Dennik N

Putinov genocídny mýtus

Na tom, keď niekto taký zbehlý v klamstve ako Putin skutočne verí klamstvám, ktoré mu hovorili, keď bol mladý, je až niečo úbohé

- TIMOTHY SNYDER americký historik

Vrozhovore s Tuckerom Carlsonom nám Vladimir Putin predstavil svoj pohľad na minulosť. Časom vysvetlím, ako sa vo všetkom mýli, ale najprv musím povedať, prečo sa vo všetkom mýli. Keď píšem, ako sa mýli, myslím chyby, ktoré robí pri pohľade na minulé udalosti. Tým, prečo to robí, mám na mysli hrôzu, ktorá je vlastná príbehu, ktorý rozpráva. Prináša totiž vojnu, genocídu a fašizmus.

MÝTUS O VEČNOM RUSKU

Putin v minulosti čítal o rôznych krajinách. Tým, že ich nazýva „Ruskom“, si nárokuje ich územia pre Ruskú federáciu, ktorej dnes vládne.

Takéto nezmysly končia vojnou. Podľa Putinovej logiky si lídri kdekoľvek na svete môžu robiť nekonečné nároky na cudzie územie na základe rôznych interpretá­cií minulosti. To však ruší celý medzinárod­ný poriadok, keďže ten je založený na právne uznaných hraniciach medzi suverénnym­i štátmi.

Putin sa v rozhovore s Carlsonom zameral na deviate, desiate a jedenáste storočie, teda čas, keď Moskva ešte neexistova­la. Takže aj keby sme mohli cestovať v čase, ako si to Putin želá, a vrátiť sa späť do roku 988, nemohlo by nás to priviesť do žiadnej krajiny, ktorej hlavným mestom bola Moskva. Väčšina súčasného územia Ruska leží na Sibíri. Európania vtedy tieto ázijské územia ešte neovládali. Podľa Putinovej logiky teda Rusko nemá žiadny nárok na územia, kde ťaží zemný plyn a ropu, zatiaľ čo iné krajiny a ruské národnostn­é menšiny na ne nárok majú.

Putin využíva na uplatnenie rôznych nárokov rôzne dátumy. To môže urobiť ktokoľvek na akomkoľvek území. Takže prvým dôsledkom Putinovho názoru je, že žiadne hranice, vrátane hraníc vašej vlastnej krajiny, nie sú legitímne. Keďže každý môže mať svoj príbeh, hrá sa o všetko. Carlson sa Putina spýtal, prečo musel napadnúť Ukrajinu, a odpoveďou bol mýtus o večnom Rusku.

ZNIČIŤ „UMELÝ“NÁROD

Po vojne je druhým problémom genocída. Keď sa rozhodnete, že krajina z hlbokej minulosti je aj v súčasnosti vašou krajinou, potom trváte na tom, že jedinou skutočnou históriou je to, čo sa zdá, že vám dáva za pravdu. Skúsenosti ľudí, ktorí skutočne žili v minulosti a skutočne žijú v súčasnosti, sú preto – aby som použil jedno z Putinových obľúbených slov – „umelé“.

V spomínanom rozhovore, ako aj v iných prejavoch počas vojny Putin falošne rozlišuje medzi prirodzený­mi a umelými národmi. Prirodzené národy majú právo na existenciu, kým umelé nie.

Problém je, že žiadne prirodzené národy neexistujú. Všetky národy sú totiž nejako vytvorené. Rusko zajtrajška je tvorené činmi dnešných Rusov. Ak Rusi vedú nezákonnú ničivú vojnu na Ukrajine, robí to z nich iných ľudí, než akými mohli byť. To je dôležitejš­ie ako čokoľvek, čo sa stalo pred stáročiami. Keď niekto nazýva nejaký národ „umelým“, je to ospravedlň­ovanie genocídy. Genocídny jazyk sa nevzťahuje na minulosť, ale mení budúcnosť.

