Za deň dostanú len jednu kašu
Život školáka v Ugande je biedny, ale veselý
Je sedem hodín ráno a žiaci sa pomaly zhromažďujú na školskom nádvorí. Je prvý deň nového semestra. Cestou do školy musia prejsť po rozbahnených cestách Nansany, chudobného predmestia Kampaly, ktoré ešte nestihli uschnúť od včerajšieho silného dažďa. Aj tak je samozrejmosťou, že sú deti oblečené do školských uniforiem.
Každý deň by ich do miestnej škôlky a základnej školy malo prísť viac ako tristo. Absencia je však veľká. Rodiny si skrátka niekedy nemôžu dovoliť poslať potomkov do školy a nezapojiť ich do chodu domácnosti.
Nádvorie už je takmer plné a deti sa začínajú zhovárať. Úradným jazykom v Ugande sú síce angličtina a svahilčina, ale materinským jazykom väčšiny detí v tomto regióne a najrozšírenejším jazykom v krajine je lugandčina.
Pred deti postupne predstupujú členovia vedenia školy, vzorne oblečení do dobre padnúcich oblekov a spoločenských topánok, jemne zašpinených od všadeprítomného blata.
Uganda je jednou z demograficky najmladších krajín sveta; priemerný vek sa pohybuje okolo 16 rokov. Aj vo vedení školy tak nájdeme ľudí vo veku 30 a 40 rokov, sú to výhradne muži.
Pred deti sa postaví riaditeľ školy Lyazi Bruno a čaká, kým zavládne ticho. Víta žiakov v novom školskom roku. Po anglicky, v oficiálnom jazyku školy.
Po úvodných vetách predstaví nového vedúceho výuky. Pred deti vykročí s vážnou tvárou a zoznamuje ich so svojimi požiadavkami na ne. Dôraz kladie na dôsledné používanie angličtiny v areáli školy – a toto adresuje nielen žiakom, ale aj učiteľom. Zvlášť zdôrazňuje význam dochvíľnosti.
Životné tempo v Ugande je veľmi pozvoľné, bez zhonu. Práve požiadavka na dochvíľnosť je teda prekvapivejšia, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať.
VÝUČBA SA ZAČÍNA
Žiaci sa postupne presúvajú do učební nachádzajúcich sa v trojposchodovej škole bez omietky, ktorá by v Európe asi nedostala potrebné povolenia.
Triedy majú základné vybavenie, teda staré lavice a tabuľu, na ktorú učitelia na začiatku hodiny napíšu témy učiva, ktoré budú s deťmi preberať.
Dôraz sa kladie na zapamätanie faktov a pojmov. Vyučuje sa angličtina, matematika, prírodoveda, sociálne vedy, lugandčina a dejepis.
Na hodine prírodovedy v štvrtej triede učiteľ porovnáva výhody a nevýhody dojenia kráv pomocou dojacích strojov. Zdôrazňuje pritom veci, ktoré deti môžu využiť v bežnom živote.
Osobitnú pozornosť venuje opisu funkcie laktometra, ktorý meria hustotu mlieka a dokáže tak odhaliť, či mlieko nebolo riedené vodou, čo je občasná praktika predajcov na miestnych trhoch.
Deti sa učia aj to, ako spoznať, že krava, od ktorej mlieko pijú, nie je chorá a či mlieko nie je pokazené. Vzhľadom na prakticky nulovú hygienickú kontrolu predávaných výrobkov je aj táto informácia pre ne kľúčová.
Na hodine angličtiny preberá tretí ročník slovné druhy. Angličtina sa tu skutočne vyžaduje od všetkých, aj deti v predškolskom veku tak komunikujú výhradne anglicky.
Miestny prízvuk je však taký špecifický, že sa jazyk občas stáva pre Európana takmer nezrozumiteľným.
Výučba trvá od siedmej hodiny ráno až do piatej hodiny popoludní s polhodinovou prestávkou na obed. Posledný ročník, ktorý sa pripravuje na záverečné testy, má navyše individuálnu prípravu aj od siedmej do deviatej hodiny večer.
Žiaci tak trávia v škole prakticky celý deň.
SCHÔDZKA S RODIČMI
Keďže je začiatok školského roka, v pláne je aj schôdzka s rodičmi, a to o deviatej ráno. Vopred dohodnuté časy však v Ugande prakticky nikdy neplatia; stretnutia sa bežne odložia o niekoľko hodín – pokiaľ je čas vôbec špecifikovaný. Prví rodičia tak prichádzajú až okolo trištvrte na desať, keď sa schôdzka skutočne začína.
Zišlo sa ich nanajvýš dvadsať, čo je výrazne menej než počet žiakov, ktorí školu navštevujú. „Môžem viesť schôdzku v angličtine alebo mám radšej hovoriť po lugandsky?“začína stretnutie riaditeľ Lyazi Bruno. Po krátkej dohode víťazí ako jazyk schôdzky lugandčina.
