Na traumu zo znásilnenia nie je premlčacia lehota
Novinárka Lenka Ježová prehovorila o traumatickej skúsenosti
Roky som o svojom znásilnení nevedela rozprávať, považovala som to za svoje zlyhanie, za svoju hanbu, opisuje znásilnenie v partnerskom vzťahu moderátorka a redaktorka televízie Joj 24 Lenka Ježová.
Vo štvrtok večer, po tom, ako v parlamente prešla novela Trestného zákona, si na Instagrame zverejnila, že ťa v minulosti znásilnil tvoj vtedajší partner. Ako teraz zvládaš aktuálnu situáciu v parlamente?
Nikdy som sa nevyjadrovala ani k politikom, ani k zákonom, ktoré sa momentálne riešia, len som informovala o tom, čo kto povedal. Alebo som riešila, čo zmeny môžu spôsobiť v praxi. Ale teraz ma výrok jedného politika postavil zo stoličky – ten spôsob, akým to povedal, ako to prezentoval bez štipky empatie, to ženám, ktoré niečo také zažili, mohlo naozaj padnúť veľmi zle.
Nespochybňujem, že demokraticky zvolení poslanci majú právo schváliť si čokoľvek, keď majú dostatok hlasov, ale, prosím, neargumentujme práve v prípade znásilnenia, že znižujeme premlčacie lehoty práve pre to, aby sme pomohli ženám. Že takýmto tlakom, ktorý na ženy vyvíjame, im pomôžeme, aby si skôr uvedomili svoju traumu a skôr o tom rozprávali. Pripadalo mi to dosť necitlivé. Ja som ešte dajme tomu obišla dobre s tým, čo som zažila, ale sú ženy, ktoré majú omnoho väčšiu traumu. Keď im niekto povie, že pod tým tlakom, ktorý teraz už cítia, majú ešte aj časový stres, tak som naozaj považovala za nutné ozvať sa.
Vo svojom príspevku píšeš aj to, že znásilnenia v partnerskom vzťahu sa dejú častejšie, ako si ľudia vedia predstaviť. Aj z vyjadrení odborníkov a skúseností obetí je zrejmé, že obetiam sexuálneho násilia trvá nejaký čas, kým si uvedomia a pochopia, čo sa im stalo. Môžeš povedať, ako to bolo v tvojom prípade?
Naozaj môžem hovoriť iba za seba, lebo každý má iný čas, keď si dokáže uvedomiť, čo sa deje. Mne bolo jasné, že to, čo sa deje, nie je v poriadku, nemalo by sa to diať, nie je to správne. Na druhej strane, bol to môj partner. Nevieš si predstaviť, koľko vnútorných protichodných pocitov vtedy máš. Spochybňuješ, či vôbec máš právo cítiť to, čo cítiš, či vôbec máš právo povedať vo vzťahu nie. Žijeme v spoločnosti, kde ti deväť z desiatich ľudí vysvetlí, že nič také ako znásilnenie vo vzťahu neexistuje. Asi si to osvojil aj ten môj partner, lebo ja som celkom rýchlo dokázala pomenovať to, čo sa udialo. Aj som ho s tým konfrontovala – povedala som mu, že to, čo sa stalo, bolo čisté znásilnenie. On mi na to povedal – však si sa nakoniec prestala brániť, tak aké znásilnenie? Asi by toto tvrdenie obstálo na súde, lebo naša legislatíva je určená tak, že pokiaľ nekladieš aktívny odpor, tak nie si znásilnená.
Bez toho, aby si musela zachádzať do detailov, môžeš povedať, čo sa vlastne stalo medzi tebou a vtedajším partnerom? Pred koľkými rokmi sa to stalo a za akých okolností?