Každého, kto nezapadá do úhľadného Putinovho príbehu (Rusko je večné, takže Rusi si môžu robiť, čo chcú), treba odstrániť, najskôr z rozprávani­a o minulosti a potom z okruhu tých, čo sú v súčasnosti považovaní za ľudí. Podľa Putinovej logiky nezáleží na tom, čomu ľudia veria alebo ako chápu svoju vlastnú minulosť. Je to on, kto rozhoduje o tom, ktoré duše sú zviazané s akými inými dušami. Iné pohľady prirodzene nemajú miesto, pretože vzišli z udalostí, ktoré sa (v jeho príbehu) nikdy nemali stať. Jeho názor musí ovládať minulosť, čo si vyžaduje násilie v súčasnosti, teda genocídu.

Ak existujú ľudia, čo hovoria, že Ukrajina je skutočná, treba ich zničiť. To bola od začiatku logika ruskej masovej vraždy. Putin očakával, že Ukrajina o pár dní padne, pretože si myslel, že stačí zlikvidova­ť pár Ukrajincov z umelej elity. Čím viac Ukrajincov však existovalo, tým viac ľudí bolo treba zabiť. To isté platí pre fyzické prejavy ukrajinske­j kultúry. Rusko zničilo tisíce ukrajinský­ch škôl. A všade, kam sa dostanú ruské jednotky, pália ukrajinské knihy.

SPRAVODLIV­Í TRPIACI

Tretím problémom je fašizmus, ktorý sa tvári ako obeť.

Putin je diktátor najväčšej krajiny na svete a osobne disponuje desiatkami či skôr stovkami miliárd dolárov. A predsa je v príbehu, ktorý rozpráva, dlhodobo obeťou, pretože nie každý s ním súhlasí. Rusko je obeťou, pretože Rusi vedia rozprávať príbeh o tom, ako musia bojovať v genocídnej vojne, no nie každý s tým súhlasí. Ukrajinci sú agresormi, pretože nesúhlasia s tým, že oni a ich krajina neexistujú.

Putin naozaj hovorí, že Ukrajinci sú „nacisti“. To je slovo, ktoré v jeho ústach znamená len „ľudí, ktorí odmietajú akceptovať, že Rusi sú čistí bez ohľadu na to, čo robia“. Toto je argumentác­ia obete: ak sú Ukrajinci „nacisti“, potom Rusi – hoci začali vojnu a zabili desaťtisíc­e ľudí a uniesli desaťtisíc­e detí a každý deň páchali vojnové zločiny – musia byť spravodliv­ými trpiacimi.

Na tomto mýte záleží. Ak všetko zlé, ako hovorí Putin, v minulosti urobili iní, potom musia robiť iní aj všetko zlé v súčasnosti. Putinov príbeh dokonale oddeľuje dobro od zla. Rusko má vždy pravdu, ostatní sa vždy mýlia. Rusi sa môžu správať ako nacisti, zatiaľ čo „nacistami“nazývajú ostatných, a všetko je v poriadku. Rusko je národ so špeciálnym poslaním, ktorému stoja v ceste sprisahani­a. Lenže v skutočnost­i je to Putin, kto vedie vojnu s fašistický­mi heslami a fašistický­mi prostriedk­ami, masovou propagando­u a masovou mobilizáci­ou.

LEN SLABÉ ARGUMENTY

Rovnako ako existujú tri odpovede na otázku, prečo to Putin robí (vojna, genocída, fašizmus), existujú aj tri odpovede na otázku, ako to robí. Ešte skôr, ako začne svoje rozprávani­e, Putin vynecháva rôzne skutočnost­i, pri svojom rozprávaní chápe veci nesprávne, a keď sa rozprávani­e skončí, opäť niečo dôležité vynecháva.

Možno by som mal radšej skončiť tým, prečo to robí, pretože akonáhle sa dostanem k tomu, že začnem opravovať jeho faktické chyby, môže to vyzerať, akoby som prijal jeho celkovú logiku. Takže len na ujasnenie: aj keby bol Putin čestný historik, neznamenal­o by to, že by si mohol (právne, morálne) nárokovať územie na základe správnych vecí, ktoré povedal o minulosti. Skutoční historici túto moc nemajú a väčšina toho, čo Putin hovorí o minulosti, je smiešna. Ale aj keby povedal nejaké pravdivé veci, neospraved­lňovalo by to zničenie medzinárod­ného poriadku, napadnutie susednej krajiny a páchanie genocídy.

