Robert Fico vie, že Danka potrebuje
Ku kultúre sa Martina Šimkovičová správa ako feudál k svojmu lénu, vraví Marek Maďarič
Robert Fico je absolútny mocenský pragmatik, ktorý dokáže výpady Andreja Danka odtolerovať, myslí si bývalý podpredseda Smeru a exminister kultúry Marek Maďarič.
Od vášho odchodu z rezortu kultúry sa v ministerskej funkcii vystriedali štyri ministerky: Ľubica Laššáková, Natália Milanová, Silvia Hroncová – počas úradníckej vlády – a teraz Martina Šimkovičová. Trúfali by ste si zostaviť rebríček od najlepšej po najhoršiu?
Najpripravenejšou na funkciu, s najlepšou dispozíciou bola určite Silvia Hroncová. Ale ja by som ju z rebríčka vyňal, keďže bola ministerka dočasná, krátko pôsobiaca. Asi sa to nedá úplne porovnávať. Ostatné tri dámy… to malo zostupnú tendenciu.
A to ste pani Laššákovú kritizovali, keď vás vystriedala.
Uznajte sám, že som v tejto otázke v konflikte záujmov. Nie vždy je mi príjemné pustiť sa do kritiky človeka na poste, ktorý som zastával. Môže sa to vnímať aj tak, že neviem „prekúsnuť“.
Pani Šimkovičová je vo funkcii krátko, ale jej prístup ste kritizovali. V jednom z komentárov ste v súvislosti s jej hodnotením obrazu maliara Andreja Dúbravského napísali: „Pani ministerka preukázala vôľu byť takzvaným arbitrom elegancie a vyjadrovať sa (to, samozrejme, môže) z pozície svojej funkcie (čo je už ošemetnejšie) k tomu, čo je v umení neprípustné.“Nepochopila, o čom je pozícia ministra kultúry?
Toto bolo v zásade moje jediné verejné komentovanie jej činnosti. Dával som si do istej miery pozor, aby som nezačal niekoho kritizovať, keď je vo funkcii krátko a veľa konkrétnych rozhodnutí ešte neurobil. Ale toto bol prípad, ktorý zrkadlí to, prečo sa Martina Šimkovičová nemala stať ministerkou kultúry. Nie preto, že jej dispozícia v zmysle jej vzdelania alebo profesijnej dráhy ju na to veľmi nepredurčuje alebo že sa na tú funkciu nepripravovala. Takých ministrov sme mali, máme a budeme mať vždy. Stačí povedať, že je niekto manažér, a už je akceptovaný.
Takže v čom je problém?
Aj táto kauza, aj to, ako sa vyjadruje na účet verejnoprávnych kultúrnych fondov, mi napovedá, že chápe úlohu ministerky – aj kultúru ako takú – spôsobom, ktorý je z môjho hľadiska v rozpore s tým, aký by mal byť minister kultúry; čo je jeho úlohou a ako treba vnímať kultúru. Poviem to obraznejšie. Pripadá mi to, akoby ona a aj strana, ktorá ju nominovala, chápali kultúru ako nejaké feudálne léno, ktoré dostali v tejto chvíli do správy, a je nielen právom, ale aj povinnosťou pani ministerky ako dobrý feudál rozhodovať o tom, kde má aký obraz visieť, kto sa má podporiť a kto sa nemá podporiť. Navyše kultúru vníma veľmi úzko, rigidne. To sa dalo krásne vidieť, keď bola uvádzaná do funkcie pánom premiérom. Vtedy povedala, že „kultúra na Slovensku má byť slovenská a žiadna iná“. To by sa dalo tesať do kameňa ako definícia, ako vidí kultúru. A z môjho pohľadu toto je podstata, prečo by v tejto funkcii byť nemala.
Lebo sa stavia do roly arbitra toho, čo má byť kultúrou, ako má vyzerať umenie?
