Európu bude v roku 2024 definovať až päť „krízových kmeňov“
Od strachu z migrácie až po rastúce životné náklady – tohtoročné európske voľby rozhodnú nové deliace čiary
Bude veľkým víťazom tohtoročných európskych volieb krajná pravica? A ak áno, čo by jej víťazstvo znamenalo pre budúcnosť Európskej únie? A kto vlastne krajnú pravicu reprezentuje? Pred piatimi rokmi európski lídri správne rozoznali, že Európania trpia závratom. Povedané slovami Milana Kunderu, závrat nie je to isté ako strach z pádu, je to túžba padnúť, ktorej sa však vydesene bránime. Európski voliči sa v roku 2019 pohrávali s krajne pravicovými populistami a uvažovali o kolapse Únie, no nakoniec sa väčšina rozhodla voliť mainstreamové strany.
Zdá sa nepravdepodobné, aby sa tento scenár zopakoval aj teraz. Väčšina krajne pravicových strán sa vzdala požiadavky, aby ich krajiny opustili EÚ či eurozónu, a detoxikovali svoje značky. Skôr ako vystúpiť z EÚ ju chcú prerobiť a riadiť. Po nedávnych parlamentných voľbách v Holandsku a na Slovensku a voľbách v niektorých spolkových krajinách Nemecka a Rakúska sa vynára konsenzus, že blížiace sa júnové európske voľby budú katastrofou a že jediným problémom, ktorý bude definovať kampaň i výsledok, je migrácia. Nie je však tento obrázok mylný?
PÄŤ KMEŇOV
Je pravda, že Európa sa ocitla v krízovej nálade. Migrácia však predstavuje len jednu z piatich kríz, ktoré za posledných 15 rokov otriasli kontinentom. Prišla až po globálnej finančnej kríze, ktorá viedla Európanov k pochybnostiam, či ich deti dosiahnu lepšiu životnú úroveň, než je ich vlastná, a spolu s klimatickou krízou, ktorá ich núti predstavovať si svet v nebezpečenstve. Medzitým covidová pandémia odhalila zraniteľnosť našich zdravotných systémov a vyvolala obavy z nového digitálneho autoritárstva. A vojna na Ukrajine napokon pochovala ilúziu, že veľká vojna sa už na európsky kontinent nevráti. Týchto päť kríz má niekoľko spoločných charakteristík: boli a sú cítiť v celej Európe; mnohí Európania ich vnímajú ako existenčnú hrozbu; dramaticky ovplyvňujú vládnu politiku; a v žiadnom prípade nie sú na konci. Krízy však nie sú rovnaké. Vyvolali rôzne obavy a citlivosť, Európu roztrhali, ale, paradoxne, ju aj držali pohromade.
Nová štúdia, na ktorej som sa podieľal, predstavuje Európu
obývanú piatimi rôznymi „kmeňmi“, ktorých politická identita sa vytvorila ako reakcia na tieto krízy. Tieto kmene vytvárajú rozdiely medzi jednotlivými členskými štátmi aj vo vnútri ich hraníc.
V NEMECKU IMIGRÁCIA, V POĽSKU VOJNA
Pojem „polykríza“vyjadruje skutočnosť, že mnoho kríz prebieha viac-menej súčasne a že šok z ich kumulatívnej interakcie je ohromujúcejší ako ich prostý súčet. No nedostatočne uvádzanou črtou polykrízy je, že pre rôzne spoločnosti, sociálne skupiny a generácie hrá jedna kríza zvyčajne dominantnú úlohu a stojí nad ostatnými. Francúzsky prezident Emmanuel Macron to dobre vystihol, keď postavil do protikladu tých, ktorí sa obávajú konca mesiaca (hospodárska kríza), a tých, ktorí sa obávajú konca sveta (klimatická kríza). To je to, čo máme na mysli, keď hovoríme, že každý chce svoju vlastnú krízu. Klimatické zmeny, vojna na Ukrajine, covid, prisťahovalectvo a globálne ekonomické otrasy – každá z týchto piatich tém zaujíma značnú „skupinu“ľudí, pre ktorých ide o Krízu s veľkým K.
