Zoškrab si chrasty, aby si nezabudla

Ivana Gibová napísala drsnú správu o rodine

Borovičku jej neponúkajte, tú nepije, pretože sa z nej ako maloletá povracala. A vlastne nič tvrdé, to prináša spomienku na otca alkoholika. Keď už, tak whisky, nech to má nejakú úroveň. Ideálne bude kvalitné víno.

Po druhom pohári začne rozprávať. Nie preto, že by potrebovala alkoholom rozviazať jazyk. Len chcela získať čas, aby zistila, či vám môže dôverovať.

Čo bude nasledovať, je nepretržitý prúd reči. Ale nie ten krčmovo otravný, pred ktorým chcete čím skôr ujsť.

Počas tohto monológu budete žasnúť a stanete sa amatérskym psychoterapeutom. Ohúri vás nekompromisná a precízna sebaanalýza. A hlavne obraz rodinnej konštelácie, v ktorej s mrazením rozoznáte známe obrysy.

Ak by sa toto všetko udialo, na záver večera jej poviete, že by to mala napísať. A Ivana Gibová to napísala.

OD BOHÉMY K BABIČKE

Na krste svojej novej knihy Babička (Drewo a srd, 2023) pôsobí burleskne, vo filme z roku 1920 by mohla hrať rolu elegantnej šéfky podniku pre pánov. Na prvých fotkách s čerstvými výtlačkami je odetá do podprsenky a šantí pritom na ulici.

Tento imidž divožienky slovenskej literatúry úplne ladí s Gibovej predchádzajúcou knihou Eklektik bastard (Drewo a srd, 2020, finálová desiatka Anasoft litera). V nej sme mali do činenia s autorkiným alter egom, čiže tridsiatničkou, ktorá referuje o životnej dráhe mimo stredného prúdu. Čiže o existencii „na divoko“, bez rodinného zväzku, s tendenciou k (oveľa) starším partnerom.

V kombinácii s uvoľneným jazykom knihy z toho vznikol razantný kokteil. Kto v tom videl len literárnu hru na efekt, prehliadal, že autorka s veľkým sarkazmom skúma samu seba. A publikum sa mohlo rozhodnúť, či je tento uvoľnený spôsob bytia naozaj také terno, ako by sa mohlo zdať.

Názov novinky Babička a reprodukcia dôchodcovského textilu na obálke už na prvý pohľad s doterajším bohémstvom koliduje. A kto sa do knihy začíta, hneď s prekvapením zistí, že sa tu žiadna irónia ani cynizmus nekoná.

Veľmi krátke zhrnutie by mohlo znieť, že všetko, z čoho ste sa naposledy u Gibovej smiali, budete vnímať inak. Rozpovie vám, čím bola dláždená cesta k tej pankáčskej tridsiatničke. Uvidíte, ako sa formuje život, o ktorom si myslíte, že ste si ho vybrali.

POD KRUTÝM MIKROSKOPOM

Už od antickej drámy vieme, že na veľké veci stačí malé obsadenie: otec, mama, babička, brat. Spolu s nimi strčíme malé dievča do jedného malomestského bytu. A hneď je zamiesené na román.

Korenistosť pridá, že otec nepracuje a vyhľadáva pohárik,

mama je submisívne utiahnutá, a to nielen voči nanič mužovi, ale aj pred piedestálom dominantnej babičky. Tá nie je rozdávačkou lásky, ale skôr orgánom kontroly.

Je zrejmé, že v tejto rodinnej konštelácii to nebude sveta žiť. Pre malú Magdu z toho plynie emocionálny deficit, neprítomnosť nasledovaniahodných vzorov a priestor pre rodiaci sa odpor a neskoršiu revoltu. Na rozheganých mantineloch rodiny sa priživujú (sexuálni) predátori, ktorí unikajúce dieťa zvádzajú na svoje prasacie chodníčky.

Pod krutým mikroskopom tu sledujeme formovanie malého človiečika, ktorý si ozveny zažitých defektov prenáša do vlastného života. Zvykne si zoškrabávať chrasty na kolenách, aby vznikli jazvy, ktoré ostanú mementom zažitého.

U Gibovej to môže znieť napríklad takto: „Zabudnime na to, ako si mi vždy dal milujúceho ocka a potom mi vrátil spitého k**ota s riedidlom vo vrecku a ja

som si vďaka tomu celý život vyberala takých mužov, čo mi dávali omrvinky namiesto koláča, lebo ty si ma v detstve naučil vyžiť z omrviniek.“

Nie, používanie expresívnych slov tu neslúži na priťahovanie pozornosti a nie je to ani lacná práca na tom, aby autorku chcel (opäť) niekto zakázať. Označenie ženského pohlavného orgánu používa hlavne na seba a citlivý čitateľ pochopí, že je to prejav zúfalstva a že sa nedá inak.

