Pili sme vodu z radiátorov
Obyvatelia Sviatohirska opisujú, ako prežili ruskú okupáciu
Príbeh mesta na Donbase, ktoré Ukrajinci oslobodili po troch mesiacoch okupácie. Ruský útok na Sviatohirsk sa začal 4. júna 2022 o 6.20 ráno, v priebehu štyroch dní bolo mesto obsadené.
No ešte predtým ustupujúce ukrajinské jednotky vyhodili do vzduchu jediný most cez rieku Siverskyj Donec. Zúfalí ľudia sa ju potom pokúšali preplávať. Niektorým sa to podarilo, iných Rusi pri tom zastrelili.
„Čo robili okupanti, keď na tri mesiace mesto obsadili? Jazdili hore-dole na bicykloch. Chodili po domoch a hľadali vodku, peniaze a zlato,“hovorí Viačeslav Fedorenko. Okupanti tu obsadili mnohé rodinné domy a drancovali.
VRAKY TANKOV V UKRAJINSKOM ŠVAJČIARSKU
Ako prvá do mesta vpadla útočná brigáda z Krasnodaru, potom „elenerovci“, teda bojovníci z Luhanskej ľudovej republiky (LNR). Sviatohirsk leží na hranici Doneckej a Luhanskej oblasti, prechádza ním strategická železničná trať.
Pred vojnou žilo v meste 4,5 tisíca ľudí, dnes tu ostala alebo sa vrátila sotva tretina z nich.
Päťdesiatnik Viačeslav bol v meste počas celej okupácie, až do 11. septembra, keď ukrajinské ozbrojené sily Sviatohirsk oslobodili. Stará sa o chorého otca, utiecť preplávaním cez rieku nemohli.
„Ľudia sedeli v domoch a pivniciach, báli sa vyjsť na ulicu. Najmä tí starší nemali čo jesť ani piť. Suseda pila vodu z vykurovacieho systému. Videl som, ako jedného muža, ktorý utekal a neposlúchol príkaz stoj, okupanti zastrelili,“pokračuje Fedorenko.
Do Sviatohirska prišla počas okupácie humanitárna pomoc iba raz. Na balíkoch s potravinami boli nálepky „dar Ruskej federácie“.
Východný koniec kedysi vyhľadávanej kúpeľnej a turistickej oblasti na Donbase, prezývanej aj ukrajinské Švajčiarsko, v okolí ktorej boli desiatky pionierskych táborov, okupovali Buriati. Doteraz po nich v Sachaline, ako sa štvrť nazýva, ostali spálené vraky tankov a iných obrnených vozidiel.
Svojich padlých nechali Rusi ležať a rozkladajúce sa telá ešte dlho zapáchali. To preto, aby armáda nemusela vyplatiť za padlých peniaze ich pozostalým.
Východiskovým bodom ruských útokov na Sviatohirsk bol v lete 2022 Izium, mesto so 45-tisíc obyvateľmi ležiace asi dvadsať kilometrov na severozápad. Ruská armáda z neho v apríli toho istého roka urobila centrum svojho nasadenia na Donbase.
Denne prichádzali nové jednotky, najmä skupiny taktických práporov. Tieto 600- až 800-členné jednotky boli považované za najsilnejšie medzi ruskými silami. Kombinujú pechotu, protivzdušnú obranu a obrnené jednotky. Podľa amerických tajných služieb bolo na jar 2022 na Donbase rozmiestnených najmenej 76 týchto práporov.
V Kyjive utrpeli veľké straty, tu bojovali v prvej línii a postupovali.
„Oni nemajú v srdciach Boha,“povie dobrovoľníčka Natália o okupantoch, keď sa ocitneme pred jaskynným kláštorom zvaným Sviatohirská lavra Svätého Nanebovstúpenia.
V stenách kláštora sú nahusto jamky po streľbe. Okupanti verili nezmyslu, že tu je základňa Pravého sektora, v skutočnosti sa tam bránili s puškami traja miestni mladíci. Skrývali sa tam aj iní civilisti.
V pravoslávnom kláštore z roku 1526, jednom z najvýznamnejších v niekdajšej Ruskej ríši, žije asi sto mníchov a dodnes patrí pod Moskovský patriarchát. Ani to ho neochránilo pred okupantmi.