Áno, do roly toho, kto má rozhodovať vo veciach, do ktorých nemá minister kultúry čo hovoriť. A to si myslí aj veľká časť kultúrnej obce. Minister má vytvárať prostredie, rámce, má sa o kultúru starať ako o divokú záhradu, ktorú môže zavlažovať, prihnojovať, pristrihávať, ale nemôže žiadať od hrušky, aby rodila jablká. To má nechať na pestrú zmes, ktorou kultúra je. Je súťaživá, často protirečivá, ale nie je úlohou politika, aby hovoril, aký obraz má v galérii visieť, pýtať si na to kompetencie alebo sa v zásade ospravedlňovať svojim fanúšikom, že prepáčte, ešte to nemôžem začať celkom robiť, ešte mi chýbajú kompetencie. To je v protiklade k tomu, ako sa kultúra vyvíja a aká slobodná je.
Proti pôsobeniu ministerky Šimkovičovej v rezorte vznikla petícia, ktorú podpísalo takmer 190-tisíc ľudí. Vaše meno by sme tam našli?
Túto výzvu som nepodpísal. Mám iné platformy, vyjadrujem sa prostredníctvom publicistiky. Tým však nespochybňujem takúto petíciu. Je faktom, že nemá právnu nárokovateľnosť, ale počet podpísaných ľudí je v porovnaní s inými petíciami a výzvami veľmi veľký. Myslím, že sa pod ňu podpísali dominantne ľudia, ktorí sú blízko kultúry alebo priamo jej aktérmi. Záleží na pani ministerke, či sa cíti ako súčasť kultúrnej komunity. Ak áno, tak by výzva podpísaná toľkými ľuďmi musela na ňu nejako vplývať, musela by svoje postoje nejako revidovať. Ale keďže si myslím, že sa pani ministerka necíti ako súčasť kultúrnej komunity, tak jej to umožňuje postaviť sa pohodlne do asertívnej polohy – rešpektujem, ale mám tu svojich fanúšikov, ktorí chápu a podporujú moje kroky. Nemôžeme asi očakávať, že petícia povedie k tomu, aby pani ministerka rezignovala alebo by bola v parlamente odvolaná. Ale pre ministra kultúry, ktorý má v takej väčšine proti sebe postavenú základňu rezortu, je znemožnená akákoľvek zmysluplná práca.
Možno by argumentovala, že sú kultúrne inštitúcie, napríklad Matica slovenská, ktoré sa jej zastali a ktoré čiastočne zdieľajú jej víziu, aká má byť slovenská kultúra. Skrátka, že petícia nevyjadruje názor celej kultúrnej obce.
Ani som nepovedal, že vyjadruje. Ale moja dedukcia a počet podpisov hovorí, že to podpisujú najmä ľudia, ktorých sa to akýmsi spôsobom týka. Či už sú to aktéri na kultúrnej scéne, alebo fanúšikovia a konzumenti kultúry. Iste sa nájdu aj inštitúcie, ktoré sa za pani ministerku postavia, ale z hľadiska živej kultúry je väčšina dnes postavená proti nej. To je nezávideniahodná pozícia. Ale pokiaľ sa vy ako minister k tomu staviate tak, že ja mám svojich vlastných fanúšikov na alternatívnej scéne a obrníte sa do tejto polohy, paradoxne sa môžete stať martýrom koalície. Táto situácia spôsobila, že ministerke Šimkovičovej vyslovil dôveru premiér, a ani tí, ktorí možno majú problém s tým, čo pani ministerka robí a hovorí, sa ju neodvážili skritizovať. Dnes je to vlastne najpodporovanejší člen vlády.
Keď ste boli aktívnym politikom, mali ste povesť predstaviteľa vlasteneckého či konzervatívneho krídla Smeru. Teoreticky by ste mali mať pochopenie pre národnú kultúru, pre to, čo je slovenské, tradičné a čo by sme mali dávať do popredia. Prečo ho nemáte?
To by bolo na veľkú debatu, ale myslím si, že som bol v politike v schizofrenickej polohe.
