Svoj podpis pod „pozývacím listom“Biľak zapieral
Vasiľ Biľak je dodnes považovaný za jednu z hlavných tvárí kolaborácie so Sovietmi. Bývalý tajomník ÚV KSČ zomrel pred desiatimi rokmi
Vpražskom Zjazdovom paláci sa medzi 25. a 29. májom 1971 zišlo takmer 1200 delegátov Komunistickej strany Československa, aby na 14. zjazde potvrdili normalizačný kurz, ktorý strana aj spoločnosť nastúpili.
Paradoxné je, že to bol už druhý „14. zjazd“československých komunistov. Toto číselné označenie mal aj mimoriadny zjazd, ktorý sa konal bezprostredne po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968. No keďže na tomto zjazde delegáti odsúdili okupáciu a vyzvali na
Biľak musel o pozývacom liste premýšľať a rozhodne o ňom nerozhodol sám. Podľa historika Petra Jašeka jeho text zrejme nakoniec vznikol v prostredí českých komunistov okolo Aloisa Indru. Dokazovalo by to aj poradie mien a podpisov, ktoré sú na takzvanom pozývacom liste uvedené.
odchod vojsk, bol v dôsledku ďalšieho vývoja anulovaný.
Na 14. zjazde, ktorý sa uskutočnil o necelé tri roky neskôr, vystúpil so svojím prejavom aj slovenský komunistický politik Vasil Biľak, dodnes považovaný za jednu z hlavných tvárí kolaborácie so Sovietmi. K udalostiam z roku 1968 sa v príhovore vrátil. „Heslo ‚socializmus s ľudskou tvárou‘ bolo v skutočnosti maskou, ktorá mala zakryť pravú tvár kontrarevolúcie u nás,“rečnil stranícky tajomník. „Vďaka marxisticko-leninským silám v našej strane i bratskej internacionálnej pomoci boli zmarené všetky ich plány a nádeje.“
Biľak použil aj metaforu k tomu, čo sa v lete 1968 udialo. „Predstavme si, súdružky a súdruhovia, takýto obraz,“obracal sa na spolustraníkov.
„Začína horieť dom, ale hospodár je natoľko omámený alkoholom alebo hašišom, že požiar nehasí a ani nevolá nikoho pomoc. O pomoc nakoniec požiadajú synovia. Pomoc príde a po uhasení požiaru hospodár a jeho pochybní priatelia kričia do sveta, že pri hasení sa postriekala perina.“
Až by sa mohlo zdať, že sa na tomto mieste – ako verný syn – priznáva k tomu, čo považuje za privolanie pomoci na uhasenie požiaru. Teda k výzve pre Sovietsky zväz, aby reformný proces v Československu ukončil inváziou. Ale také jednoduché to nebolo.
Biľak zomrel 6. februára 2014, teda pred desiatimi rokmi, a svoj podpis pod „pozývacím listom“zapieral.
„NA SAKÁ NEPÚŠŤAŤ“?
Historik Peter Jašek z Ústavu pamäti národa je autorom monografie Biľak – zradca alebo kolaborant? Ako hovorí, v čase, keď bol politicky na vrchole, sa Biľak nikdy otvorene nedištancoval od toho, že by bol prosovietskym politikom alebo že by vnímal pozitívne to, čo by sám nazval „záchranou socializmu“, teda okupáciu Československa v roku 1968. „Samozrejme, úplne inak sa k otázke pozývacieho listu staval bezprostredne po 21. auguste 1968, keď ľudia, ktorí vyšli do ulíc, protestovali nielen proti okupačným tankom, ale terčom ich hnevu boli aj tí, ktorých celkom oprávnene považovali za domácich kolaborantov,“vysvetľuje historik. „A rovnako veľmi odmietavo sa k autorstvu pozývacieho listu staval aj v priebehu 90. rokov, keď sa proti nemu rozbehlo trestné stíhanie, v rámci ktorého bol vinený z vlastizrady.“
Poďme však na začiatok.
Vasil Biľak sa narodil 11. augusta 1917 v obci Krajná Bystrá v okrese Svidník, teda v kraji poznačenom chudobou a masovou emigráciou. Miestni boli nútení chodiť si zarábať na živobytie nielen na rôzne miesta v Uhorsku, ale aj do Spojených štátov. Detstvo nemal ľahké. Jeho otec zomrel, keď mal tri roky. Biľakova matka sa síce onedlho vydala znovu, ale za muža si zobrala násilníka a opilca.
Keď mal Vasil dvanásť rokov, zomrela aj ona. Bola to preňho obrovská tragédia, prakticky prišiel o rodinu. S otčimom si nerozumel, a hoci mal viacero súrodencov, väčšina zomrela v mladom veku.