Tridsiatnička Natália po ruskej invázii na jar 2022 vstúpila do armády. Odišla z Donbasu na sever k bieloruskej hranici. Dlho tam nevydržala. Vrátila sa, aby v uniforme strážila kontrolné stanovištia zvané blokposty. Dnes pomáha vojakom zbierkami potrebných vecí, najmä výstroje.
„Na juhu v Chersone a Mykolajive väčšinu blokpostov strážia ženy,“povie dobrovoľníčka s neskrývanou hrdosťou, keď so šoférom Borisom na starom opli cez jedno také miesto prechádzame.
Jediný spôsob, ako opustím svoj dom, je, že budem mŕtva.
Lidija Staritskaja
Nad kláštorom sa týči vyšší kopec, čo je na stepi a rovine východnej Ukrajiny vzácnosť. Na jeho vrchole sa nachádza socha svätca Artemija, ľudovo zvaného Arťom. Bol po ňom pomenovaný aj neďaleký Arťomovsk, dnes Bachmut, teda mesto, kde sa odohrávali jedny z najťažších bojov vojny pred tým, ako ho Rusi obsadili.
Počas bitky o Sviatohirsk bola 75-ročná Lidija Staritskaja zasiahnutá šrapnelom do tváre vo chvíli, keď vo svojej záhrade zbierala maliny. Nosila ich mníchom a civilistom, ktorí sa ukrývali v neďalekom kláštore. Jej dom, podobne ako pravoslávny kláštor, leží na vysokom brehu rieky Donec, ktorá bola v línii ruskej paľby. Nikdy jej však nenapadlo odísť niekam inam.
„Jediný spôsob, ako opustím svoj dom, je, že budem mŕtva,“hovorí hlboko nábožná dôchodkyňa.
Za záchranu svojho života vďačí podľa svojich slov Panne Márii, čo je názor, ktorý tu zdieľajú mnohí. Poukazujú na rozbité ruky sochy Panny Márie pri kláštornej bráne ako dôkaz Božej ochrany.
Pani Staritskaja prežila okupáciu tak, že jedla produkty, ktoré si vypestovala vo svojej záhrade, a pila vodu zo svojej studne. „Raz mi vojak priniesol chlieb. Povedal, že to urobil len preto, že verí v Boha. Myslím, že bol nahnevaný, pretože som neodišla,“hovorí pani Lidija.
Dnes sa dôchodkyňa delí o svoje pečivo s ukrajinskými vojakmi v tejto oblasti, pričom netají svoje sympatie k Moskve a Rusku, živené nostalgiou za sovietskou érou a ilúziou „starých dobrých čias“jednoty medzi slovanskými národmi.
BEZ POMOCI NEPREŽIJÚ
Míňame dedinu Bohorodyčne. Niet tu nikoho, uprostred stojí iba vypálený vrak obrneného transportéra.
Vzápätí sa ocitneme v lese, po oboch stranách zákopy ukrajinskej armády, dnes už prázdne. Po východe z lesa, ktorý je chráneným územím bez možnosti ťažby dreva, míňame sapérov, odstraňujú ruské míny. Tie sú tu podľa zapichnutých kolíkov s vlajočkami všade.
Vtom sa na ľavom horizonte objavia tri ukrajinské vojenské vrtuľníky. Preletia ponad nás.
Do Sviatohirska vchádzame cez pontónový most. Okolitá nádherná príroda, oddychová zóna plná vychádzkových trás, borovíc a briez, je v ostrom kontraste s vypálenými domami a hotelmi. Hlbšie v meste, ktoré je dodnes odrezané od vody a elektriny, počuť zvuk generátorov. Stolári opravujú okná a dvere.
Je poludnie. Do centra mesta, kde je obchod, kam chodia vojaci na jedlo a kávu zadarmo, prichádza dodávka humanitárnej organizácie. Ako každý deň, aj dnes tu distribuujú teplé jedlo. Babičky a deduškovia si ho s vďakou vezmú. Do mesta prichádza aj dodávka s chlebom, takisto ho rozdávajú bezplatne.
Miestni potrebujú všetko; okrem potravín lieky, hygienické potreby, drevo a uhlie na kúrenie. V kláštore im vydávajú zemiaky.