Bol som člen ľavicovej strany, ale boli otázky, kde som mal konzervatívnejšie náhľady. Bol som zároveň minister kultúry a prísne som dbal na to, aby som nikdy do kultúry nevniesol stranícky rozmer. Niektoré moje postoje, možno tie národnejšie, súviseli skôr s politikou, ale do kultúry som ich až tak veľmi nepresadzoval. Pri kultúre som aj napriek osobným názorom ctil slobodu. Toto považujem za podstatu, ako sa má minister kultúry ku kultúre správať: zabudnúť na svoju stranícku knižku. Dobre som vedel, aké majú niektorí riaditelia politické názory, veď som sa s nimi veľmi dobre poznal ešte z predchádzajúceho obdobia. Medzi štyrmi očami sme si aj povedali, že nie sú voliči Smeru, ale to nikdy neovplyvňovalo môj postoj k nim. Buď to bol dobrý riaditeľ a dobre si robil svoju prácu, alebo nie. Nebudem teraz odmietať všetko, čo môže podporovať takzvanú národnú kultúru, ale je na debatu, akým spôsobom a akými nástrojmi. A najmä nie na úkor toho základného, čo kultúra je. To je pestrosť, rôznorodosť.
Pripadá mi to, akoby Martina Šimkovičová a aj strana, ktorá ju nominovala, chápali kultúru ako nejaké feudálne léno, ktoré dostali v tejto chvíli do správy, a je nielen právom, ale aj povinnosťou pani ministerky ako dobrý feudál rozhodovať o tom, kde má aký obraz visieť, kto sa má podporiť a kto sa nemá podporiť.
Ministerka Šimkovičová vraví, že proti nej bojujú politické mimovládky ale
bo LGBTI mimovládky, voči ktorým sa stavia. Ohlásila, že LGBTI mimovládky nedostanú od ministerstva ani cent, štyri dni nato ministerstvo kultúry vytvorilo na svojom profile na Facebooku anketu, kde sa pýtalo, či ľudia chcú, aby sa prispievalo na akcie LGBTI či na obnovu pamiatok. Vy ste niekedy vo funkcii uplatňovali kritérium, či je kultúrny projekt LGBTI?
Nie, týmto som sa nezaoberal. A aj pani ministerke by som odporučil, ak má pocit, že nejaká komisia príliš nahráva nejakému typu umenia alebo témam, nech to preskúma. Nech dá zhodnotiť úroveň projektov, ale nemala by sa pozerať na to a priori; že keď projekt pracuje s tematikou LGBTI, je z tejto podstaty neprípustný. To je to, čo kultúru rozdeľuje. Ale môže to byť aj zámer, veď vieme, aká rozpoltená spoločnosť je. Množstvo sympatizantov a voličov pani ministerky a SNS má podobný názor, čiže ona len nadbieha týmto očakávaniam. Ale je to proti duchu kultúry, tam takéto niečo neplatí, je to jedným z najväčších prečinov ministra, ak sa správa takýmto spôsobom. Neviem, či to mám nazvať smiešnosťou, lebo to je až trochu zákernosť, postaviť otázku, či chcete peniaze na pamiatky, alebo na podporu LGBTI. Poďte niekam na dedinu a povedzte: Vážení občania, chcete, aby sme opravili strechu na kultúrnom dome, alebo moderné zdravotné stredisko? Samozrejme, že povedia, že zdravotné stredisko. Takto otázka nestojí, a vôbec nie na kultúre, kde idú na pamiatky rádovo desiatky miliónov a na kultúru znevýhodnených skupín desaťtisíce, niekde možno státisíce. Nefunguje to tak, že keď nepodporím projekt s témou LGBTI, automaticky tým zachránim kultúrnu pamiatku. To je nefér.
Pani ministerka opakovane vo svojich prejavoch hovorí o určovaní kultúrnej politiky, zámer v jej slovách vidno. Je nejaký krok na ministerstve, ktorý by ste za tých pár mesiacov pochválili?
Pravdupovediac, ona ešte veľa reálnych krokov neurobila. Taký, ktorý by stál za osobitnú pochvalu, nevidím.
Napriek zmienke v programovom vyhlásení vlády sa zdá nepravdepodobné rozdelenie verejnoprávnej RTVS na rozhlas a televíziu, o ktorom sa hovorilo. Koaliční politici pomenovávajú vysoké náklady, stovky licenčných a iných zmlúv, ktoré sú podpísané a museli by sa otvárať. Vy ste po druhýkrát nastúpili na ministerstvo v roku 2012, rok po tom, čo boli rozhlas a televízie spojené. Prečo ste ich vtedy nerozdelili?