Zostal mu len starší brat Dimitrij, ktorý žil v českom meste Hradec Králové, kde sa učil za stolára. Vasil sa ako dvanásťročný rozhodol nasledovať ho a presťahoval sa do Hradca Králové, aby sa stal krajčírskym učňom u krajčíra Františka Rouska. „Cesta do Hradca Králové bola pre chlapca, ktorý nikdy nebol ďalej než v Bardejove, plná dobrodružstva,“spomínal Biľak neskôr vo svojich pamätiach. „Cesta trvala 42 hodín, od soboty rána do nedele po polnoci.
Nejedol som, nepil ani nespal.“
Biľak prišiel do Čiech v čase hospodárskej krízy, ktorá po roku 1929 zachvátila celý svet. Doba aj prostredie ho ovplyvnili. V Hradci Králové sa medzi robotníkmi stretol so socialistickými myšlienkami, zmenil sa aj jeho postoj k náboženstvu. Do rodiny Rouskovcov, u ktorých aj býval, pricestoval ako hlboko veriaci kresťan. No domáci boli ateisti.
„Sám v spomienkach uvádza, že ho prekvapilo, ako je možné, že neveriaci Rouskovci majú syna a žijú si dobre, kým on, ktorý sa každý večer modlí, nemá ani matku, ani otca a je chudobný,“vraví historik Peter Jašek.
V neskorších rokoch, keď bol Biľak v politike, o ňom kolovala anekdota, podľa ktorej nebol dobrým krajčírom. Vraj mal vo výučnom liste od svojho majstra napísanú poznámku „na saká nepúšťať“.
Viacerí historici však upozorňujú, že nič také nie je potvrdené; Biľak dokonca tvrdil, že po zložení skúšok dostal odmenu 50 vtedajších korún, lebo ich urobil na výbornú. „Ja si osobne myslím, že to je skôr taká urbánna legenda, ktorá vznikla v období, keď bol Biľak nepopulárnym politikom, teda po 21. auguste 1968. Vtedy takéto legendy kolovali o viacerých ľuďoch z komunistickej verchušky, nielen o Vasilovi Biľakovi,“súhlasí aj historik Peter Jašek.
BRATISLAVA, VOJNA, STRANA
V roku 1936 sa Biľak presťahoval do Bratislavy, kde sa mu podarilo získať miesto vo firme Bezák. „Rýchlo som zistil, že ešte neviem to, čo sa žiada v prvotriednych firmách,“spomínal na to neskôr. „Mal som malú prax, preto som pracoval takzvane k ruke. Kolega Záhumenský, veľmi skúsený odborník, ktorý prešiel salónmi vo Viedni, v Budapešti aj Prahe, robil hlavnú prácu a ja to, čo mi pridelil. To, čo sme zarobili, sa delilo. On 65 percent zo mzdy, ja 35 percent, i keď som robil viac hodín. Bolo to tvrdé.“
Biľak o tomto období hovorí, že vlastne „robotník vykorisťoval robotníka“, ale že sa zároveň veľa naučil. Po dvoch rokoch už podľa svojich slov dokázal pracovať sám v najlepších salónoch. „Nie ja som hľadal prácu, ale dobré ponuky dávali firmy mne,“chválil sa vo svojich pamätiach.
Podľa historika Petra Jašeka
Celkom správne si uvedomoval, že ak by vývoj v Československu pokračoval smerom, akým sa uberal, tak by ľuďom po istom čase už nestačila demokratizácia. Chceli by čoraz viac slobody, chceli by demokraciu.
Peter Jašek historik
si Biľak veľmi pravdepodobne priniesol príklon k socialistickým myšlienkam už z Hradca Králové. V Bratislave sa o ľavicovú politiku zaujímal ďalej – vstúpil do Červených odborov –, no aktívny komunista sa z neho nestal. Do strany vstúpil až po druhej svetovej vojne – v roku 1945. Napriek tomu, ako uvedomelo sa vo svojich pamätiach opisoval on sám, reálne nemal za sebou históriu, ktorou sa chválili iní slovenskí komunisti: zápas s demokratickým režimom prvej republiky ani odbojovú činnosť počas vojnovej Slovenskej republiky.