Je zaujímavé, že keď sa ľudí pýtajú, ktorá kríza ich pri po
Európski lídri by si mali uvedomiť, že voľby nebudú len súperením medzi ľavicou a pravicou – či proeurópskymi politikmi a euroskeptikmi –, ale aj bojom o nadvládu medzi rôznymi krízovými kmeňmi.
hľade do budúcnosti najviac trápi, jedinou krajinou, kde jednoznačne vedie imigrácia, je Nemecko. Estónci a Poliaci sa pre zmenu sústreďujú na vojnu na Ukrajine. Taliansko a Portugalsko zasa považujú za najväčšiu hrozbu hospodársku krízu. V Španielsku, Spojenom kráľovstve a v Rumunsku považujú za najväčšiu traumu covid. A vo Francúzsku a v Dánsku sa za najdôležitejšiu krízu považuje klimatická núdza.
IMIGRAČNÝ A KLIMATICKÝ KMEŇ
Súčasné zaujatie migráciou nevyplýva zo skutočnosti, že je ňou posadnutá väčšina ľudí vo väčšine krajín, ani zo skutočnosti, že v spoločnosti ide o najrozdeľujúcejšiu tému. V skutočnosti sme svedkami vzniku akéhosi migračného konsenzu v celej Európe: podpora posilňovania vonkajších hraníc sa medzi politickými stranami už stala samozrejmosťou. Čo však vyčleňuje „migračný kmeň“, teda tých, ktorí migráciu definujú ako najväčšiu krízu, je intenzita. Sú najviac nahnevaní na politiku EÚ v tejto oblasti a ich hnev ich tlačí doprava. Tí, čo považujú za hlavnú krízu migráciu, budú veľmi pravdepodobne voliť stredopravé alebo krajne pravicové strany. V Nemecku to znamená, že s veľkou pravdepodobnosťou budú voliť Alternatívu pre Nemecko; vo Francúzsku to bude Národné združenie Marine Le Penovej alebo znovudobytie Érica Zemmoura.
Klíma je ďalšou krízou, ktorá vedie svoj kmeň jasným politickým smerom. Klimatický kmeň je zrkadlovým obrazom toho migračného, pričom jeho členovia často podporujú zelené alebo stredoľavé strany. Práve stret medzi týmito dvoma kmeňmi bude definovať nadchádzajúce európske voľby.
Zaujímavé však je, že tieto dva kmene majú veľmi odlišné postoje, keď sú ich preferované strany pri moci. Keď migračný kmeň vidí pri moci pravicové strany, jeho prívrženci majú tendenciu byť v tejto otázke miernejší. V Taliansku sú obavy z imigrácie prekvapivo nízke – za najhoršiu krízu ju považuje len desatina obyvateľov krajiny a iba 17 percent priaznivcov Bratov Talianska, a to aj napriek tomu, že strana premiérky Giorgie Meloniovej bodovala najmä silnou protiimigračnou rétorikou a za posledný rok sa tok nelegálnych prisťahovalcov zvýšil.
Klimatický kmeň sa správa inverzným spôsobom. Náš prieskum v Nemecku ukazuje, že ľudia sa aj naďalej obávajú klimatickej krízy, i keď sú Zelení súčasťou vlády so silným klimatickým programom. Aj keď sa Nemecku vlani podarilo znížiť emisie uhlíka o pôsobivých dvadsať percent, onen kmeň nepovažuje problém za vyriešený. Skrátka, voliči môžu vnímať, že zvolenie krajne pravicovej vlády je odpoveďou na obavy z prisťahovalectva, aj keď sa na ňom v skutočnosti zmení len málo, kým ani po zvolení Zelených nepovažujú klimatickú núdzu za ukončenú.
Táto asymetria, teda že migračný kmeň je mobilizovaný rétorikou, zatiaľ čo klimatický kmeň trpí, aj keď prináša výsledky, do istej miery vysvetľuje skutočnú výhodu pravice v nadchádzajúcich voľbách.
KAŽDÝ ZA SVOJU
Každá z piatich európskych kríz bude mať v členských krajinách veľa životov, no každá bude žiť, zomierať alebo bude vzkriesená pri volebných urnách. Európski lídri by si mali uvedomiť, že voľby nebudú len súperením medzi ľavicou a pravicou – či proeurópskymi politikmi a euroskeptikmi –, ale aj bojom o nadvládu medzi rôznymi krízovými kmeňmi. Európsku politiku formuje skôr fragmentácia ako polarizácia. Mnohí voliči sa zamerajú na to, aby zabránili návratu krízy, ktorú považujú za najdôležitejšiu. Výlučné zameranie na migráciu by bolo nesprávnou politikou.