Ja už asi spadám do toho, že mne sa už skutok nestal, keďže sa nám posúva premlčacia lehota… Detaily toho, čo sa udialo, si budem naozaj asi pamätať do konca života. Bol to normálny deň – prídeme domov, sme unavené z práce… kúpila som si nový byt, potrebovala som doň ešte niečo odniesť. On mal auto, ja som vtedy auto nemala, tak sme tam išli spolu. Vyložili sme veci a ja som chcela ísť domov, bola som unavená, vyčerpaná a on si povedal, že asi nie som. Pritiahol si ma k sebe, začal ma bozkávať… Ja som ho poprosila, že nie, nemám teraz na to náladu. Rozhodla som sa odísť z miestnosti, že idem von, do auta. On ma schmatol, pritlačil ma ku komode tak, že som sa nemohla hýbať. Začal ma vyzliekať a pokračoval… Ja som ho prosila, aby prestal. Ale nič, neprestal, pokračoval ďalej…. Nakoniec, ako sa mi začali rinúť slzy, som sa prestala brániť. Povedala som si vtedy, že asi sa to tak rýchlejšie skončí.
Ale jasne si mu povedala, že nechceš.
Áno, niekoľkokrát. Ani neviem, koľkokrát som mu povedala – prosím, prestaň… Až som nakoniec „vypla“, poddala som sa, aby som už mala pokoj.
Od začiatku si teda vedela, že to nie je správne a že je to už za hranicou toho, čo sa môže diať v partnerskom vzťahu.
Jasné.
Môžeš povedať aj to, kedy si bola prvýkrát schopná o tom hovoriť? Nemyslím teraz verejne, ale zdôveriť sa blízkym. Kedy si bola schopná konfrontovať jeho?
Jeho som dokázala konfrontovať pomerne rýchlo. Bolo to v priebehu niekoľkých dní. Samozrejme, že to zmenilo môj postoj k vzťahu a utiekla som z neho. Uvedomila som si, že toto nie je v poriadku a ani jeho postoj k tomu. Nemohla som v tom zotrvať.
Čiže si sa s ním hneď potom rozišla.
Áno. Už sa ma nechytil. Nikdy. A čo sa týka komunikácie o tom, najbližším som to dokázala povedať až po rokoch. Vedela to len hŕstka ľudí, po mojom zverejnení to už teraz vedia všetci. Nevedela som o tom rozprávať, pretože som to považovala za vlastné zlyhanie. Považovala som to za svoju vlastnú hanbu, že sa mi niečo takéto stalo, že ma nerešpektoval môj vlastný partner. Že moje „nie“nebolo dostatočné, že čo ak som mala urobiť niečo viac, čo ak som sa mala viac brániť. Ale ja som, bohužiaľ, ten typ človeka, že sa jeho funkcie vypnú, keď sa ocitne v takejto stresovej situácii.
Veľa žien to zrejme zažíva rovnako, keď sa stanú obeťami sexuálneho násilia a „zmrznú“.
Podľa toho, čo som sa rozprávala so psychológmi, „to zmrznutie“zažívajú ženy najčastejšie vtedy, keď útočníka poznajú. Iné je to zrejme v prípade, keď ťa schmatnú na ulici, pod krk priložia nôž – tam sa zrejme spustí aktívny odpor, ak sa, samozrejme, nevydesíš násilného napadnutia. Ale v prípade partnerského napadnutia, rodinných príslušníkov alebo človeka, ktorého poznáš, je vraj vyššia miera toho, že zmrzneš.
Bola si vôbec schopná ohlásiť to na polícii?
Neohlásila som to policajtom, pretože som nekládla aktívny odpor. Skutok sa týmto spôsobom nestal, nie je to znásilnenie, keď nekladieš aktívny odpor, ten paragraf je v tomto jednoznačný. Ale, úprimne, neviem si predstaviť, že by som dokázala svojho partnera udať na polícii. Moje riešenie bolo, že som odišla z toho vzťahu.
Keď si to niekomu povedala, s akou reakciou si sa stretla?