„Ak sa zapojil do nejakých odbojových aktivít, tak skôr na najnižšej úrovni, možno niekomu pomohol,“vraví Peter Jašek. „Ale skôr všetko smeruje k tomu, že obdobie vojny, akokoľvek bolo dramatické, prežil v Bratislave v pokojnejšom zamestnaní a mimo hlavných dejinných udalostí. Teda až do Slovenského národného povstania.“
Keď Biľak opisuje nejaké svoje politické aktivity pred obdobím, než sa stal členom komunistickej strany, obmedzuje sa na spomienky na schôdze Červených odborov, z čias pred vyhlásením Slovenského štátu.
„V Bratislave boli krajčíri revolučnejší než v Hradci Králové. Vstúpil som do Červených odborov. Podľa dnešných meradiel bola úroveň schôdzí menšia, ale aké krásne, bojové, súdružské schôdze to boli!“opisuje.
„Stretávali sme sa v starom mestskom pivovare, ktorý už nestojí. Dnes je tam cesta a trochu ďalej stojí hotel Devín. Vždy boli tri referáty – slovenský alebo český, nemecký a maďarský. Tak prebiehala aj diskusia. Bola to veľká škola internacionalizmu. Všetci – Česi, Slováci, Nemci, Maďari, Ukrajinci aj Židia – cítili sme sa akosi rovnako.“
Úlohu komunistov – a nakoniec aj svoju – spätne vyzdvihuje aj pri spomienkach na rok 1938, keď Československo čelilo tlaku nacistického Nemecka aj tak, že mobilizovalo svoje branné sily. „Rok 1938 bol chaotický. Kvitla demagógia, živili sa ilúzie, stupňovala sa hystéria,“spomína.
„Oficiálna propaganda zakrývala skutočnú pravdu a príčiny politickej krízy. Jedine komunisti videli nebezpečenstvo fašizmu, vojny, nebezpečenstvo rozbitia republiky. (…) V roku 1938 som pri odvode prosil, dokonca som dal úplatok 20 korún, aby
ma odviedli. Odviedli, ale k obrane vlasti nepovolali. Republiku nedali brániť ani tým, ktorí boli vycvičení a mali zbrane,“dodáva Biľak v pamätiach.
Historik Peter Jašek si myslí, že Biľakove pamäti miestami nepôsobia veľmi dôveryhodne. Napríklad príbeh o tom, ako ho československé úrady odmietli povolať brániť republiku, považuje za nepravdepodobný. Jednak preto, že Československo vtedy potrebovalo v zbrani každého muža, a aj preto, že v nasledujúcich rokoch Biľak bez väčších problémov narukoval do slovenskej armády až trikrát: v roku 1939, keď sa Slovensko zúčastnilo na nemeckom útoku na Poľsko, potom v roku 1941, keď Nemci napadli Sovietsky zväz, a nakoniec aj v lete roku 1944, keď sa blížil front.
„Počas prvých dvoch mobilizácií, v rokoch 1939 a 1941, sa na bojoch nezúčastnil,“vysvetľuje Peter Jašek. „Pôsobil ako administratívna sila, jednou z jeho úloh bolo cenzurovať listy vojakov, ktoré posielali z frontu rodinám domov. To bol vlastne taký paradox. Na tom môžeme vidieť, že ak mal sympatie ku komunistickým myšlienkam, nedával ich otvorene najavo.“
Armáda vojnovej republiky Biľaka opäť povolala v roku 1944. Narukoval do trnavskej posádky, ktorá sa ako jediná z posádok na západnom Slovensku po 29. auguste 1944 pripojila k Slovenskému národnému povstaniu. Aj Biľak prešiel k povstalcom, no ani tu nebola jeho rola veľká. Na starosť dostal kontrolu vlakov pri Hronskom Beňadiku, ktoré navyše krátko po vypuknutí Povstania prestali premávať.
Bol však zranený, zrejme počas bombardovania hornej Nitry, kde bola trnavská posádka dislokovaná. Ku koncu vojny sa mu podarilo dostať do Bratislavy, kde sa dočkal oslobodenia Slovenska Červenou armádou. Krátko nato nastúpil do firmy Kurfürst a Fara, kde už pôsobil predtým, a podal si prihlášku do komunistickej strany.
FUNKCIONÁR
Do komunistického prevratu vo februári 1948 Biľak naďalej pracoval v krajčírskom salóne Kurfürst a Fara. V pamätiach tvrdí, že krátko po tom, čo sa komunisti neústavným pučom chopili moci, za ním prišiel majiteľ firmy, aby salón viedol on.