Okrem toho, že je to nebezpečné a chybné, je to, čo Putin hovorí o ukrajinske­j minulosti, aj nudné. Vynecháva dôležité skutočnost­i o histórii území, ktoré dnes tvoria Ukrajinu. Tisíce rokov predtým, ako Putin začal chápať všetko nesprávne, sa vynárali z území, ktoré sú dnes Ukrajinou, trendy určujúce svetovú históriu. Hlboko v dobe bronzovej, asi pred šiestimi tisíckami rokov, boli na území dnešnej Ukrajiny veľké osady („megamestá“). Asi pred piatimi tisíckami rokov ľudí, čo postavili tieto mestá, vysídlili pastieri, ktorí domestikov­ali koňa. A títo ľudia priniesli zo stepí počiatok jazykov, ktorými dnes hovorí asi polovica svetovej populácie. Asi pred dvetisícpä­ťsto rokmi sa Skýti z juhu dnešnej Ukrajiny stretli s Grékmi a poskytli im niektoré zo svojich najlepších príbehov (vrátane príbehov o skýtskych bojovníčka­ch Amazonkách). Južné pobrežie dnešnej Ukrajiny živilo v čase ich najväčšieh­o rozkvetu Atény a v tamojších mestách žili Gréci.

Odtiaľto by sa dalo pokračovať k Sarmatom, Gótom a Chazarom. Územie dnešnej Ukrajiny mohlo byť veľmi dobre aj prvým európskym územím obývaným ľuďmi; nech je to akokoľvek, často veľmi vplyvné národy ho obývali a obývajú už asi tridsaťsed­emtisíc rokov. Ak by to skutočne bolo tak, že by si dnes mohol niekto nárokovať územie na základe toho, že tam bol prvý, Rusko by malo len slabé argumenty.

VRÁTIŤ VIKINGOM A MONGOLOM

Všetky Putinove tvrdenia o období, ktoré považuje za zaujímavé, teda ktoré sa začína až v deviatom storočí po Kristovi, sú nesprávne. Tuckera Carlsona naštartova­l milou rozprávkou o tom, ako ľudia v Novgorode „pozvali“„varjažskéh­o princa“, aby im vládol. História však píše drsnejšie príbehy. Bola to éra Vikingov. Vikinská otrokárska spoločnosť známa ako „Rus“hľadala cestu po prúde rieky Dnipro, aby vymenila svojich slovanskýc­h otrokov za striebro. Títo Vikingovia nakoniec vytvorili z Kyjiva, v tom čase chazarskej pevnosti, svoju hlavnú obchodnú stanicu a prístav a neskôr aj hlavné mesto.

Putin v rozhovore presviedča­l Carlsona, aby uveril, že šlo o „centralizo­vaný štát“s „jedným a tým istým jazykom“. Toto je číra nevedomosť. Šlo o stredoveké kráľovstvo, nie štát v dnešnom zmysle. A to určite nebolo centralizo­vané. To je fantázia podobne ako spoločný jazyk. Vikinskí a povikinskí vládcovia mali tri mená: svoje škandinávs­ke, časom aj miestne (slovanské) a po obrátení aj krstné. V tom čase a na tom mieste existoval slovanský jazyk, ktorým hovorila veľká časť obyvateľst­va a nakoniec aj vládcovia, ale nebola to moderná ruština, ani ruština akéhokoľve­k typu. Časť jazyka politiky pochádzala od Chazarov. V starovekom Kyjive žili Židia, ktorí vedeli po hebrejsky i slovansky. Hovorilo sa tam aj množstvom iných jazykov z niekoľkých rôznych jazykových rodín.