Našťastie mám okolo seba ľudí, ktorí sú mi oporou – vypočuli si ma, boli mi oporou aj naďalej, pýtali sa ma, či mi majú nejakým spôsobom pomôcť. Samozrejme, že boli aj negatívne reakcie smerom na vtedajšieho partnera, že čo by mu spravili… Ale to sú len také silné reči. Môžem však povedať, že nikto ma nesúdil, čo bolo veľmi príjemné zistenie. Ja som sa hanbila…
Obávala si sa, že by ťa odsúdili?
Áno. Je to niečo, o čom sa nerozpráva. Všeobecne, priznať sa verejne, že som bola znásilnená, nie je jednoduché – odhalíš sa, odhalíš sa až na kosť. Bohužiaľ, stále máme v spoločnosti takých a onakých ľudí a polovica ťa bude súdiť. Napriek tomu, že si v tom bola nevinne. Nikdy nie je vinná žena, keď ju niekto znásilní. Aj keď nosí krátke sukne, neznamená to, že ju možno znásilniť. Sme ľudia, máme právo rozhodnúť sa.
Oceňujem, že o tom hovoríš verejne a možno tak pomáhaš aj iným ženám, ktoré majú podobnú skúsenosť a ťažko sa s tým vyrovnávajú. Ako si ďalej prežívala to, že sa sexuálneho násilia voči tebe dopustil tvoj partner, teda nie nejaký neznámy muž, ale blízky človek, s ktorým si pravdepodobne fungovala vo vzťahu niekoľko mesiacov?
Nie mesiacov, rokov, fungovali sme roky. O to bolo ťažšie spracovať to – za normálnych okolností je to človek, ktorému máš plne dôverovať, ktorý mal predtým prístup k tvojmu telu a rešpektoval tvoju telesnú integritu. A zrazu nevieš, čo sa zmenilo, že teraz tvoje nie nebolo dostatočné. Cítiš sa úplne bezmocná, keď sa niečo takéto deje, a zároveň si stále hovoríš, že hádam to prestane. Je tam veľmi veľa rôznych emócií – bezmocnosť, zmätok, pochybovanie o sebe samej, na čo máš vlastne právo, či máš právo povedať nie, či máš vôbec právo sa takto cítiť, že ti je z toho až fyzicky zle… Zároveň ani nevieš, ako ďalej.. Ľudia môžu hovoriť, že si preháňala a len si nemala náladu, ale nie je to o tom. Vstupujú do toho všetky možné faktory a zistíš, že človeku, ktorému si dôverovala, už zrazu dôverovať nemôžeš. Je toho veľa.
Čo ti pomohlo spracovať to? Čas? Odstup?
Odstup mi pomohol o tom vôbec rozprávať. V čase, keď sa to stalo, som o tom vôbec nedokázala hovoriť. Neviem si predstaviť, že by som išla na políciu vypovedať. Z minulosti mám za sebou výpoveď na polícii, keď som dávala trestné oznámenie na stalkera. Vypovedala som tri hodiny – tri hodiny som bola zrútená, plakala som tam, policajtove otázky museli byť „na telo“, ale inak by sa to nedalo spísať. Ten človek ma ohrozoval iným spôsobom, nedotkol sa ma, nestihol…
Ale ako by som dokázala vypovedať o človeku, ktorý mal ku mne blízko? Veď by som pomaly musela hovoriť o tom, v akých polohách sme boli, čo sme robili… Neviem si predstaviť, že by som to zvládla. Čo sa týka spracovania, myslím, že to spracovávam stále – na traumu neexistujú premlčacie lehoty. Traumu máš v sebe, nejako sa to prejavuje, zanechalo to stopy… Ale spracovala som to natoľko, aby som dokázala fungovať a aby ma to nelimitovalo.