„Pán Kurfürst nevedel pochopiť, čo sa vo februárových dňoch deje. Chodil zo salónu do dielne, lamentoval a lámal rukami. Zakrátko už vedel, kam sa to pohne – vedel, že neudrží svoj salón. A tak ma jedného dňa zavolal a ponúkol mi firmu k dispozícii,“píše. „,Viete, pán Biľak‘, povedal mi, ‚vy by ste tu mohli robiť šéfa, ja by som vám robil strihača a pán Fara účtovníka. Všetko by mohlo byť po starom, tak ako doteraz. Vy ste komunista, vám to určite nevezmú.’“
V ďalších riadkoch pamätí – neraz prifarbených a skreslených – si Biľak ťažká, že „chudák Kurfürst nedokázal pochopiť, že som nepatril medzi tých, ktorí túžia mať svoju firmu, robotníkov a vykorisťovať ich“.
Navyše na 31-ročného Vasila Biľaka čakala iná budúcnosť. V máji 1948 si ho zavolali
Neváhal zlikvidovať všetky snahy o reformu, upevniť vedúcu úlohu komunistickej strany a nastoliť režim, ktorý bol postavený na porušovaní ľudských, občianskych práv a náboženských slobôd. Tento režim vedome nielenže obhajoval, ale aj udržoval pri živote.
Peter Jašek historik
stranícki funkcionári a začala sa jeho kariéra komunistického funkcionára. Posielajú ho na stranícku politickú školu v Sládkovičove a potom v Prahe, v roku 1953 ho povolávajú upokojovať robotníkov v ružomberských celulózkach, ktorí vyšli do ulíc po takzvanej menovej reforme; na jeseň toho istého roku ho preložili do Prešova.
A stúpal ďalej, v roku 1954 ho zvolili za poslanca Slovenskej národnej rady, o pár rokov neskôr sa stáva povereníkom pre školstvo a kultúru. „Toto je veľmi typické pre mnohých komunistických funkcionárov tohto obdobia,“vysvetľuje raketovú kariéru krajčíra Biľaka historik Peter Jašek.
„Keď sa komunistická strana v roku 1948 dostala k moci, stala sa štátostranou. Bolo treba veľa kádrov, ktorými museli obsadiť nielen pozície v straníckom, ale aj štátnom aparáte. Biľak patril k funkcionárom, ktorí prejavovali nadšenie, autenticky veril komunistickým myšlienkam. Keď videl možnosti, ktoré sa ponúkajú, tak ich využil.“
Ako komunistický funkcionár zažil politické procesy v 50. rokoch aj veľký proces s takzvanými buržoáznymi nacionalistami, kde bol hlavným obvineným Gustáv Husák, s ktorým bude Biľak v čase normalizácie tvoriť dvojicu najznámejších slovenských komunistov. Vo svojich pamätiach sa tohto obdobia čiastočne dotýka, ale interpretuje ho tak ako ďalší neskorší kovaní komunisti – vinu hádže na Rudolfa Slánskeho, ktorý sa neskôr v procese s takzvaným protištátnym sprisahaneckým centrom sám stal obeťou „hľadania vnútorného nepriateľa“.
„Začínalo sa obdobie veľkých až tragických chýb a omylov, obdobie, keď v strane začali prevládať protistranícke metódy práce, ktoré zavádzal Rudolf Slánský a na ktoré sám dokonca doplatil životom,“píše Biľak.
Historik Peter Jašek si myslí, že Biľak mohol mať v 50. rokoch reálne pochybnosti o tom, čo sa deje. No v jeho hlave sa stretávalo viacero línií: prvou bola rada komunistického prezidenta Klementa Gottwalda, ktorý zomrel v roku 1953, že ak súdruhovia nevedia, komu majú veriť, nech veria strane. A to Biľak ako verný a lojálny člen robil.
Navyše keď zatýkali a odstraňovali vysokopostavených členov strany, niekto musel prebrať ich funkcie a niekto iný zase musel zobrať funkcie za tých, čo zobrali funkcie za iných. Skrátka, procesy boli aj príležitosťou na kariérny rast.
Ale zároveň s tým sa niesla reálna obava, či sa náhodou pozornosť Štátnej bezpečnosti alebo sovietskych poradcov nezameria aj na tých najvernejších. Nakoniec, v tomto strachu žil aj Gottwald, ktorý si tiež našiel v kancelárii odpočúvacie zariadenie. „Pohybovať sa v straníckom aparáte nebolo nič jednoduché. Nikdy ste si nemohli byť ničím istý,“zhŕňa Peter Jašek.
Biľakovi sa napriek tomu podarilo preplávať 50. rokmi a v straníckej hierarchii stúpal aj v 60. rokoch, keď prichádza isté uvoľnenie, ktoré sa v rokoch 1967 až 1968 pretaví do takzvaného reformného procesu.