V PRÚDE JAZYKA

A je to streľba slova za slovom. Gibovej próza sa vlní v dlhých súvetiach. Akoby sa autorka bála, že keď dá bodku, dôjde jej dych.

Tento spôsob písania z literatúry poznáme (Bernhard, Krasznahorkai), niekedy má za úlohu vyvolať halucinačný účinok alebo ostentatívnym opakovaním vytvoriť rytmus a podčiarknuť význam povedaného.

Stojí za povšimnutie, že Gibovej dlhokánske vety si napriek

zložitosti udržiavajú zrozumiteľnosť. Je skutočné umenie ich takto uštrikovať. Vzniká dojem, akoby celý text už existoval v hlave autorky a ona ho len v akte zápalu vyklopila na papier.

Prúd razantného jazyka pritom nie je znakom ukecanosti, ale nástrojom na to, aby sme cítili, že sa tu podáva niečo naliehavé. Vyhýbanie sa bodkám a hnanie textu dopredu navyše spôsobuje, že čitateľ sa od textu nedokáže odtrhnúť.

UNIVERZÁLNY MODEL

Rámec rozprávania tvorí scéna pohrebu, ktorý pre už dospelú protagonistku slúži ako odrazový mostík na myšlienkové výlety do minulosti. Už si to vie všetko upratať, rozmazané zážitky sa formujú do poznania. Pri pohľade na tváre zúčastnených sa životné leporelo skladá do surového príbehu.

Aj následná návšteva vyprázdneného bytu, ktorého steny prehovárajú o všetkom, spúšťa

neveselý film o formovaní vlastného ja, s ktorým treba žiť.

Mohli by ste si povedať, že s tým nemáte nič spoločné. A že Gibová tu predkladá literárnu sondu do konkrétnej, obzvlášť vyšinutej domácnosti na prelome 80. a 90. rokov. Hľadači senzácií budú na základe textu skúmať, či aj autorka takto prišla o panenstvo, či nejde o premlčaný trestný čin a či prítomnosť páleného v domácnosti z nej nespravila alkoholičku.

To je bulvár a o to tu vôbec nejde. Gibovej majstrovstvo spočíva v tom, že napísala do posledného detailu uveriteľný text, ktorého schéma je aplikovateľná na akúkoľvek rodinu.

Veď predsa vieme: väčšina príbuzenských zväzkov sa formuje s tými najlepšími úmyslami. V skutočnosti však nasleduje riešenie náročných problémov, hromadiacich sa hneď od začiatku. Alebo: ich neriešenie.

ZATRIASŤ A UVEDOMIŤ SI

Gibová si v názve knihy Babičku označila známkou copyrightu. Akoby chcela povedať, že sa tu otvára nová kapitola tohto fenoménu.

Preč od romantizujúcej babičkovskej selanky Boženy Němcovej, v ústrety skutočnej realite rodinných vzťahov. Aj keď pre zaujímavosť doplňme, že s Němcovej postavou Viktorky, ktorá sa pomätie z prenasledovania nápadníkom a utečie žiť do lesa, by si Gibová isto rozumela.

Aj tu bola doteraz reč hlavne o psychograme dospievajúceho dievčaťa. Dosadenie Babičky do názvu knihy je však namieste. Svedčí o tom fulminantná, druhá a záverečná časť textu, ktorá je vari tým najlepším, čo autorka doteraz napísala.

Babička prechádza do štádia nutnej opatery. Človeka vo vysokom veku opúšťajú sily a my ho zažívame (a aj si ho zapamätáme) vo forme, ktorá vôbec nezodpovedá jeho aktívnemu životu. Už to je psychologická výzva.

Ako však pomáhať niekomu, o kom si myslíte, že prispel k vašej vnútornej katastrofe? Lebo nastavil domácnosť tak, že v nej neprúdila láska? Je aj tak vaša morálna povinnosť byť mu nápomocný?

A nenahovárate si celú tú ukrivdenosť len preto, že sa vám do opatery nechce? Že sa necítite na výmenu plienok a na konverzáciu s degradujúcim človekom?

Ale čo už s tým celým teraz narobíte, keď sa už nemôžete ani porozprávať, nič si nevyjasníte, nikto sa nikomu za nič neospravedlní, nepríde žiadna katarzia, všetko ostane zaseknuté tak, ako je?

Toto je naozaj nepríjemné, ale veľké finále. Ak je tu literatúra na to, aby nami zatriasla a my sme si niečo o sebe bytostne uvedomili, tak sa to Ivane Gibovej v Babičke určite podarilo.

Gibovej majstrovstvo spočíva v tom, že napísala do posledného detailu uveriteľný text, ktorého schéma je aplikovateľná na akúkoľvek rodinu.