Vlastné góly cyrilometodských fóbií
Tvrdenie, že Cyril a Metod prišli z akéhosi necivilizovaného „Východu“, je len ďalší mýtus. Pozerajme sa na nich ako na súčasť našej histórie a kultúrneho dedičstva a nerobme z nich strašiakov
Snahy brániť moderné nastavenie kultúry a spoločnosti proti rozbiehajúcim sa nacionalisticko-populistickým excesom súčasnej vládnej garnitúry zjavne niekedy vedú k rôznym príliš vyhraneným postojom. Pani rektorka Koklesová nepochybne robí záslužnú prácu pri organizácii petície za odvolanie ministerky Šimkovičovej – jej odvolanie celkom oprávnene žiada vyše 180-tisíc občianok a občanov. Ale na druhej strane, predstavy o tom, ako uvažovať o slovenskej kultúre a histórii, ktoré pani rektorka Koklesová predniesla v nedávnom rozhovore pre Aktuality.sk (Cyril a Metod nie sú témou dneška, musíme sa zbaviť týchto mýtov, 2. 2. 2024), sú len ďalšou mytologizáciou podkopávajúcou snahy o moderné uchopenie úlohy kultúry v našej spoločnosti.
Keďže vo verejnom diskurze nejde o ojedinelé predstavy, považujem za potrebné to aspoň v krátkosti rozobrať. Nie je to samoúčelná snaha. Ide totiž v konečnom dôsledku o to, čo tu vlastne dodáva palivo vzrastajúcemu neokrôchanému nacionalizmu v podaní takých postáv ako ministerka Šimkovičová.
TRI OTÁZKY
Z uvedeného rozhovoru pani rektorky vyberám tri tvrdenia, ku ktorým mám najskôr pár otázok a potom jednu všeobecnejšiu poznámku.
Po prvé, pani rektorka tvrdí, že „vôbec zadefinovanie toho, čo je slovenská národná kultúra, je veľmi problematické. Môžeme hovoriť o kultúrnom dedičstve, ktoré je viazané na naše územie, ktoré bolo križovatkou rôznych kultúr v minulosti“.
A tak sa pýtam: ktorá krajina nebola vždy križovatkou kultúr? A ešte inak: to sa aj Švédi, Dáni, Fíni, Estónci, Lotyši, Holanďania, Česi či Rakušania tvária, že boli len križovatkou kultúr, a teda vlastnú kultúru nedefinujú a nerozvíjajú?
Po druhé, od pani rektorky sa dozvedáme, že „Slovensko sa už nachádza v globálnom svete, ako v literatúre, tak v divadle, ktoré pracuje so svojím jazykom, ale aj vo vizuálnom umení a v iných druhoch umenia. Diela vznikajú aj v kontexte globálnych tém. Už to nie je o slovenskej situácii, samozrejme, aj to, ale ak sa potrebujú kriticky komentovať veci v spoločnosti, tak to má vždy globálny charakter alebo minimálne širší stredoeurópsky kontext“.
A tak sa pýtam: to kvázimarxistické „už“s predstavou nezadržateľného vývoja vpred do globálneho sveta v našej kultúre znamená, že nič miestne, s miestnou dynamikou, v miestnom priestore, s miestnym koloritom nemôže byť považované za kultúru? Kritické komentáre k spoločenským témam nemôžu mať miestne špecifický charakter vychádzajúc z lokálne ukotvených poznatkov o historickom a spoločenskom kontexte?
A má vývoj len jeden smer a nie je náhodou skôr komplexným meandrom rozličných vývojových tendencií?
Po tretie, pani rektorka hovorí, že „sa treba vlastne zbaviť tiaže týchto [národných] mýtov. Súčasné umenie je vždy nejakým spôsobom odrazom toho, čo sa v spoločnosti deje. Cyril a Metod nie je témou súčasného Slovenska, to je niečo, čo je neustále prenášané, pretože sa na to odvoláva, že tam niekde sa začal formovať slovenský národ alebo Slovensko. […] O tom reálne nič nevieme. V podstate fungujeme na určitom type územia, ktoré má svoje kultúrne hodnoty, ale je to územie, v ktorom sa premietali rôzne kultúrne intervencie a rôzne kultúrne vplyvy“.
A tak sa pýtam: odkiaľ sa berie táto fóbia z Cyrila a Metoda? A prečo by sme o tom nič nevedeli? Veď to sú predsa historikmi doložené historické fakty, existujú o tom písomné pramene, ktoré sú spracované v množstve serióznej historickej spisby – na Slovensku i medzinárodne. A ak je vysvetlením tejto fóbie strach z „Východu“, tak Cyril a Metod neprišli predsa z akéhosi pomyselného necivilizovaného „Východu“. To je len ďalší súčasnosťou formovaný mýtus. Ako ukázala už začiatkom 12. storočia popredná byzantská historička Anna Komnéna, ale aj napríklad dnes už klasické práce historikov ako Steven Runciman či historických sociológov ako Shmuel Eisenstadt, Byzantská ríša bola v danom období priamou súčasťou grécko-rímskej – teda západnej – civilizácie a kultúry. Na diplomatické a kultúrne aktivity Cyrila a Metoda ako byzantských učencov a vyslancov sa skrátka treba normálne pragmaticky pozrieť ako na súčasť našej histórie a kultúrneho dedičstva a nerobiť tu z toho nejakých strašiakov. To neznamená byť nekritický či nevznášať otázky okolo ich pôsobenia, ale nepotrebujeme to ani umelo vytesňovať.
OSVIETENE A VEDECKY
Totiž práve tento druh historicky zúženej predstavy o slovenskej kultúre a histórii, ktorý rezignuje na snahu o definovanie a konceptualizovanie slovenských špecifík – teda to, čo v skratke navrhuje pani rektorka Koklesová –, nahráva všetkým tým dankovcom, ficovcom, kotlebovcom a šimkovičovým, teda tým, ktorí sa tu stavajú do roly obrancov slovenskosti a slovenskej kultúry (i keď v skutočnosti sú jej hrobármi).
Vyspelosť štátu a spoločnosti spočíva okrem iného v tom, že dokáže osvietene a vedecky pracovať s rôznymi stránkami vlastnej histórie, spoločnosti a kultúry. A tak buďme pokojní a spracovávajme aj politické útvary Keltov, aj Veľkú Moravu, aj Cyrila aj
Metoda, aj uhorskú štátnosť a našu ukotvenosť v nej, aj renesančnú vzdelanosť v našich banských mestách, aj priemyselnú revolúciu na Gemeri a v iných častiach našej krajiny, aj časy národného obrodenia, aj modernizačné obdobie demokratického československého republikanizmu, aj časy našej kolaborácie s nacizmom a nášho vyvražďovania našich spoluobčanov v holokauste, aj odvážne snahy Slovenského národného povstania, aj obdobie komunizmu či postkomunistickej tranzície.
To všetko a mnohé iné do našej kultúry a spoločnosti patrí a aj ich spolutvorí. A veda a umenie ako priestory slobody by mali mať možnosť to reflektovať.
Vyspelosť štátu a spoločnosti spočíva okrem iného v tom, že dokáže osvietene a vedecky pracovať z rôznymi stránkami vlastnej histórie, spoločnosti a kultúry. A tak buďme pokojní a spracovávajme aj politické útvary Keltov, aj Veľkú Moravu, aj Cyrila aj Metoda, aj uhorskú štátnosť a našu ukotvenosť v nej.