V novembri 1962 sa Vasil Biľak stal členom predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) a tajomníkom pre ideologické otázky. Paralelne s ním politicky rástol aj Alexander Dubček, ktorý sa v roku 1963 stal prvým tajomníkom ÚV KSS, teda najvyššie postaveným komunistom na Slovensku.
Keď bude oveľa rokov neskôr Biľak spomínať na toto obdobie, nebude mať na Dubčeka dobrého slova. „Alexander Dubček patril medzi slabých funkcionárov,“píše vo svojich pamätiach. „Správa, ktorú Dubček predniesol na zasadnutí ÚV KSČ o chémii, bola taká slabá a tak nemožne prednesená, že nielen Slováci, ale aj českí členovia ústredného výboru mali pocit hanby, že máme takého tajomníka.“
Podľa Biľaka bol Dubček na Slovensku nepopulárny. „Mal strach ísť do divadla, na výstavu, medzi ľudí. Často nevedel, ako sa správať. Nepoznal dokonca ani históriu vlastného národa. Robotnícka trieda v ňom nevidela silnú osobnosť, inteligencia ho neuznávala. Vedel však, z čoho vzniká nespokojnosť, a bol ochotný urobiť všeličo, len aby získal pozície. Mohol vystupovať ako liberál a narodnik.“
Ale ako hovorí historik Peter Jašek, aj tu si Biľak neskôr realitu prispôsobil tak, ako chcel. V skutočnosti boli Dubček s Biľakom v 60. rokoch blízkymi spolupracovníkmi. Spolu zápasili s prezidentom Antonínom Novotným. A tento zápas aj vyhrali.
SOVIETSKY ČLOVEK
Historik Peter Jašek hovorí, že Biľakovi v straníckom postupe pomáhala aj orientácia na Sovietsky zväz. Zjednodušene by sa dalo povedať, že sa držal hesla, ktoré sa na transparentoch objavovalo aj v rokoch normalizácie: „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!“Prejavovalo sa to aj prakticky. Biľak mal veľmi dobré vzťahy s generálnym konzulom Sovietskeho zväzu Ivanom Kuznecovom, ktorý vedel sprostredkovať informácie priamo sovietskemu vodcovi Leonidovi Brežnevovi.
Tento kontakt sa ukázal ako dôležitá linka, ktorá na prelome rokov 1967 a 1968 pomohla odstrániť Antonína Novotného z postu prvého tajomníka ÚV KSČ, teda najdôležitejšieho muža v celej strane, a začiatkom januára 1968 na jeho miesto dosadiť Alexandra Dubčeka. Malo to význam aj pre Biľaka. Keďže Dubček sa stal prvým tajomníkom československej strany, on prebral jeho miesto a v januári 1968 sa stal prvým mužom slovenských komunistov. Teda prvým tajomníkom ÚV KSS.
Ale krátko nato dochádza k zlomu, ktorý cesty oboch slovenských politikov rozdelí a Vasila Biľaka postaví proti reformnému procesu v krajine: po januárovom zasadnutí ústredného výboru komunistov sa naplno rozbehol proces demokratizácie, ekonomickej reformy a začali vznikať zárodky organizácií nezávislých od komunistickej strany.
Podľa historika Petra Jašeka za Biľakovým posunom môžu byť dve konkrétne udalosti. Prvou bolo zrušenie cenzúry vo februári 1968, s ktorým prvý tajomník slovenských komunistov nesúhlasil.
Druhou schôdzka zástupcov piatich štátov Varšavskej zmluvy a Československa v Drážďanoch. „Formálne sa malo rokovať o záležitostiach vzájomnej spolupráce, ale táto porada sa napokon premenila na tribúnu kritiky reformného procesu v Československu,“vysvetľuje historik. „Vasil Biľak je tu po prvý raz konfrontovaný s tým, že sovietske vedenie, ale aj predstavitelia ďalších socialistických krajín považujú dianie v Československu za kontrarevolúciu.“
Biľakov rezervovaný postoj napríklad k demokratizácii presakuje aj na verejnosť, ktorá sa k Biľakovi stavia kriticky. Komunistický tajomník reaguje na verejnú mienku aj v televízii, čo bola dovtedy vec nevídaná.
„To je pravda, že sa objavuje kritika mojej politickej činnosti, i keď neboli vznesené argumenty. Sám neviem, prečo to je, asi to vyplýva z toho, že niektorým jednotlivcom sa nepáči taká moja činnosť, aká je,“odpovedá na otázku redaktora televízie.
