Listy môjho otca z roku 1972 a dnešok
Éra normalizácie sa dnešku v mnohom podobá, ale z listov môjho otca plynú poučenia, ktoré sa môžu stať našou výhodou
Výsledkom je zdrvujúci pocit hanby za svet, v ktorom žijeme, smútok nad nepoučiteľnosťou ľudí, ktorí nepoznajú históriu, a trochu zdesenia nad tým, aký bezmocný je ľudský rozum a aké slabučké sú primitívne zásady ľudskosti, o ktorých som kedysi predpokladal, že sú ľuďom vrodené.“
Tieto vety napísal môj otec Milan Šimečka v roku 1972 v liste svojmu priateľovi, historikovi Vilémovi Prečanovi, ktorý v tom čase žil v Prahe. Čítam si v týchto súkromných listoch a hľadám nielen vonkajšie podobnosti s dneškom, ale aj tie vnútorné, teda stav vtedajšej duše človeka, ktorý bol účastníkom a zároveň svedkom temnoty.
Vtedy už prebehla tvrdá normalizácia, nastala éra „umŕtvenia, bezduchosti a ľahostajnosti“, ale my dnes ešte vášnivo zápasíme o slobodu. Vtedy už spoločnosť drvil policajný štát, ale dnes vidíme ešte len pokusy o jeho návrat – s neistým výsledkom.
Môjho otca vyhodili z univerzity a stal sa bagristom, mal zákaz publikovať, jeho priatelia sa ocitli vo väzení. „Žijem dosť nudne a čakám na náraz zvonku,“napísal vtedy Prečanovi. O deväť rokov neskôr ten náraz prišiel, keď sa ocitol vo väzení.
POROVNANIA
Vtedajšia tyrania sa v praktickom výkone nadvlády nad jednotlivcom nedá porovnať s dnešnou mocou, obmedzenou pravidlami Európskej únie, ale – súdiac podľa otcových listov – na stav duše dolieha rovnako. Pohľad na ľudí, ktorí vzývajú zlo, je depresívny, rovnako ako na tých, ktorí ešte len čakajú na príležitosť pridať sa.
Ale tak to bolo aj vtedy: „A keby iní dostali príležitosť rozložiť sa, rozložili by sa ako hnoj, až by bolo plno zápachu navôkol. A čo za to? Preboha, čo si sľubujú? Snáď len peniaze, ale inak už nič.“
A keďže môj otec študoval dejiny, útechu nachádzal v porovnaní, ktoré platí aj pre dnešok: „Pri prísnej sebaanalýze prídeme k záveru, že na tom nie sme tak zle ako väčšina našich historických predchodcov, len sa nám to tak javí.“
Po stáročiach osvietenstva s jeho úctou k ľudskému rozumu prišla éra vzývania hlúposti a zloby davov, éra fašizmu a komunizmu, môj otec si však až v onom roku 1972 položil otázku: „Ktovie, či neprežívame nejaké obdobie barbarizácie, ktorá sa preklenie ponad celé stáročia.“
Dnes ten pocit máme oprávnene a týka sa veľkej časti sveta vrátane Ameriky. Vtedy neexistovali sociálne siete, ktoré barbarizáciu umocňujú, ale dojem z tuposti davov je rovnaký. A aj z agresivity politikov verejne útočiacich na jednotlivcov, ktorí sa im odvážia vzdorovať. V tejto agresivite je vláda Roberta Fica vernou žiačkou režimu Gustáva Husáka.
A čo na to môj otec? „Je to takmer také jednoduché ako v starých kovbojkách: mužovi nezostáva, než aby stál a s pohŕdaním sledoval, ako Apači poskakujú okolo kola… Ani nadávať už poriadne nevedia, je to úbohé remeslo.“Barbarizácia pokročila odvtedy v tom, že terčmi nenávisti sú dnes oveľa častejšie než vtedy aj ženy.
Pokiaľ ide o úmysel, ten sa nezmenil. Ficova vláda rovnako ako Husákov režim chce zastrašiť celú spoločnosť a zobrať jej nádej. Tu však vidím veľký rozdiel medzi vtedajšími časmi a dneškom.
Môj otec bol svedkom masovej zbabelosti a ľahostajnosti a písal o tom Prečanovi takto: „Vypadli sme síce z vlaku, ale to nezabráni cestujúcim, aby išli do reštauračného vagóna na obed, keď naň príde čas. Veľakrát som si už zakázal prejavovať nad tým akúkoľvek trpkosť.“
To je veľký rozdiel oproti dnešku, keď vidíme odhodlaný odpor, odvahu a solidaritu mnohých ľudí. Ak existuje nejaká lekcia z normalizácie, tak potom tá, že ak sa zmierime so situáciou a zabudneme na tých, čo „vypadli z vlaku“, už sme všetci prehrali.