Aj tak riaditeľ občas prejde do angličtiny. „Kladieme dôraz na to, aby sa v škole hovorilo po anglicky, ale niektorí rodičia tento jazyk dobre neovládajú,“vysvetľuje mi po schôdzke.
V oblasti Wakiso, kde leží Nansana, je materinským jazykom väčšiny obyvateľov lugandčina. Celkovo sa však v Ugande hovorí niekoľkými desiatkami jazykov. Občas je tak zložité sa dohovoriť. Angličtina nie je v krajine len pripomienkou koloniálnej histórie, ale aj prakticky jediným prostriedkom, ako sa dá dohovoriť s ľuďmi z rôznych regiónov.
Uganda je aj častým cieľom migrantov z okolitých krajín, ktorí odchádzajú z vlasti najmä pre zlú bezpečnostnú situáciu. V krajine sa tak miešajú ľudia s rôznymi materinskými jazykmi a náboženstvami.
Deti preto aj v škole vedú k tolerancii. Už v predškolskom veku dostávajú priestor na to, aby sa s ostatnými delili o svoje zvyky a pomáhali všetkým, nech sa cítia rešpektovaní.
Niekoľkokrát som tu bol napríklad svedkom situácie, keď sa nemoslimské deti pripoji
Vody máme málo, tak pijeme, len keď je naozaj horúco.
jedna z vychovávateliek v škôlke
li k moslimskému dievčatku pri modlení. V tomto ohľade je Uganda veľmi otvorenou krajinou.
Schôdzka rodičov a priateľov školy pokračuje zdôraznením toho, že treba včas platiť školné. To je v rozmedzí v prepočte 36 až 55 eur za semester. V krajine, ktorej je HDP na hlavu podľa Medzinárodného menového fondu okolo 3000 dolárov (Uganda je 165. na svete), ide o významnú sumu, ktorú si rodiny nie vždy môžu dovoliť, aj keby chceli.
Vedúci výučby Okulya Andrew dôrazne apeluje, aby sa rodičia zapojili do výučby. Jeho cieľom je znížiť veľkú absenciu: „Nie je možné, aby dieťa neprišlo do školy a ja som ho videl predávať zeleninu na trhu. Treba chodiť každý deň. Je na vás, aby ste to zariadili,“hovorí.
Deti skutočne často pomáhajú rodičom v práci. Rodiny v tom niekedy vidia väčší zmysel ako v chodení do školy a získavaní „abstraktných vedomostí“. Niekedy ani nemajú na výber a musia deti do práce zapojiť, aby vyžili.
„Deti často neprídu do školy, pretože musia pomáhať na trhoch, aby pomohli s rodinným rozpočtom,“potvrdzuje riaditeľ. „Rodičia často neberú vzdelanie ako prioritu. Ide im skôr o to, aby deti čo najskôr prispievali.“
Po skončení schôdzky okolo jedenástej príde ešte niekoľko rodičov. „Rodičia prichádzajú po skončení bežne. Na presný čas sa tu veľmi nehrá. Nie je to ako v Európe,“smeje sa Lyazi Bruno.
MIMO ŠKOLY
Väčšina detí sa hneď po skončení vyučovania presúva domov, aby rodičom pomohli. Najstaršie deti však v škole bývajú, a tak svoj voľný čas (ktorého nie je veľa) trávia rôznymi inými spôsobmi.
V Ugande je veľmi populárny, rovnako ako v iných častiach Afriky, futbal. Tu je však kvalitná futbalová lopta vzácnosťou, a tak sa deti po usilovnom hľadaní musia uspokojiť s prepichnutou gumenou. Aj tá im stačí a nadšene sa hrnú na ihrisko. Aj dievčatá – futbal je tu hrou chlapcov aj dievčat.
Kto práve neobľubuje loptové športy, ten sa hrá napríklad na schovávačku alebo iné hry, ktoré sú bežné všade vo svete.
Zhováram sa s niekoľkými dievčatami. Na otázku, prečo sa nepripoja k futbalu, odpovedajú, že hrajú nerady.
Tak sa pýtam na ich obľúbený predmet v škole. „Ja mám najradšej dejepis,“hovorí jedno z dvanásťročných dievčat. „Ja vedu,“pridáva sa druhé.
Na otázku, čím by chceli byť v dospelosti, odpovedajú ambiciózne. „Chcem byť lekárka.“– „Ja právnička,“hovorí druhé z dievčat. Postupne zisťujem, že rovnako odpovedá väčšina detí.
V skutočnosti má šancu dostať sa na vysokú školu len zlomok z nich.
Vysoké školy sa síce nachádzajú v dojazdovej vzdialenosti v Kampale, ale školné je pre väčšinu mladých nedosiahnuteľné. Za jeden semester bakalárskeho štúdia sa tu platí v prepočte necelých 600 eur. Poplatok za magisterské štúdium presahuje 800 eur. No priemerný ročný plat v hlavnom meste je 12 miliónov ugandských šilingov a to je v prepočte len asi 2800 eur.
