Skúste niekedy skočiť nahí do jazera
Fotografka Viki Kollerová vytvára vizuálne podmanivé obrazy súznenia s krajinou. Je to podnetné uvažovanie o čase a smrteľnosti v 21. storočí
Keď začala intenzívnejšie fotiť, založila si blog. Nazvala ho A Girl Who Likes to Disappear / Dievča, ktoré sa rado stráca a prezentovala tam svoju tvorbu.
„Raz som na túto vetu narazila pri vyhľadávaní môjho mena na internete – bol to titulok k článku o mojej tvorbe. Veľmi ma vystihol, bolo ľahké sa s ním stotožniť,“vysvetľuje Viki Kollerová.
Odvtedy uplynulo už dosť veľa času, dokonca toľko, že zvažuje, nakoľko označenie dievča ešte korešponduje s realitou, no jedno zostalo rovnaké. Väčšina fotografií Viki Kollerovej sú autoportréty, akty, ktoré vznikajú vonku a v ktorých sa jej telo neraz priam stráca v prírodnej scenérii.
Nie sú to však len vizuálne podmanivé obrazy súznenia s krajinou. Je to podnetné uvažovanie o čase a smrteľnosti v 21. storočí.
KRÉTU NAHRADILI KARPATY
Fotografii sa venuje pätnásť rokov. Začínala ako amatérka, napriek tomu sa dnes fotografiou živí, zastupuje ju galéria v USA aj doma na Slovensku, vystavovala v Štokholme, Berlíne aj v New Yorku a jej fotografie sú v súkromných zbierkach.
V bratislavskej galérii Ateliér XIII sa práve dajú vidieť jej najnovšie diela. V mnohom nadväzujú na jej doterajšiu tvorbu, no zároveň sú v niečom iné. Séria Kameň ó Lom vznikala pre túto výstavu a ide o vôbec prvú väčšiu sériu v prírode, ktorú Viki Kollerová urobila na Slovensku.
„Predchádzalo tomu náročné obdobie, v ktorom som uvažovala, či by som nemala žiť niekde inde. Pýtala som sa sama seba, nakoľko vôbec do tohto prostredia patrím a čím je mi blízke,“hovorí Viki Kollerová.
V hľadaní odpovede jej pomohli aj cesty do opusteného lomu na okraji hlavného mesta, ktorý sa stal zázemím novej série. Prvýkrát ho objavila len náhodou pred pár rokmi. Keď sa tam minulé leto vrátila, narazila na hromady kameňov a improvizovanú rampu, ktorú tam niekto osadil, aby odradil ľudí od vstupu.
„Niečo sa vo mne vzoplo. Tie kamene mi pripomenuli staré kamenné múry, na aké som často narazila počas mesiacov strávených na Kréte, kde nimi ľudia kedysi ohraničovali svoje pozemky,“vraví Viki Kollerová. Okrem spomienok v nej však zarezonovalo ešte čosi iné. Spôsob, akým sa niekto snažil privlastniť si verejný priestor, ktorý patrí všetkým.
Keď sa na miesto vrátila s fotoaparátom, mala to už premyslené: zo svojho tela urobila medzi kopami kameňa „ľudskú rampu“. Fotku nazvala Vstup zakázaný! „Chcela som na to nejak humorne reagovať. Niekto si privlastnil verejný priestor, tak som si ho aj ja privlastnila sebe vlastným spôsobom,“vraví Kollerová. Do opusteného lomu sa vrátila ešte niekoľkokrát.
TERAPIA PRÍRODOU
Ten vrúcny vzťah k skalám má pôvod v detstve. Jej otec Igor Koller je profesionálny horolezec, roky bol predsedom horolezeckého spolku James.
„Všetky naše rodinné výlety viedli k skalám,“spomína Viki Kollerová. Aj dovolenky pri mori vraj dokázal otec naplánovať tak, aby boli zároveň v nejakej lezeckej oblasti. „Ako dieťa som strávila naozaj veľa času pod skalami len tak, bez programu. To mi dalo možnosť objavovať prostredie a zrejme preto mám taký intenzívny vzťah k prírode.“
Otec síce svoje horolezecké výjazdy aj fotil a písal o nich, doma mali tmavú komoru na vyvolávanie fotiek, ale v tom čase si na to sama netrúfla.
Slobodu vziať do rúk fotoaparát objavila až ako dospelá medzi fotografmi amatérmi, ku ktorým patril aj jej vtedajší priateľ. „On ma začal fotiť, no pomerne rýchlo som zatúžila vytvárať vlastné fotky,“vraví Viki Kollerová.