„Aké bolo jedlo pod Ruskom?“žartuje jeden vojak, keď sa starší ľudia, zahalení proti chladu do teraz voľných kabátov, zoraďujú na balíčky s jedlom.
Štát zachoval ich dôchodkové práva. Keď kyjivské úrady znovu prevzali kontrolu nad Sviatohirskou oblasťou, vyplácal spätne šesťmesačné dôchodky vo výške 60 eur mesačne, čo je aj na tunajšie skromné pomery málo. Boje okolo Sviatohirska zanechali pustatinu spadnutých stromov, obhorených budov a rozbitých rodín. Dôchodca Anatolij má dcéru, ktorá žije v Rusku od roku 2009. Stratil kontakt s ďalšou dcérou žijúcou na Ukrajine, pričom vie, že ruské ostreľovanie v máji zabilo jeho vnučku Kaťu. Pri rozprávaní o bolesti zo straty sa mu stále tlačia slzy do očí.
„Táto vojna je od začiatku tragédia,“hovorí muž, ktorý je etnický Rus, tak ako mnohí tu. Pred tým, ako Sviatohirsk v júni 2022 okupanti obsadili, tu bola ukrajinská armáda. Vojaci sídlili aj v dvojhektárovom zábavnom parku, jeho majiteľ im ho poskytol zadarmo. Pred inváziou park ponúkal bezplatné lezenie na umelých lezeckých stenách, prechádzky po okolí a člnkovanie po rieke.
„Bežne k nám kedysi prichádzalo 30-tisíc ľudí ročne, vodné bicykle som prenajímal až 1500-krát, teraz je všetko zničené,“hovorí jeho majiteľ Igor Ponomarenko.
VOJNA SA NEKONČÍ ANI TU
Šéf miestnej vojensko-civilnej správy Vladimir Rybalkin je mohutný chlapík, vzdialene pripomína bývalého vrchného veliteľa generála Valerija Zalužného. Stretávame sa v budove, kde kedysi sídlil miestny úrad.
Počas okupácie Rusi budovu vydrancovali, po stenách pomaľovali vulgárne obrázky. Ostali po nich rozbité fľaše od vodky. Dodnes to tu nestihli opraviť.
„Pred vojnou k nám do sanatórií a hotelov prichádzali za oddychom tisícky ľudí. Celý okres má trinásť obývaných miest, iba tri z nich sú oslobodené,“hovorí Rybalkin.
Napriek pokračujúcej vojnovej realite hovorí šéf miestnej správy o perspektívach cestovného ruchu a poľnohospodárstva. Iba pohľad do budúcnosti dokáže prekonať pochmúrnu realitu.
Iba jedna budova v meste má vodu a elektrinu, a to z vlastných zdrojov vďaka zásobníku a generátoru. Je ňou detské centrum Dobročinná nadácia Úsmev, sídliace oproti zničenej radnici.
„Sme súčasťou medzinárodného projektu. Vďaka donorom zo zahraničia sme tu mohli zriadiť bezpečné centrum aj s krytom proti útokom. Deti sa tu môžu hrať, dostanú tu psychologickú pomoc aj sociálnu podporu,“hovorí učiteľka Valentina Zubiková.
Medzitým sa deti hrajú na zemi, skáču, jedna skupina sleduje rozprávku, ktorá sa z dataprojektora premieta na stenu.
V centre funguje vyučovanie aj arteterapia, je tu aj zavedená wifi. Dvadsať detí tu môže byť od siedmej ráno do piatej večer. Mnohé prichádzajú denne peši alebo na bicykloch z blízkeho aj vzdialeného okolia. Škola je vo Sviatohirsku vypálená, takže výučba je možná iba prezenčne alebo online.
„Máme tu aj mamy s deťmi a invalidov. Doma im je zima, sú hladní, tak chodia k nám,“pokračuje učiteľka. 28 rokov prežila v neďalekom Sloviansku, odkiaľ v roku 2014, keď sa začala vojna, prišla na Donbas. Na jar 2022 po ruskej agresii odišla do Ľviva, nedávno sa vrátila.
Vracajú sa aj iní. Zlákala ich možnosť poberať vo Sviatohirsku finančnú podporu a humanitárnu pomoc. A najmä veria, že Rusi už toto mesto nedobyjú.