„Ja nemôžem súhlasiť s paušálnou kritikou nášho pomeru k Sovietskemu zväzu, s paušálnou kritikou Komunis
tickej strany Československa a činnosti komunistov. Prosím, nech je kritika mojej osoby, nech je kritika iného funkcionára za konkrétny čin. Ale kritizovať paušálne stranu a komunistov, trhať stranu, s tým nemôžem súhlasiť.“
Biľakovu pozíciu si začínajú všímať aj Sovieti. „Veľmi jasne čítali, že aj v rámci straníckeho aparátu dochádza k procesu štiepenia. Vnímali, že existuje krídlo, ktoré je za radikálne reformy. To boli českí komunisti František Kriegel, Josef Smrkovský a ľudia okolo nich,“vysvetľuje Peter Jašek. „Dubček bol akoby v strede. A potom tu boli funkcionári, ktorí mali – jemne povedané – pochopenie pre sovietsku kritiku toho, čo sa v Československu deje. Presne to bol prípad Vasila Biľaka.“
Naplno sa to prejavilo v máji na rokovaniach v Moskve, kde Sovieti opäť tvrdo kritizovali československé vedenie. Biľak dal najavo, že ani on nie je s vývojom spokojný, a začal si vytvárať vlastné separátne kanály, cez ktoré so Sovietmi komunikoval. Kľúčovú úlohu zohralo, že sa poznal s prvým tajomníkom ukrajinských komunistov Petrom Šelestom.
OD UŽHORODU K BALATONU
Petro Šelest bol vplyvným politikom. Do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu vstúpil už v roku 1927, od roku 1940 bol profesionálnym funkcionárom. V roku 1957 sa postavil na čelo straníckeho výboru Kyjivskej oblasti, od roku 1963 zastával funkciu prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Ukrajiny.
V roku 1968 si získal povesť jastraba, ktorý – na rozdiel od pomerne zdržanlivého Brežneva – presadzoval tvrdý postup voči Československu. Vojenskú odpoveď na reformný proces navrhoval už v marci 1968.
Šelest sa s Biľakom stretol v máji na rokovaniach v Užhorode neďaleko slovenských hraníc. Okrem oficiálneho programu nasledovala aj rybačka, na ktorej sa Šelest s Biľakom zhováral medzi štyrmi očami.
Ako sa ukáže, nie naposledy. „Negatívna úloha ľudí, ako bol Biľak a ďalší, spočívala aj v tom, že sovietskemu vedeniu dodávali po všetkých linkách presne také informácie, aké Sovieti chceli počuť,“vraví historik Peter Jašek.
„Oficiálna pozícia Alexandra Dubčeka bola, že majú situáciu pod kontrolou, socializmus nie je ohrozený a strana je populárnejšia než kedykoľvek predtým. No Biľak Sovietov utvrdzoval v tom, že Československu hrozí kontrarevolúcia.“
Prečo to robil? Peter Jašek hovorí, že za Biľakovým postojom bolo v skutočnosti niečo, čo by sme mohli nazvať sedliackym rozumom, ktorý však prešiel do akéhosi mocenského cynizmu. „Celkom správne si uvedomoval, že ak by vývoj v Československu pokračoval smerom, akým sa uberal, tak by ľuďom po istom čase už nestačila demokratizácia. Chceli by čoraz viac slobody, chceli by demokraciu,“vysvetľuje.
„S oslabovaním vedúcej úlohy komunistickej strany by sa otvorila aj otázka slobodných volieb. A to nebola úplne nesprávna úvaha. V lete roku 1968 vývoj ďalej akceleroval. Prišiel manifest 2000 slov, kde sa otvorene písalo, že v krajine síce prebieha demokratizačný proces, ale s výnimkou odstránenia cenzúry až tak veľa demokracie neprišlo. Tieto požiadavky už Biľak zo svojho pohľadu vnímal ako ohrozenie socializmu.“
Sovietsky tlak na zastavenie reforiem sa stupňoval a vyvrcholil v lete 1968 na rokovaniach v Čiernej nad Tisou a v Bratislave. Biľak tu už neskrývane nahrával Sovietom, v Čiernej nad Tisou napríklad povedal, že dianie v krajine neurčuje vedenie komunistickej strany, ale masovokomunikačné prostriedky. Tým zároveň otvorene podkopával pozíciu oficiálneho vedenia aj prvého tajomníka Alexandra Dubčeka.
Krátko pred týmito rokovaniami, ktoré sa konali na prelome júla a augusta 1968, sa Šelest znovu stretol s Biľakom. Využil na to Biľakovu dovolenku, ktorú trávil pri maďarskom jazere Balaton. Podľa Šelestových denníkov sa stretnutie odohralo v noci z 20. na 21. júla 1968.