Nie je podstatou problému verejnoprávnych médií, či fungujú v oddelenom režime, ako je to v Česku, alebo v spojenom režime, ako v Británii. To je dôvod, prečo som sa tomu po roku vo funkcii nevenoval. Aj za ten rok došlo k prepájaniam a synergiám, takže venovať energiu rozdeľovaniu by bolo zbytočné. Problémy RTVS sú iné. Financovanie, spôsob, akým sa generuje vedenie, možno aj postavenie kontrolných orgánov. To sú problémy, ktoré som sa snažil riešiť. Niekde sa mi podarilo aspoň priebežne zlepšiť situáciu, ale nepodarilo sa mi dotiahnuť to do konca tak, ako by som si to predstavoval.
Súčasní koaliční politici hovoria, slovami pána Romana Michelka, že s televíziou treba niečo urobiť. Otázkou je, či sa vaše filozofie stretávajú. On hovorí o posilnení Rady RTVS tak, aby mohla kontrolovať dramaturgiu diskusných relácií, hovoril o rozšírení okruhov dôvodov na odvolanie manažmentu. Treba v tomto zmysle s televíziou niečo urobiť?
Ak rozumiete tomu, čo je verejnoprávnosť, tak áno. Úvahy, ktoré ste načrtli, vychádzajú z iného vnímania verejnoprávnej televízie. Tiež by som si vedel predstaviť posilnenie kompetencií Rady RTVS, ale nie v zmysle, aby zasahovala do výkonu, nebodaj do dramaturgie politických diskusií. Môj posledný legislatívny návrh ako poslanca bol nový spôsob voľby generálneho riaditeľa. Pre voľbu generálneho riaditeľa by vznikol ad hoc orgán, zložený reprezentatívne zo zástupcov dôležitých spoločenských inštitúcií, ktoré by tak trochu zrkadlili verejnoprávnosť. Zároveň, aby bola verejnoprávnosť dodržaná aj v tom zmysle, že politici sú tiež zástupcami verejnosti, získala by nimi volená Rada RTVS kompetenciu odvolávať generálneho riaditeľa. Dnešná rada je bezzubá. Schvaľuje základné materiály, ale ani nevolí, ani neodvoláva, má slabé kompetencie. Ja som mal predstavu, aby bola vyvážená aj spoločnosť reprezentovaná poslancami, ale aby to základné rozhodnutie, kto bude riaditeľom, rozhodla verejnosť ad hoc. Ani vláda by nemala byť vynechaná. Navrhoval som, aby sa koncesionárske poplatky primerane zvýšili a každé tri roky by sa na základe objektívnych ekonomických parametrov buď zvyšovali, alebo znižovali. O tom by rozhodovala vládou zostavená komisia zložená z ekonómov a finančníkov. To bol môj pohľad. Bohužiaľ, tu je zrejme mentalita, ktorú do istej miery reprezentuje aj pani Šimkovičová, že keď sme pri moci, máme mať právo diktovať, čo sa má robiť.
Vyjadrím ho citátom Andreja Danka, ktorý kritizoval pomery v koalícii slovami: „Chcem vedieť, kedy môžeme vymeniť šéfa televízie, kedy môžeme mať obsadené inštitúty v polícii.“Ani neskrýva, že to má byť politické. Robil to tak Danko aj vtedy, keď ste s ním boli v koalícii?
Bol som s ním v spore, keď zastavil dokončenie reformy financovania RTVS. Netajil sa – a to bol aj môj dôvod na odchod – veľkými sympatiami k Orbánovi a politike, ktorá takýmto spôsobom narába s verejnými inštitúciami. Politike typu – ja mám rozhodovať, kto má kde sedieť, lebo ja to mám od Boha dané, že viem, ako to má byť.
Po voľbách ste napísali komentár, že štvrtá Ficova vláda bude koalíciou nespokojnosti. Potvrdzuje sa to?