„Ani učitelia tu nemajú vysokú školu. Majú len osvedčenie o tom, že môžu vyučovať,“vysvetľuje riaditeľ Bruno.
„Ja mám bakalársky titul zo sociálnych vied. Časom si chcem dorobiť aj magisterský titul, ale na to musím našetriť,“dodáva.
VÝPADKY PRÚDU AJ NEDOSTATOK VODY
Škola síce má základné vybavenie a kancelária školy je vybavená aj stolnými počítačmi, ale plynulý chod inštitúcie zaručený nie je. Problematické sú najmä časté výpadky elektriny, ku ktorým dochádza často najmä v období dažďov. Oprava trvá niekedy aj niekoľko dní.
V období sucha zase celá oblasť zápasí s nedostatkom vody. Deti aj učitelia sú zvyknutí vodou šetriť a počas školského dňa je pohľad na človeka, ktorý pije vodu, vzácnym javom.
„Vody máme málo, tak pijeme, len keď je naozaj horúco,“vysvetľuje jedna z vychovávateliek v škôlke.
Mladšie deti občas raňajkujú doma alebo si donesú malú desiatu.
Deň detí posledného ročníka, ktoré bývajú v škole, sa začína už okolo piatej hodiny rannou prípravou na záverečné testy. Škola však nemá peniaze na to, aby im poskytla raňajky. Až do jednej hodiny popoludní tak deti vo veku 12 až 14 rokov dostanú len hrnček sladkého čaju.
Obedy vyzerajú každý deň rovnako. Tvorí ich veľká porcia hmoty z kukuričnej múky, soli a vody, ktorá sa volá posho, a menšia dávka fazule. Je to skutočne to najlacnejšie, čo si človek dokáže predstaviť.
V období dažďov navyše varenie v školskej kuchyni často naberie výrazné meškanie. Školskou kuchyňou sa tu rozumie plechová búda, v ktorej kuchárky varia vo veľkých hrncoch na ohnisku. Keď príde mohutný dážď, čo sa tu šesť mesiacov v roku deje takmer denne, nie je možné čokoľvek uvariť. V takom prípade musia najstaršie deti čakať na prvé denné jedlo až do tretej alebo štvrtej hodiny popoludní.
Na otázku, či nie sú hladné, odpovedajú bez väčších emócií: „Áno, sme. Ale sme na to zvyknutí.“
Jedna porcia posha a fazule je pre väčšinu obyvateľov jediným denným jedlom; večera tu nie je zvykom.
TRAGICKÉ PRÍBEHY UKRYTÉ ZA OPTIMIZMUS
Nansana je nielen veľmi chudobnou, ale aj zločinom nadpriemerne zasiahnutou oblasťou Ugandy. Stopy väčšiny organizovaných skupín, ktoré sa živia krádežami áut a motoriek v Kampale, vedú práve do Nansany.
Podľa údajov z roku 2020 tu pripadal jeden policajt na 2000 obyvateľov, štvornásobok ugandského priemeru. Počas dňa je to veľmi živá oblasť, kde je hlavným prostriedkom živobytia pouličný predaj vypestovaných plodín alebo doma vyrobených šperkov a aj práce v doprave do hlavného mesta a z neho.
V noci sa pohyb v oblasti po vlastnej osi neodporúča. Násilné zločiny tu nie sú pravidlom, ale občas k nim dochádza.
Uganda je navyše krajinou s najvyšším výskytom prípadov malárie na 100-tisíc obyvateľov na svete. V období sucha je pre mnoho obyvateľov jedinou starosťou prežiť.
Sociálne služby štátu nefungujú. Aj riaditeľ školy Lyazi Bruno rozpráva príbeh svojho prvého dieťaťa.
„Narodil sa nám so ženou chlapec. Keď sme však prišli z nemocnice, všimli sme si, že má žltačku. Dávali sme ho na slniečko, ale po pár dňoch zomrel,“rozpráva.
Pridáva ďalšiu smutnú historku, že bol svedkom situácie, keď rodička zomrela po cisárskom reze, pretože sa manžel oneskoril s platbou v hotovosti za zákrok.
Napriek všetkým nepriaznivým životným situáciám, ktorým Uganďania čelia, všetci ľudia, s ktorými sme mohli v škole v Nansane na predmestí Kampaly hovoriť, pôsobili ako veľmi pozitívni ľudia, ktorí berú život s obdivuhodným humorom. Zážitky, často aj tragické, brali zmierlivo s vďačnosťou za to, čo majú.
Či už ide o vzdelanie, zdravie, alebo napríklad o nakladanie so všadeprítomným plastovým odpadom, celé vedenie školy aj učiteľský zbor hovoria, že sa snažia o to, aby mala nastupujúca generácia väčšie možnosti a aby sa jej životná situácia pomaly zlepšovala.
Nie je možné, aby dieťa neprišlo do školy a ja som ho videl predávať zeleninu na trhu. Treba chodiť každý deň.
Okulya Andrew vedúci výučby