Fotoaparát od začiatku mierila na seba a svoje diela zverejňovala na fotografických online fórach, kde ľudia často vystupovali pod rôznymi pseudonymami. Dostávalo sa jej tam pozitívnej odozvy, čo jej lichotilo. „Samozrejme, uvedomovala som si, že to môže byť klamlivé. Najväčšmi som však cítila, ako ma to baví, a fotila som priam manicky, skoro každý deň, čo už dnes nerobím.“
Keď sa na to pozerá spätne, uvedomuje si, že od otca sa zrejme naučila ešte aj to, že za pohybom v prírode je aj istá námaha, výkon, prekonávanie hraníc. „Neznamená to, že idem do extrémov. Mne nejde o nebezpečenstvo, naopak, snažím sa do svojich fotografií vniesť čo najviac harmónie, súznenia a pohody, ale istý výkon to predsa len obnáša,“dodáva.
Na začiatku používala 10-sekundovú samospúšť, teraz ju vie nastaviť aj na hodinu. Vyberá si miesta, na ktorých má istotu, že je osamote a v bezpečí. Má čas upokojiť sa, prestane sa zaoberať technikou. „Ľudské telo a príroda dokážu byť také prepojené, až to pôsobí surreálne,“hovorí Kollerová. „Je to pre mňa aj istý druh terapie prírodou, meditácia.“
Aby to fungovalo aj na fotke, sú za tým hodiny práce, ktoré sú sprevádzané fyzickými i mentálnymi zážitkami. Prelomovým bol pre ňu čas strávený na gréckom ostrove Kréta, kde pred pár rokmi vytvorila rozsiahly fotografický súbor Silver Island.
„Raz som ležala na jednom skalnatom svahu bez pohybu tak dlho, až sa nado mnou zača
Ako dieťa som strávila naozaj veľa času pod skalami len tak, bez programu. Zrejme aj preto mám taký intenzívny vzťah k prírode.
Viki Kollerová
li zlietať supy. Sú veľmi pozorné, striehnu na dobytok, či nejakému zvieraťu neubúda energia a či nenastala ich príležitosť,“hovorí. Najprv nad ňou krúžil iba jeden, potom sa pridali ďalšie. Niekomu by to možno nahnalo strach. „Bolo to nádherné,“hovorí Viki Kollerová. „Môcť v tej chvíli uvažovať o živote a smrti a o tom, že človek sa skôr či neskôr stane súčasťou prírody, bol pre mňa hlboký zážitok.“
NAHOTA NEMUSÍ BYŤ EROTICKÁ
Prakticky od začiatku sa Viki Kollerová fotí nahá. Nepovažuje sa za odvážnu, vždy jej to vraj prišlo prirodzené. Priznáva, že v tom iste hrá rolu aj to, že sa za svoje telo nehanbí a že časť motivácie, s ktorou začínala fotiť, bola výzva voči samej sebe. „Išlo o sebapoznanie, sebapotvrdzovanie. Ale určite do toho vstupovalo aj moje ego a radosť z krásy. Je pre mňa dôležité, aby boli moje fotky silné aj po estetickej stránke,“vraví Viki Kollerová.
Nahota podľa nej nemusí byť automaticky erotická ani sexuálna, a tak ju ani ona sama nevníma.
„Niektoré z mojich fotografií majú určite erotický charakter, ale je to najmä preto, lebo naša spoločnosť spája nahotu s erotikou, nie je to môj cieľ a ani účel. V nahote vidím skôr čistotu, ukazuje človeka ako takého, nie ako prílušníka konkrétnej spoločenskej vrstvy,“hovorí.
Šaty podľa nej môžu prezradiť o ich nositeľovi množstvo informácií – od toho, aký je bohatý, cez to, aký má vkus, až po to, v akom konkrétnom čase či priestore žije. Pri spojení s prírodou by to nefungovalo, oblečenie je bariéra.
„Odporúčam to každému. Nemusíte sa hneď fotiť, len skúste nahí skočiť do jazera, ľahnúť si na lúku, pod stromy v lese, medzi skaly. Je to nádherný pocit, ktorý sa snažím vyjadriť obrazom,“vraví Viki Kollerová. Reakcie, ktoré k nej prichádzajú z celého sveta, naznačujú, že presne tak to vnímajú aj jej diváci a diváčky. Najviac zberateliek má medzi ženami.
„Galerista mi povedal, že ho prekvapuje, ako moje fotky dokážu zapôsobiť na ženy, akoby im rozumeli,“hovorí. Nazdáva sa, že možno cítia, že to nie sú pózy pre niekoho iného, cítia súznenie s prírodou alebo vidia, že to nie je odfotené až tak ‚na pekno‘ a že jej fotky nie sú nerealisticky vyretušované. „Možno sa s tým pocitom na fotke dokážu stotožniť alebo by si ho takisto priali zažiť“.
