Hlavný front novej studenej vojny
Rozhodnutie tichomorského štátu Nauru prerušiť diplomatické vzťahy s Taiwanom bolo malým víťazstvom v geoekonomickej stratégii Pekingu
Koncom jesene sa na maličkých Cookových ostrovoch konalo regionálne stretnutie vysokých predstaviteľov štátov Tichého oceánu. Keď účastníci samitu prechádzali cez hlavné mesto Avarua, mali možnosť vidieť veľké nové stavebné projekty – policajnú stanicu, športovú arénu, ministerstvo spravodlivosti –, ktoré nahradia chátrajúce objekty. Pre čínsku delegáciu to muselo byť aj trochu trápne, pretože celú túto infraštruktúru buduje Peking.
VŠETCI SÚ ZAVIAZANÍ
Mesto Avarua odzrkadľuje dvojsečný meč obrovského čínskeho geoekonomického programu Nová hodvábna cesta. Je to inteligentná stratégia. Okrem iných cieľov sa Čína snaží vyvážať tovary a služby zo svojich tovární a miest po súši, napríklad cez Strednú Áziu pozdĺž starých obchodných ciest z čias Marca Pola, ako aj po mori pozdĺž starých námorných ciest cez Malacký prieliv do Indického oceánu, a odtiaľ do Afriky a Európy. Vládny program však tiež uvrháva rozvojové krajiny do ekonomickej závislosti od Pekingu, čo niektorí – od
Srí Lanky až po Taliansko – už ľutujú.
Z pohľadu Pekingu táto stratégia do značnej miery funguje. Čína zabezpečila výstavbu kľúčovej infraštruktúry v celej subsaharskej Afrike, Latinskej Amerike, Karibiku i v malých ostrovných krajinách západného Pacifiku. A niektorí príjemcovia pomoci zmenili svoje diplomatické postoje a namiesto Taiwanu uznávajú komunistickú Čínu. Tak to urobilo aj Nauru po tom, čo tento mesiac v taiwanských parlamentných voľbách vyhrala protipekinská strana. Iné štáty dôsledne hlasuju za Čínu v OSN. Všetky majú totiž pocit, že pokiaľ ide o bezpečnostné opatrenia, pôžičky a obchodné výhody, sú zaviazané Pekingu.
NESAMOZREJMÉ VZŤAHY
Nová hodvábna cesta má však jeden veľký problém: nezhody Číny s USA v celom západnom Pacifiku a vo zvyšku sveta. Peking preto pritvrdzuje svoj prístup a venuje osobitnú pozornosť práve Mikronézii. Cookove ostrovy majú necelých 20-tisíc obyvateľov a sú vzdialené viac ako šesťtisíc míľ od Hongkongu a takmer päťtisíc od
San Diega – po stáročia sú však ceneným strategickým bodom.
USA na to reagujú, aj keď len pomaly. Na jeseň minulého roka prezident Joe Biden na Cookových ostrovoch konečne zriadil americké veľvyslanectvo a po boku premiéra tejto maličkej krajiny oznámil zavedenie plnohodnotných diplomatických vzťahov. USA využívajú svojich spojencov v regióne, najmä Austráliu a Nový Zéland, na rozšírenie financovania fór, ako je iniciatíva USA-Pacific Islands Infrastructure Initiative. A Spojené štáty tu v minulosti zanechali stopu: Počas druhej svetovej vojny Cookove ostrovy poskytovali bojové sily americkej strane proti Japonsku. Boli to možno tieto dlhodobé vzťahy, ktoré spôsobili, že USA v posledných rokoch považovali dobré vzťahy s malými ostrovnými štátmi za samozrejmosť.
BUDÚ V TOM POKRAČOVAŤ
Čínsky vplyv však nekončí v západnom Pacifiku, ale je už oveľa bližšie. Keď som bol veliteľom južného veliteľstva USA, bol som svedkom množstva príkladov čínskej veľkorysosti v Karibiku i v Strednej Amerike. Zrazu sa tam objavili športové haly, štadióny, administratívne budovy, rezidencie pre šéfov vlád a množstvo ďalších obecných a vládnych projektov. Nasledovali obrovské investície do prístavov, železníc, diaľnic a ďalšej kľúčovej infraštruktúry.
Aj keď som zo svojej funkcie odišiel, často som od svojich nástupcov (vrátane generála Johna Kellyho, ktorý sa stal neskôr šéfom štábu prezidenta Donalda Trumpa) počúval o rastúcom čínskom vplyve v Latinskej Amerike a Karibiku. V nedávnom vystúpení v kongrese súčasná veliteľka generálka Laura Richardsonová uviedla, že „ČĽR investuje do kritickej infraštruktúry vrátane hlbokomorských prístavov, kybernetických a vesmírnych zariadení, ktoré môžu mať potenciálne dvojaké využitie na škodlivé komerčné a vojenské aktivity. Tieto aktivity sú výrazne dotované prostredníctvom štátnych podnikov, čo im umožňuje ponúkať nižšie ceny na infraštruktúrne projekty.“Uviedla napríklad konkrétne projekty v Argentíne a Paname. Napriek nedávnemu zníženiu výdavkov v dôsledku hospodárskeho spomalenia Číny bude Peking aj naďalej priťahovať čo najviac malých až stredne veľkých štátov. Peking má čas a v Pacifiku, Latinskej Amerike i v subsaharskej Afrike hrá dlhú hru.
NEMOŽNO TO IGNOROVAŤ
Spojené štáty preto musia zlepšiť svoju vlastnú hru tak, že budú poskytovať podobné financovanie dôležitej infraštruktúry. Na rozdiel od Číny vieme zabezpečiť kvalitnú konštrukciu projektov. Takisto by sme mali využiť aj vojenskú spoluprácu – najmä Pobrežnú stráž a rôzne jednotky armády a letectva.
USA musia tiež viac spolupracovať so spojencami v regióne – najmä s Austráliou v Tichomorí a Kanadou v Amerike. A napokon musia menším štátom od Cookových ostrovov cez Panamu až po Ghanu ukázať, že sú v ich regióne prítomne a aj tam zostanú – to znamená kompetentné a dobre vybavené veľvyslanectvá, časté vojenské cvičenia a vzájomné návštevy vyšších vládnych úradníkov.
Krízy, ktoré sa v poslednom čase dostali na titulky novín a pútajú pozornosť zamestnancov Národnej bezpečnostnej rady, sú jasné: na Blízky východ je zase rozbúrený a na Ukrajine sa stále vedie drsná vojna. Nemôžeme si však dovoliť ignorovať ani neúprosnú a agresívnu geoekonomickú stratégiu Číny na globálnom juhu.
Iné štáty dôsledne hlasuju za Čínu v OSN. Všetky majú totiž pocit, že pokiaľ ide o bezpečnostné opatrenia, pôžičky a obchodné výhody, sú zaviazané Pekingu.