V príspevku píšeš: „Páni poslanci, vy neviete, aký pocit to je byť zneužitá, v mojom prípade mi ublížil blízky človek, netušíte, aké ťažké je o tom teraz písať aj po rokoch, aké stopy to na mne zanechalo.“Ako sa cítiš s odstupom rokov?
Lepšie v tom zmysle, že už som medzičasom mala nejaké vzťahy, takže nejakú dôveru si voči mužskému pokoleniu budujem, ale je to ťažšie. Zanechá to stopy a inak reagujem, keď cítim na seba tlak – dostanem úzkostný atak, keď na mňa niekto zatlačí, keď som v situácii, kde sa necítim komfortne. Ale snažím sa to odkomunikovať aj partnerom, snažím sa fungovať ďalej. Mám možno šťastie, že som dostatočne silný človek na to, aby som v bežnom živote vedela fungovať. Zároveň som nebola
takémuto správaniu vystavovaná dlho.
Nemala si obavu, že keď o tom prehovoríš verejne, môže to tú traumu znovu oživiť?
Prežívam ju svojím spôsobom, ale už prešlo viac rokov a už o tom dokážem rozprávať a uchopiť, čo sa mi stalo. K tej situácii som sa v hlave vrátila miliónkrát. Rozobrala som to na najmenšie detaily, čo sa dialo, ako sa dialo, aby som zistila, či som ja niečo neurobila zle. Som s tou situáciou nejakým spôsobom zmierená, nemôžem však povedať, že vyrovnaná. To, čo povedal ten poslanec (Richard Glück zo Smeru – pozn. red.), mi pripadalo také necitlivé voči všetkým ženám… Už to ma pobúrilo. Akým spôsobom to však muselo pobúriť tie ženy, ktoré toto zažívali opakovane? Povedala som si preto, že kto už by mal prehovoriť, ak nie človek, ktorý je možno viac na očiach a ktorého hlas viac počuť? Napriek tomu, že som sa bála asi najviac v živote ísť takto s kožou na trh, povedala som si, že idem do toho. Pred uverejnením príspevku som sa triasla. Ale som rada, že som to zvládla, veľmi veľa ľudí mi potom poďakovalo s tým, že hovorím aj za nich, lebo oni na to odvahu nemajú.
Po tvojom príspevku na Instagrame ti začali písať ženy, ktoré tiež zažili sexuálne násilie. Koľko je tých žien? Hovoria, že aj im ublížil niekto blízky?
Boli to desiatky a neboli to len ženy, písali mi aj muži. Aj na toto naša legislatíva zabúda, že znásilnení môžu byť aj muži. Písali mi svoje príbehy a ja som celý štvrtok večer prerevala. Písali mi, čo sa im stalo, a každý jeden si to vybavuje do poslednej bodky, čo sa im dialo. Väčšina z nich mi písala, že sa im to udialo s niekým blízkym. Písali mi aj ľudia, ktorí zažili násilné zavlečenie, ale najčastejšie písali o zneužití blízkym. Dokonca aj o zneužití v spánku, o zneužití od rodinného príslušníka… Je to niečo, o čom sa nehovorí, a preto majú ľudia pocit, ako keby to neexistovalo. Ale deje sa to a zistila som, že sa to deje aj v mojom blízkom okolí, ľuďom, o ktorých by som nepovedala, že sa im niečo takéto stalo. Ale ani o mne by to ľudia nepovedali, poznajú ma ako silnú ženu, ktorá sa stále usmieva.
To je pravda, ani ja by som nikdy nepovedala, že si si niečím takýmto musela prejsť, a to ťa vnímam najmä z parlamentu.
To isté aj oni.
Čo ti títo ľudia hovoria k prijatej novele?
Nereagujú ani tak na tú novelu, skôr ich pobúrilo, akým spôsobom to politici prezentovali. To je asi najväčší problém – necitlivosť toho celého. V mojej bubline sú ľudia, ktorí si uvedomujú, ako funguje právo a že kto má karty, môže ich rozdávať. Ale nechápu politikov, že dokážu dehumanizovať obeť znásilnenia.