„Keď sa Šelest dozvedel, že Biľak bude na Balatone, odletel tam, priamo inštruovaný Brežnevom,“rozpráva Peter Jašek. „Na stretnutí mu podsunul myšlienku, aby sa súdruhovia, ktorí sú verne oddaní Sovietskemu zväzu, spojili okolo platformy, ktorou by mohol byť list, ktorým požiadajú Sovietsky zväz o pomoc. Malo ísť vlastne o taký vnútrostranícky prevrat.“
Šelest schôdzku opisuje pomerne dramaticky. Podľa jeho spomienok s Biľakom sedel od jedenástej večer do piatej ráno.
„Povedal som Biľakovi: ‚Potrebujeme od vás list s vašou žiadosťou o pomoc. Dávame plnú záruku, že list ani jeho autori nebudú zverejnení.‘ Na to Biľak odpovedal: ‚Musíte pochopiť našu pozíciu. Hanbíme sa za to, že keďže sme v našej krajine nič neurobili, obraciame sa na vás s prosbou o pomoc. Čo si o nás musíte myslieť?’“
Biľak musel o pozývacom liste premýšľať a rozhodne o ňom nerozhodol sám. Podľa historika Petra Jašeka jeho text zrejme nakoniec vznikol v prostredí českých komunistov okolo Aloisa Indru. Dokazovalo by to aj poradie mien a podpisov, ktoré sú na takzvanom pozývacom liste uvedené: Alois Indra, Drahomír Kolder, Antonín Kapek, Oldřich Švestka. Biľakov podpis je až posledný.
Dostal úlohu spojky, ktorá Sovietom list odovzdá.
POZVANIE NA PÁNSKYCH TOALETÁCH
Text listu, ktorý Sovietom poslúžil ako zámienka na vpád do Československa, je dnes už dávno známy. „Vedenie strany sa už nedokáže úspešne brániť útokom na socializmus, nie je schopné zorganizovať proti pravicovým silám ani ideologický, ani politický odpor. Je ohrozená samotná podstata socializmu v našej krajine,“písalo sa v ňom.
„Politické prostriedky aj prostriedky štátnej moci v našej krajine sú v súčasnej dobe do značnej miery ochromené. Pravicové
Vasil Biľak za vlastizradu nikdy odsúdený nebol, i keď už v marci 1991 začal jeho trestné stíhanie Úrad federálneho ministerstva vnútra na vyšetrovanie protiústavnej činnosti. V januári 2011 jeho súdny proces zastavila špeciálna prokuratúra pre nemožnosť výpovede kľúčových svedkov z Česka.
sily si vytvorili priaznivé podmienky pre kontrarevolučný prevrat. V tejto ťažkej situácii obraciame sa na vás, sovietskych komunistov, vedúcich predstaviteľov KSSZ a ZSSR, s prosbou, aby ste nám všetkými prostriedkami, ktoré máte k dispozícii, poskytli účinnú podporu a pomoc. Len s vašou pomocou bude možné vytrhnúť ČSSR z hroziaceho nebezpečenstva kontrarevolúcie.“
Existujú dve verzie toho, ako sa list, podpísaný päticou konzervatívcov v československej komunistickej strane, k Sovietom dostal. Isté je, že sa to odohralo počas rokovaní medzi predstaviteľmi Československa a štátov Varšavskej zmluvy, vojenského paktu vedeného Sovietskym zväzom, v Bratislave 3. augusta 1968. Jednu ponúkol sám Biľak v rozhovore s novinárom Karolom Lovašom, uverejnenom knižne pod názvom Biľakovo svedectvo. Kniha vyšla v roku 1999.
Biľak tvrdí, že počas rokovaní ho oslovil Radko Kaska, konzervatívny komunista a neskorší minister vnútra, s tým, že má so sebou list, ktorý potrebuje odovzdať Brežnevovi. Biľak podľa svojich slov potom išiel za Brežnevom do jeho apartmánu a list mu odovzdal, popieral však, že by ho podpísal aj on, a podpis označoval za „dosť lacnú napodobneninu“. Zapieranie podpisu však mohlo mať dôvod v trestnom stíhaní, ktoré bolo proti Biľakovi v 90. rokoch vedené.
Pravdepodobnejšia bude verzia, ktorú vo svojich denníkoch ponúka Petro Šelest. Ten tvrdí, že Biľak odovzdal pozývací list agentovi sovietskej tajnej služby KGB Savčenkovi na pánskych toaletách vtedajšieho domu odborov, dnešného hotela Sorea. Savčenko dal následne list Šelestovi a ten Brežnevovi. Písmoznalecké analýzy z 90. rokov pravosť Biľakovho podpisu na pozývacom liste potvrdili; navyše podľa historikov sa Biľak začiatkom 70. rokov pokúšal list dostať zo sovietskych archívov.