OTÁZKA CHARAKTERU
A to nás privádza k existenciálnej výzve, pred ktorú nás stavia Ficov režim. Je rovnaká ako vtedy: „Osud, ktorý človeka priškripne, mu dá šancu na dobré aj zlé. A skryté jadro charakteru zrejme rozhoduje o tom, ktorá šanca bude využitá.“
Pamätám sa na tie časy veľmi dobre, mal som 15 rokov a vtedy sa do človeka zapisuje skúsenosť asi najintenzívnejšie. Až neskôr som však pochopil, akým vnútorným zápasom otec prechádzal (mal vtedy 42 rokov), ako urputne sa snažil uchovať si svoju ľudskú dôstojnosť.
Mal to ťažšie než väčšina z nás dnes, lebo vtedy prakticky neexistovala možnosť úniku a každý sa ocital zoči-voči režimu osamotený, vydaný mu napospas. Mohol len premýšľať, ako žiť ďalej bez pocitu hnusu zo seba samého. Vtedy Prečanovi napísal: „Dúfam, že rozpoznám okamih, keď budeme musieť sami niečo urobiť, pretože samo nám do lona asi nespadne nič.“Ten okamih prišiel o niekoľko rokov neskôr, keď sa zrodila alternatívna kultúra a hnutie disidentov, ktoré Husákov režim nedokázal potlačiť.
Dnešok je iný. Dnešné protesty poskytujú mnohým ľuďom okamžitú útechu a pocit, že nie sú sami. To im dodáva odvahu, ktorá je obdivuhodná a v slovenských dejinách nevídaná.
Vtedy sa Husákovmu režimu podarilo zastrašiť spoločnosť a zničiť všetky prejavy vzdoru, čím ju presvedčil, že odpor nemá zmysel a treba sa prispôsobiť. Preto je dnes také dôležité vzdorovať – verejne aj súkromne. Demokratická časť spoločnosti sa tak navzájom posilňuje a barbari sa časom môžu unaviť. Bude to súboj vo vytrvalosti.
OPAKOVANIE
Dejiny sa neopakujú vo svojej doslovnej podobe, ale dejiny násilia, útlaku, hlúposti a zla sa doslovne opakujú v jednotlivých ľudských osudoch a rozhodnutiach. Vždy znovu a znovu sa ľudia správajú podľa „skrytého jadra charakteru“a argumenty, prečo sa niekto stane sluhom zla, sú vždy tie isté.
Ak si dnešná mladá generácia nevedela predstaviť, prečo sa ľudia na Slovensku začiatkom 70. rokov (alebo v 40. rokoch, alebo v 90. rokoch) začali správať ako zbabelci a zakrývali svoju amorálnosť aroganciou, dnes to môžu sledovať v priamom prenose. Stačí si pozrieť jednu hodinu debaty v parlamente.
Vtedy naozaj nebolo ľahké uchovať si nádej, môj otec však k tomu pristupoval stoicky: „Optimizmus alebo pesimizmus je v tejto situácii skôr produktom osobného založenia a nemá asi veľa spoločného so stavom vecí alebo s umením vidieť lepšie do kontextu doby, v ktorej žijeme. Vidíš, a napriek tomu radšej počúvam optimistov, aj keď viem, že trochu klamú sami sebe. Očakávať vždy to najhoršie je jednoducho smutné. Všetkých nás napokon čaká to najhoršie, starnutie a smrť, a predsa sa hneď nezbláznime.“
Nádej a optimizmus nie sú sebaklam, sú dejinami odskúšanou stratégiou prežitia lepšieho života. Život môjho otca je toho dôkazom. O štyri roky neskôr, v liste z roku 1976, píše Prečanovi (vtedy už do Nemecka) o stretnutí zakázaných spisovateľov u Václava Havla: „V tom Podkrkonoší bolo nádherne. Ktovie, ako by všetci títo ľudia mali za iných okolností k sebe ďaleko. Tomu asi tam na Západe nebudú rozumieť, tej neformálnej vrelosti, s ktorou sa schádzajú ľudia rovnakého osudu. Aspoň že máme niečo – oproti tej vašej konzumnej dokonalosti.“
Tú istú neformálnu vzájomnú vrelosť cítim na protestoch počas tejto zimy. Vtedy sa mohli takto stretávať na chalupách a tajne nanajvýš desiatky ľudí, dnes sú ich na námestiach desaťtisíce. To je obrovský rozdiel, ktorého význam sa nedá doceniť. Som si istý, že keby môj otec žil, napísal by: „Toto je okamih, na ktorý som čakal. Vaša energia nesmie vyjsť nazmar, schádzajte sa, protestujte a pestujte neformálnu vrelosť, lebo takto ste neporaziteľní.“
Dejiny sa neopakujú vo svojej doslovnej podobe, ale dejiny násilia, útlaku, hlúposti a zla sa doslovne opakujú v jednotlivých ľudských osudoch a rozhodnutiach. Vždy znovu a znovu sa ľudia správajú podľa „skrytého jadra charakteru“.