Obraz je správa

Zima to balí s celým cirkusom ako každý rok. Nechce sa jej na sever

Vietor už niekoľko dní vyfukáva (také slovo som ešte nevidel) oblohy tak, že by mu ich páni William Turner aj Jean-Baptiste Camille Corot mohli úprimne závidieť. Ale vietor je už taký, tu na rovine vyfukáva (to slovo sa mi zapáčilo) akvarely na oblohe a na horách zúri ako uragán. Môžeme si vybrať.

V Kalifornii prší a to znamená, že naozaj prší, vietor vytrháva a láme stromy, po cestách prúdia rieky bahna a v žiadnom prípade by ste nemali nikam ísť a už vôbec nie autom popri pobreží.

Keď tento text vyjde, vyjde aj slnko a bude zas teplo až do budúceho februára. Teda v Kalifornii.

U nás sú Fašiangy až do Popolcovej stredy a potom štyridsaťšesť dní pôst až do Veľkej noci.

Zima to balí s celým cirkusom ako každý rok. Nechce sa jej na sever. Ja to chápem, je tam zima.

Mesiac to tiež balí a za pár dní je nov. Odporúčal by som spomaliť. Ako sa vraví v Hamburgu: Keine Eile, wir sind nicht auf der Flucht. Neponáhľajme sa, nie sme na úteku.

Niečo na tom je, ako vidíme v každodennosti. Tí, čo sa ponáhľajú, sú evidentne na úteku.

Kedy ste boli naposledy v Drážďanoch? Ja veľmi dávno, ešte v minulom storočí. Odvtedy sa tam chystám, ale evidentne nie som na úteku.

Pred pár dňami som videl reprodukciu obrazu Johanessa Vermeera Dievča čítajúce list pri otvorenom okne. V Gemäldegalerie Alte Meister v Drážďanoch majú dvoch Vermeerov, väčšie plátno s názvom U kupliarky a druhé Dievča čítajúce list pri otvorenom okne.

Je známych tridsaťpäť Vermeerových obrazov, maliar patril k najvýznamnejším maliarom holandskej zlatej doby maľby. Kedže sa do drážďanskej galérie obrazov starých majstrov chystám už od minulého storočia, nevedel som, že Vermeerovo čítajúce dievča bolo zreštaurované, teda zreštaurované je od roku 2017, keď sa s reštaurovaním začalo. Zistili totiž, že pomerne veľká časť obrazu je premaľovaná, a to nie autorom, ale niekým iným dlho po jeho smrti. Na röntgenových záberoch z minulého storočia bolo vidieť, že na obraze za dievčaťom je na stene namaľovaný ďalší obraz. Pripisovali to Vermeerovi samotnému, pretože na obraze sú aj iné premaľby. Obraz znovu visí v zbierke od roku 2022.

A ja som v ateliéri a dívam sa na oblaky smerujúce na východ, hnané silným vetrom, naháňajúcim vrabce, sýkorky a ďalšiu háveď nebeskú ponad polia v špirálach, priam sakrálnych.

Ako hovorí môj drahý David Hockney: obraz je správa. Správa času, ktorý sa minul, ale aj toho, ktorý je, aj toho, ktorý nastane.

Obraz Kupida na obraze nám dáva jasne vedieť, že list, ktorý dievča číta, je milostný list. Posolstvo lásky.

A malý boh na stene za ňou opierajúci sa o luk a stojaci pravou nohou na čiernej maske,

dodáva, že láska je úprimná, prekoná klamstvo a pretvárku.

Takže skúsme sa neponáhľať a pozerajme sa napríklad na obrazy. Kým sa nevydáme do Drážďan, tak na tie okolo seba.

A nezabudnime na poéziu. Napríklad túto od básnika Constantina P. Cavafyho.

Hlasy, milované a idealizované, tých, ktorí zomreli, alebo tých, ktorých sme stratili, ako tých mŕtvych. Niekedy k nám hovoria v snoch; niekedy hlboko v mysli ich je počuť.

A s ich zvukom na moment vráteným znie našich životov prvá poézia – ako hudba v noci, vzdialená, miznúca.