejšiemu a koherentnejšiemu svetu“.
Základom dohody budú energie, ktoré by do Európy mali prichádzať vo väčších množstvách. Tým sa zčasti vyrieši aj otázka znižovania energetickej závislosti od Ruska. Hlavnými dodávateľmi plynu do Talianska by mali byť Alžírsko, Egypt a Líbya.
Von der Leyenovej sa talianska iniciatíva pozdáva. Povedala, že „toto je moment intenzívnej a obnovenej spolupráce medzi Afrikou a Európou, pretože nielen naše osudy, ale aj záujmy sú zosúladené viac ako kedykoľvek predtým“.
„Som veľmi vďačná Taliansku za to, že spoluprácu s Afrikou postavilo do centra zahraničnej politiky a jeho predsedníctva G7,“pokračovala šéfka Európskej komisie. „Nový plán Mattei prichádza ako dôležitý príspevok k tejto novej fáze našej spolupráce. A prichádza ako doplnok k našej európskej Global Gateway (investičný plán pre Afriku vo výške 150 miliárd eur).“
Meloni sa na spomalení migrácie dohodla aj s Tuniskom a Líbyou.