Voľný radikál Andrej Danko

Vládnu nám politici, ktorí neovládajú sami seba

Je to už tradícia, predseda SNS opäť trucuje. Nestabilný element v akomkoľvek politickom systéme najnovšie urazene a impulzívne odišiel z koaličnej rady, odmieta chodiť na poslanecké grémiá, v médiách sa vyjadruje vulgárne, útočí na Petra Pellegriniho a zároveň je bezhranične submisívny voči Robertovi Ficovi.

Nič nové, poviete si možno s tým, že keby to nebolo veľmi vtipné, je to iba vtipné. Nová je však intenzita jeho vlastnej neovládateľnosti.

Danko je na Slovensku (aj v zahraničí ich zopár takých majú, nielen Donalda Trumpa) príkladom politika, ktorého úspech nie je výsledkom, prepytujem, postojov a názorov. Nie, nijaký konzervatívec ani liberál, nijaký ľavičiar ani pravičiar to nie je. Tak čo teda?

Treba sa zmieriť s tým, že istému typu voličov, ktorých samotných ovládajú ich emócie, imponujú politici ako Danko svojou osobnostnou výbavou, nezvládaním svojho správania. To je mentálny kód, ktorému rozumejú, je im blízky, politické názory sa doň dosadzujú iba ako premenné. Iste, u demokraticky orientovaných politikov (a voličov) je výskyt takého správania vzácnejší, ani oni však voči nemu nie sú celkom imúnni.

Slovensko má s typom politikov s osobnostnou výbavou, akú má Danko, pomerne bohaté skúsenosti. Neovládateľný hnev a nenávisť lomcovali už Mečiarom a určujú aj správanie Fica či Matoviča. Taký jedinec by vo fungujúcom korporátnom prostredí ani v akomkoľvek nepatologickom spoločenstve dlho nevydržal, okolie by ho pre

Emócie ako neovládaný hnev, závisť a nenávisť, osobitne v spojení s primitívnosťou a hrubosťou, sú pre významnú časť voličov fascinujúce. Z logiky veci vyplýva, že s narastajúcou intenzitou takého správania podpora týchto politikov často neklesá, ale, naopak, stúpa.

schopnosť rozkladať kolektív vyštvalo. V politike, naopak, žnú tieto typy úspech.

Emócie ako neovládaný hnev, závisť a nenávisť, osobitne v spojení s primitívnosťou a hrubosťou, sú pre významnú časť voličov fascinujúce. Z logiky veci vyplýva, že s narastajúcou intenzitou takého správania podpora týchto politikov často neklesá, ale, naopak, stúpa. To je bezpochyby skľučujúce zistenie.

Aj to však má svoje limity a Danko, ako vidno z prieskumov, už na ne pravdepodobne narazil. Voliči SNS sa zrejme „prelievajú“do Smeru a Republiky, takže celkové rozloženie oboch táborov ostáva zachované.

Keď som sa v rozhovore pre .týždeň v októbri 2016 Danka ako neopozeranej (povedať nádejnej by bolo nepatričné) tváre SNS na čele parlamentu ako prvé opýtal, či má zmysel pre humor, lebo som to nezistil ani medzi ľuďmi, čo ho poznajú, odpovedal z prvej takto: „Na vojne mi podplukovník Rujbr v štvrtej rote hovoril: ‚Danko, správaj sa ako priemerný inteligentný beloch.’“

Ktovie, vtedy ešte tento „chalan z regiónu (Gemera), ktorý prišiel do Bratislavy“, ako sa definoval, asi netrpel natoľko mindrákmi a ústrkmi okolia a nemal ani hodnosť kapitána. Už vtedy však mal predpoklady stať sa voľným radikálom, nestabilným elementom ohrozujúcim systém. A užíva si to čoraz viac.

Nie je to osobné, zvykneme hovoriť tomu, koho kritizujeme, a často je to pravda. V prípade Andreja Danka je však osobné všetko. To je zároveň jedna z nádejí Ivana Korčoka v prezidentskom súboji s Petrom Pellegrinim. Aj keď tomu prvému predseda SNS voličov nepridá, druhému ich môže ubrať. Z hnevu a zo závisti.