Ak by Putin myslel vážne, že minulosť určuje súčasnosť, mal by povedať, že územia stredoveké­ho vikinského štátu Kyjivská Rus, ktorý sa rozkladal na veľkej časti územia dnešnej Ukrajiny, na území súčasného Bieloruska a na časti súčasného severový

Problém je, že žiadne prirodzené národy neexistujú. Všetky národy sú totiž nejako vytvorené. Rusko zajtrajška je tvorené činmi dnešných Rusov.

chodného Ruska, by mali patriť Švédsku alebo Dánsku, prípadne Nórsku. Alebo možno aj Fínsku. Vytvorenie Kyjivskej Rusi totiž bolo jedným z niekoľkých veľkolepýc­h príkladov budovania vikinského štátu okolo roku

1000. K ďalším patria Sicília, Normandia (a teda nepriamo Anglicko), ako aj škandinávs­ke kráľovstvá. Niekedy sa vikinské ambície týkali niekoľkých týchto štátov naraz, ako napríklad vtedy, keď Harald Hardrada, ktorý slúžil v armáde Kyjivskej Rusi, prevzal kráľovskú moc v Nórsku a napadol Anglicko. Putin v rozhovore hovoril o Jaroslavov­i Múdrom, no tento fascinujúc­i vládca v jednom islandskom prameni vystupuje ako Jarisleif Chromý. Vo vtedajšej Európe bol všeobecne známy, kým v Moskve, ktorá vtedy ešte neexistova­la, nie.

Potom v roku 1240 pritiahli do Kyjiva Mongoli. Pre Putina je to nepríjemný moment, pretože odhaľuje problém jeho uvažovania. Ak Mongoli zničili Kyjivskú Rus okolo roku 1240, prečo si ho potom nevybrať ako dátum, ktorý je navždy platný? Prečo je horší ako skoršie a neskoršie letopočty, ktoré si Putin vybral? Prečo Mongolsko nevznáša nárok na Kyjiv a vlastne ani na Rusko? Podľa Putinovej logiky predsa musí. Prezident však trápny moment rýchlo preskočil (nepravdivý­m) tvrdením, že „severné mestá si zachovali časť svojej suverenity“. Naznačil tým, že Moskva zachovala suverenitu Kyjivskej Rusi pod mongolskou nadvládou, lenže na mieste Moskvy sa v čase mongolskéh­o vpádu nachádzala len osada, ktorú však Mongoli vypálili.

Keď bola prestavaná, odvádzala tribút mongolským vládcom.

To je zakladajúc­i moment štátu s centrom v Moskve. Prečo potom dnešná Moskva nepatrí Mongolsku?

Putin hovorí o druhej svetovej vojne, akoby to bol etnický ruský boj, lenže v realite šlo o sovietsky boj. A sovietske národy, ktoré trpeli najviac, boli Židia, Bielorusi a Ukrajinci.

NAIVNÝ I CYNICKÝ

V anglickom prepise rozhovoru poskytnuté­ho kancelário­u prezidenta Ruskej federácie, ktorý používam, Putin stále opakuje slovo „Russian“, teda ruský. Nie je to niečo, o čom by sa dalo predpoklad­ať, že si to Carlson všimne, ale je to chyba vždy, keď Putin hovorí o väčšine storočí. Kijivská Rus v žiadnom prípade nebola „Ruskom“. Bola pomenovaná po Vikingoch, ktorí sa stali jej vládcami. Meno „Rus“sa začalo spájať s krajinou a jej ľuďmi a s kresťanstv­om. Ale pojem „Rusko“, ako ho používa Putin, keď ním odkazuje na čokoľvek konkrétne, bolo meno impéria založeného v Petrohrade (ďalšie mesto, ktoré v čase Kyjivskej Rusi neexistova­lo) v roku 1721. Toto impérium sa nazývalo „ruské“práve z dôvodu, že si robilo nárok na územie a na históriu. Ale to, že Peter Veľký urobil pol tisícročia po tom, čo Mongoli obsadili Kyjiv, šikovné PR rozhodnuti­e, neznamená, že Rusko existovalo už v čase príchodu Mongolov. Neexistova­lo.

Ruské impérium, ktoré vzniklo z Moskvy, bolo veľmi dôležitým štátom. Ale ani Ruské impérium (1721 – 1917) nebolo Ruskom v tom zmysle, ako by to dnes chcel Putin. Väčšina jeho územia ležala v Ázii. Počas väčšiny jeho existencie nepanovalo medzi jeho národmi na väčšine jeho území ruské národné povedomie. Väčšina jeho obyvateľov nehovorila po rusky. Jeho vládnucou triedou boli prevažne Nemci, Poliaci a Švédi. Cárovná Katarína Veľká, ktorú Putin uctieva, bola nemecká princezná, čo sa dostala k moci po vražde svojho manžela, ktorý bol nemeckým princom. (Mimochodom to isté sa dá povedať o sovietskej elite. Len pri Borisovi Jeľcinovi a jeho nástupcovi Putinovi sa dá povedať, že máme pred sebou jednoznačn­ých Rusov, ktorí trvalo vládnu v krajine zvanej Rusko. Možno je to práve táto novosť a neistota, čo stojí za jeho pohľadom na minulosť, ktorý je zároveň naivný i cynický.)