Zacitujem zo slov poslanca Smeru Richarda Glücka, ktorý takto obhajoval skrátenie premlčania znásilnenia: „Premlčacia lehota začne plynúť momentom znásilnenia tej ženy. Tak asi o tom vie, všimne si to, keď ju niekto znásilní, a môže ten trestný čin nahlásiť.“Čo si si povedala, keď si počula tieto slová?
Áno, tá žena si asi všimla, že je znásilnená. Tá žena si asi všimla, že ju znásilnil partner, tá žena si asi všimla, že je bezbranná, že cíti hanbu. Tá žena si asi všimla aj to, že sa cíti špinavá, že ju bude odsudzovať verejnosť, keď s tým vyjde von. Tá žena si všimla aj to, že keď s tým pôjde na políciu, tak sa často stáva, že policajt tlačí ženu k tomu, aby povedala, že sa vlastne nič nestalo. Sú to príbehy, ktoré mi písalo viacero žien. Často si všimneš aj to, že sa na teba rodina potom pozerá inak, že ublížiš aj množstvu iných ľudí, keď o tom hovoríš – to je aj môj prípad. Mne je najviac ľúto, že keď som so svojím príbehom vyšla verejne, tak som ublížila svojej rodine, že to musí prežívať znova – ja nečítam komentáre pod bulvárnymi článkami, moji rodičia ich však čítajú. Tie komentáre nie sú príjemné.
Ale rodina ťa podporuje.
Jasné, ja mám vynikajúcu rodinu. Urobili by pre mňa čokoľvek, tak sa ich snažím teraz upokojiť, že každá senzácia prejde za niekoľko dní. Snažím sa im však vysvetliť, že o tom treba hovoriť, a kto o tom má rozprávať, ak nie ľudia, ktorých počuť.
Ženy a muži, ktorí ti píšu, teda kriticky reagujú na vyjadrenie poslanca Richarda Glücka.
Áno, politici ako keby zabúdali na to, že ich slovník prevezme ich volič. Netýka sa to len Smeru, netýka sa to len parlamentných strán, ale vždy od voličov počuť, že využívajú slová politikov. Šíri sa to veľmi rýchlo, a preto by si podľa mňa mali politici dávať na svoje slová pozor. Za posledné roky sme svedkami toho, že politici znecitliveli voči viacerým témam, ktoré iní ľudia môžu vnímať citlivo, a tak polarizujú spoločnosť. Slovník politika by sa mal trošku zjemniť.
Politici argumentujú aj tým, že napríklad v Spojených štátoch amerických ženy nahlasujú znásilnenie aj po 18 rokoch, pričom niektoré podľa nich klamú a takto očierňujú mužov. Ako vnímaš takýto argument?
Samozrejme, vždy sa nájde niekto, kto si dokáže vymyslieť udalosť – ukázalo sa to v Amerike, v Európe, sú také prípady. Ale pre hŕstku takýchto prípadov zhodiť zo stola legitímnosť toho, že niekto povie, že sa mu niečo také stalo, je úplne absurdná. Pokiaľ by Amerika mala takúto premlčaciu lehotu, tak by Jeffrey Epstein ešte doteraz robil žúry na svojom ostrove a znásilňoval ženy a deti. Toto by sme chceli? Neviem si to predstaviť. Samozrejme, rozprávajme sa o tom, aká by mala byť dĺžka týchto premlčacích lehôt, lebo aj náš trestný systém má limity, máme obmedzený počet policajtov, prokurátorov či súdov, ktoré to môžu riešiť. A keď sa majú vracať k prípadom, ktoré sú staré 20-30 rokov, tak, samozrejme, nemusí byť toľko dôkazov, ako keď sa to udeje hneď.