Zrejme preto, aby zahladil stopy. Biľaka sa na to o mnoho rokov neskôr, v roku 1992, pýtali reportéri Československej televízie. Navštívili ho už ako dôchodcu po tom, čo v júli 1992 odovzdal ruský prezident Boris Jeľcin československému prezidentovi Václavovi Havlovi dokumenty súvisiace s inváziou vrátane textu pozývacieho listu.
„O žiaden list som sa nepokúšal,“odmietal snahy získať originál z archívov Biľak. „V histórii bolo veľa rôznych podvrhov, nebudem prekvapený, ak aj toto bude podvrh. Ja som ho nevidel, neviem, čo to je. Neviem o tom, že by som nejaký list podpisoval. Ja som vždy bol zástancom, aby sme svoje problémy riešili vlastnými silami.“
O samotnej invázii sa Biľak dozvedel len o pár dní neskôr, zrejme 18. augusta 1968. Vojensky prebehla okupácia – z pohľadu Sovietov – bez problémov. Politicky to bolo horšie. Plán, podľa ktorého mali prevziať moc v československej komunistickej strane dogmatici, ktorí by zostavili takzvanú roľnícko-robotnícku vládu, zlyhal.
V predsedníctve ÚV KSČ si udržali väčšinu reformisti, ktorým sa podarilo schváliť vyhlásenie odsudzujúce okupáciu. Biľak, zrejme v obave pred hnevom davov, strávil najkritickejšie hodiny invázie na sovietskom veľvyslanectve.
Krátko nato sa zúčastnil na rokovaniach v Moskve, kde československá delegácia súhlasila s dočasným pobytom okupačných armád. I keď by sa možno očakávalo, že Sovieti budú žiadať, aby sa na čelo štátu dostali dogmatici Biľakovho typu, nakoniec zvolili inú taktiku a začali sa orientovať na takzvaných realistov vedených Gustávom Husákom.
No Biľak sa vo vedení strany a štátu udržal, a to až do decembra 1988. Na 14. zjazde Komunistickej strany Československa, ktorým sme tento text začínali, sa ho zastal aj Gustáv Husák, ktorý na poste prvého tajomníka ÚV KSČ nahradil v apríli 1969 Alexandra Dubčeka.
„Boli ste niektorí na zjazde našej strany koncom augusta 1968. Pamätáte si, aká bola situácia. Napriek mojim zásahom nepodarilo sa v tom čase presadiť súdruha Biľaka do novozvoleného ústredného výboru strany na Slovensku,“rečnil Husák.
„Naopak, dosť ľudí jeho meno špinilo, opľúvalo jeho ľudskú i komunistickú česť. Chcem povedať, že naša strana môže byť hrdá na to, že z takého proletárskeho chlapca tam kdesi z východoslovenskej dediny, kde – ako sa hovorí – líšky dobrú noc dávajú, vychovala skvelého komunistu, vynikajúceho straníckeho pracovníka a bojovníka, ktorý i dnes vo vedení našej strany a štátu zohráva veľmi pozitívnu a konštruktívnu úlohu.“
Historik Peter Jašek by s Husákovým hodnotením nesúhlasil. „Neváhal zlikvidovať všetky snahy o reformu, upevniť vedúcu úlohu komunistickej strany a nastoliť režim, ktorý bol postavený na porušovaní ľudských, občianskych práv a náboženských slobôd. Tento režim vedome nielenže obhajoval, ale aj udržoval pri živote,“hodnotí.
„A je tu ešte jedna úloha, o ktorej zatiaľ nevieme a ktorú by mohli pomôcť ozrejmiť až sovietske archívy. Biľak mal počas normalizácie pozíciu tajomníka pre medzinárodné vzťahy, v rámci ktorej precestoval celý svet. Dovolím si povedať, že často bol vysielaný priamo ako Brežnevov emisár do krajín tretieho sveta, kde prebiehali rôzne prokomunistické revolúcie spojené s brutálnymi perzekúciami.“
Vasil Biľak za vlastizradu nikdy odsúdený nebol, i keď už v marci 1991 začal jeho trestné stíhanie Úrad federálneho ministerstva vnútra na vyšetrovanie protiústavnej činnosti. V januári 2011 jeho súdny proces zastavila špeciálna prokuratúra pre nemožnosť výpovede kľúčových svedkov z Česka. Zomrel 6. februára 2014 vo veku 96 rokov.