S pribúdajúcim vekom rozmýšľa nad tým, ako dlho ešte bude jej telo neutrálne a kedy začne byť aj bez šiat nositeľom informácie o jej veku, ktorý je momentálne len ťažko odhadnuteľný. „Cítim, že zmena je neodvratná, ale asi jediné, čo môžem urobiť, je pretaviť ju do fotografií, veď čo iné?“vraví s úsmevom.
AKO NÁJSŤ POKOJ V NEPOKOJI
Kto trochu pozná jej predošlú tvorbu, všimne si, že výstava v Ateliéri XIII má svoje špecifiká. Temné Karpaty, ktoré vystriedali slnečnú Krétu či Portugalsko, sa neprejavili iba inou prírodnou scenériou.
Väčšina fotiek vznikla v novembri, keď je svetlo síce mäkké, ale v kameňolome stále dramatické. Na niektorých fotkách vidno, ako sa snaží zachovať ľahkosť, rovnováhu, no odráža sa tam aj istý boj, napätie, strach, ktorý prežívala pri fotení. „Napokon sa mi zdá, že to odzrkadľuje to, čo v tejto spoločnosti teraz prežívame,“hovorí Viki Kollerová.
Uvedomila si, že hľadať nejaké ideálne miesto nie je riešenie. Cesta je skôr hľadať rovnováhu aj na miestach, ktoré ideálne nie sú. Mať dosť času pochopiť ich, precítiť.
„Zdá sa mi, že táto výstava je pre mňa istým spôsobom zlomová. Jednak sa počas nej láme môj vek z jednej dekády do druhej a začínam sa na svoju prácu pozerať z väčšieho odstupu, dopriavam si v tvorbe viac slobody,“vraví Viki Kollerová.
Pôvodne vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo, no profesijne sa v nich nenašla. V istom období uvažovala, že by si doplnila univerzitné fotografické vzdelanie, no napokon to neurobila. „Nepochybujem, že by mi niektorí pedagógovia dokázali pomôcť lepšie uvažovať o mojej tvorbe a pracovať viac koncepčne, no neviem si predstaviť, že by ma niekto teraz primal fotiť žánre, o ktoré nemám záujem,“hovorí Viki Kollerová.
Navyše si uvedomuje, že čiernobiely akt v prírode, ktorému sa ona venuje, je z hľadiska dneška „niečo, čo tu už bolo“, skrátka minulosť, a to by v akademickom prostredí nemuselo byť prijímané.
Niežeby sa do minulosti nepozerala a neskúmala ju. Má rada fotografie Anne Brigmanovej alebo Arna Rafaela Minkkinena. Spomína si, ako jej ktosi prvýkrát pred rokmi povedal, že fotí ako Francesca Woodman, slávna americká fotografka, o ktorej v tom čase nemala tušenia.
„Trochu ma to pobúrilo, akoby som niekoho kopírovala a pritom som o nej ani nevedela, ale zároveň ma jej práca nadchla. Verím, že existuje kolektívne vedomie a že rôzni ľudia môžu mať podobné nápady bez toho, aby o sebe navzájom vedeli,“vraví Kollerová.
Zdá sa jej, že žáner aktu v prírode je napriek dlhým dejinám neustále možné posúvať vpred. Póza, akú si dovolí dnes, by nemohla vzniknúť pred sto rokmi. Nie je to však jej primárna ambícia. „Mne nejde o to byť moderná. Nefotím preto, aby som bola originálna. Fotím preto, lebo je to pre mňa životne dôležité,“vraví Viki Kollerová.
Najbližšiu výstavu bude otvárať už o pár týždňov u svojho galeristu v USA, ktorý má v zbierke diela fotografických majstrov, medzi nimi sú napríklad Henri Cartier-Bresson, André Kertész, ale aj Louis Stettner či Sebastião Salgado a mnohí ďalší súčasní autori a autorky.
„Stalo sa to asi šťastnou náhodou – jeden známy majiteľa galérie objavil môj blog a na druhý deň mi už samotný galerista napísal, že by chcel predávať moje fotografie,“hovorí Viki Kollerová. „Veľmi mi to pomohlo, lebo mám vďaka tejto spolupráci oveľa viac slobody,“dodáva.
Nikdy vraj sama od seba žiadnu galériu neoslovila, nesníva o väčšej pozornosti ani po svetovej sláve. „Pre mňa je dôležitý čas. Čas, keď môžem iba byť. Keď mám priestor uvoľniť sa, neodpovedať na emaily, nebyť v napätí. Vtedy dokážem tvoriť. Viem, že ľudia tak bežne nefungujú, ale pre mňa je to veľmi dôležité.“