Bolo by úplne úžasné, keby poslanci dokázali motivovať ženy, aby išli na políciu hneď a aby sa tam cítili bezpečne, lebo ich tam nikto nebude súdiť a hneď to prešetria. Nieže im tam povedia – viete, nevieme vám to dokázať, lebo nemáte rozrezané brucho, nemáte modriny na tele, a aj keby ste mali, ako dokážeme, že to urobil on?
Okrem toho, že ti ľudia píšu na Instagrame, aké máš reakcie na zverejnenie svojho príbehu?
Aj vzhľadom na bulvár sa to rieši aj iným spôsobom a nie citlivo. Niektorí ľudia k tomu nepristupujú tak citlivo, ako by sa malo, a na základe toho aj časť verejnosti nepíše veľmi príjemné veci. Časť verejnosti bude tvrdiť, že chcem byť zaujímavá – ale kto už by sa chcel medializovať takýmito vecami? Je to úplne nechutné.
Zároveň hovoria, že som si to zaslúžila a tak mi treba, že sa určite nič také nestalo, že predsa vo vzťahu nemôžeš byť znásilnený. To je jedna skupina reakcií, ktoré sú ťažké na spracovanie. Pre mojich rodičov je to ešte ťažšie. Ja už som na určitú mieru hejtu voči sebe zvyknutá vzhľadom na moju prácu. Na druhej strane mi chodí veľmi veľa podporných správ, v ktorých mi ľudia ďakujú, že o tom hovorím, že sa túto tému nesnažím zakopať, ale, naopak, že aj takéto tabuizované témy treba otvárať. Za posledné roky je spoločnosť náchylnejšia počúvať a snaží sa pochopiť, že sa dejú aj veci, o ktorých sa predtým nehovorilo.
Na Instagrame ťa sleduje 23-tisíc ľudí, si známa televízna redaktorka. Čo by si odkázala ženám, ktoré zažili podobnú situáciu ako ty, sú obeťami sexuálneho násilia a boja sa s tým zveriť blízkym alebo nahlásiť znásilnenie na polícii?
Že to nie je ich chyba, nemusia sa hanbiť. Mali by o tom skúsiť niekomu povedať, keď sa na to budú cítiť, či už psychológovi, alebo blízkej osobe. Mali by skúsiť pomenovať to, čo sa stalo – lebo pomôže už len to, že to vyslovíš, zhmotníš to a dokážeš s tým ďalej pracovať. A že „nie“znamená „nie“.
Ako moderátorka televízie Joj robíš rozhovory aj s najdôležitejšími politikmi krajiny. Ako teraz dokážeš robiť rozhovory s ľuďmi, ktorí stoja aj za touto novelou?
Rozmýšľala som nad tým, ale úplne normálne – novinári sú tu na to, aby kládli aj nepríjemné otázky, aby zastupovali bežného občana, lebo my sme ich hlasom pred politikmi. Ľudia nám bežne píšu svoje problémy a skúsenosti a aj z toho čerpáme otázky, s ktorými potom konfrontujeme politikov. Budem stále robiť len to čo doteraz – položím otázku, politik väčšinou neodpovie alebo odpovie len polovičato. V celom tomto prípade ma pohoršilo, ako to bolo odkomunikované – majú dostatok poslancov, môžu urobiť čokoľvek, pokiaľ to rokovací poriadok umožňuje, dokážu mať aj skrátené legislatívne konanie… To sú veci, ktoré nemám dôvod spochybňovať. Ja len môžem klásť otázky, ako to bude v praxi fungovať, čo to bude znamenať pre ľudí, a ako klasický novinár budem zastupovať ľudí.
Čiže budeš pracovať ako doteraz?
Jasné, nie je dôvod, aby ma to limitovalo, nelimitovalo ma to doteraz napriek tomu, že necitlivosť bola aj v iných prípadoch. Stále budem klásť otázky tak ako doteraz, vyslovene k veci.