Myslím, že áno, aj keď mnohé kroky, ktoré by už boli ďalej, sú dnes spomalené parlamentnou obštrukciou a tým, že sa spoločnosť a koalícia sústreďuje na Trestný zákon a Úrad špeciálnej prokuratúry. Ale Andrej Danko, ktorý sa asi cíti na okraji, vehementne potvrdzuje to, čo som napísal, hoci si myslím, že nespokojnosť môže nastať aj niekde inde ako len v SNS. Danko je dnes hlavný predstaviteľ nespokojnosti, ktorá môže na konci dňa alebo v polčase priniesť koalícii veľké problémy. Vidíme to už na prezidentských voľbách. Z hľadiska bežnej logiky si len ťažko viete vysvetliť, prečo Danko nazýva koaličného partnera zradcom, prečo ide ako trucpodnik kandidovať. Je to asi motivované jeho nespokojnosťou, jeho hľadaním si akýchkoľvek ciest, ako si ešte niečo v koalícii vydobyť. Viem si predstaviť, ako v druhom kole zobchoduje podporu Pellegriniho. A ak sa Pellegrini prezidentom stane, bude si to pripisovať za svoju zásluhu.
Máte osobnú skúsenosť s Andrejom Dankom. V Štandarde ste napísali, že na jeho nekolegionálnom správaní môže mať podiel aj jeho povaha, a to, ako vysoko spasiteľsky sám seba vníma.
Povaha veľa určuje, každý z nás sa nejakým spôsobom správa v závislosti od svojej povahy a charakteru. No myslím si, že je to minimálne rovnakým dielom metóda, ktorá sa mu v nejakom okamihu jeho politickej dráhy osvedčila. Napriek tomu, že som v koalícii najmenší, vyvolaním rozruchu si viem niečo vydobyť. Keby som to povedal škaredo, je to vydieranie. Pracuje so svojou povahou: vybuchne, vynadá, povie to akoby „matovičovsky“úprimne,. Ale podľa mňa sa za tým stále skrýva cieľ, ktorý sleduje a ktorý by chcel získať. Je v tom politické predátorstvo.
Spomeňme si na vypovedanie konečnej zmluvy v roku 2017, ktoré prišlo v čase absolútnej „uhorky“a bez vedomia koaličných partnerov. Nehnevá takéto správanie Fica? Berie to pragmaticky ako hru navonok alebo ho môžu Dankove výpady trápiť?
Robert Fico je absolútny mocenský pragmatik a v tomto zmysle slova vie, že Danka potrebuje. Asi by sme si museli prípad za prípadom rozobrať, kde mu to môže vyhovovať, aj keď sa tak netvári, a kde si musí hrýzť do jazyka, aby mu niečo nepovedal. Cieľ udržať koalíciu je vysoký a podstatný. Mali sme skúsenosti s premiérmi, ktorí si neuvedomovali, že kľúčová vec je udržať koalíciu aj za cenu kompromisov. Fico má schopnosť odtolerovať takéto veci.
Vydrží koalícia do konca volebného obdobia?
Bude to závisieť aj od výsledku prezidentských volieb. Ja si myslím, že skôr vydrží, ale ak by Pellegrini prehral v prezidentských voľbách, tak môže v istom zmysle za vinníka považovať aj Danka. A to by mohlo naštrbiť životnosť koalície.
Andrej Danko zase hovorí, že problém pre koalíciu bude, ak Peter Pellegrini vyhrá a začne sa rozpadať Hlas.
To je nezmysel. Ak sa Pellegrini stane prezidentom, Hlas to ešte posilní. Nie v tom zmysle, že by ho Pellegrini riadil z Prezidentského paláca. Ale bude to úspešná strana, ktorá dokázala priniesť aj prezidenta. V Hlase si nájdu človeka, ktorý bude stranu riadiť. Neviem, prečo by v prípade Pellegriniho úspechu mali prísť odstredivé tendencie v koalícii.
Minister má vytvárať prostredie, rámce, má sa o kultúru starať ako o divokú záhradu, ktorú môže zavlažovať, prihnojovať, pristrihávať, ale nemôže žiadať od hrušky, aby rodila jablká. To má nechať na pestrú zmes, ktorou kultúra je.