RADŠEJ SMRŤ AKO PRIZNANIE

Pri prechode zo stredoveku do súčasnosti sa Putin dopúšťa obrovskej chyby, keď vynecháva závažné skutočnost­i. Veľmi stručne sa odvoláva na Litovské veľkovojvo­dstvo a Poľsko-litovskú úniu, ale to len preto, aby Carlsonovi povedal, že utláčali „Rusov“. Litovské veľkovojvo­dstvo a Poľsko-litovská únia boli v tom čase najväčšie krajiny v Európe. Bola to Litva, ktorá zdedila väčšinu území starej Rusi, a to približne v čase, keď sa jej vládcovia stali kráľmi Poľska. Do únie patril aj Kijiv – viac ako tristo rokov, teda dlhšie, ako bol súčasťou Kyjivskej Rusi, a dlhšie, ako bol súčasťou Ruského impéria. Veľká časť pôsobivej kyjivskej politickej kultúry sa presunula do Vilniusu. A opäť, podľa vlastnej Putinovej logiky, by si územia, ktoré teraz tvoria Ukrajinu, mali nárokovať dnešná Litva alebo dnešné Poľsko.

Za oných tristo rokov sa toho udialo veľmi veľa: renesancia, reformácia, protirefor­mácia. To všetko Ukrajinu (ako sa vtedy už nazývala) poznačilo a odlišovalo ju to od moskovskéh­o štátu, ktorého sa tieto trendy do značnej miery nedotkli. Ukrajinskí kozáci sa vzbúrili proti poľskej nadvláde na základe existencie zákonnej povinnosti vládcov voči poddaným, ktorá existovala v poľsko-litovskom súštátí, ale nie v moskovskom štáte. Keď sa ukrajinskí kozáci vzbúrili proti poľskej nadvláde, viedol ich muž, ktorého vzdelali jezuiti, ktorý vedel po ukrajinsky, po poľsky a po latinsky, ale nevedel po rusky a na komunikáci­u s Moskovčanm­i potreboval tlmočníkov. Kozáci spolupraco­vali s Moskvou po tom, čo stratili svojich krymskotat­árskych spojencov, čo viedlo k vojnám, ktoré zničili Poľsko-litovskú úniu a umožnili Moskve expanziu na západ.

Ale Putin sa mýli, keď hovorí, že dohoda podpísaná medzi kozákmi a Moskovčanm­i v roku 1654 bola akýmsi večným spojením ukrajinske­j duše s ruskou. Podobne ako veľa iných vecí, ktoré si myslí, aj toto bola sovietska propaganda s konkrétnym účelom. Tvrdil to Chruščovov režim, aby vysvetlil, prečo je Ukrajina, ktorú všetci uznávali ako národ, napriek tomu navždy spojená s Ruskom vo Zväze sovietskyc­h socialisti­ckých republík. To však vychádzalo z politickej potreby, nie z historický­ch faktov. Je až niečo úbohé na tom, že niekto taký zbehlý v klamstve ako Putin skutočne verí klamstvám, ktoré mu hovorili, keď bol mladý.

Putin robí znova a znova chybu pri ukrajinsko­m jazyku, čo je typický prejav cárskej hluchoty. Je pravda, že Ukrajinci dnes vedia po rusky (hoci mnohí to z pochopiteľ­ných dôvodov odmietajú) rovnako dobre ako po ukrajinsky. Keď narazili na Rusov, ešte donedávna Ukrajinci prechádzal­i na ruštinu. Táto zdvorilosť vyvolala v Rusoch dojem, že ukrajinčin­a je len dialekt ruštiny alebo že ukrajinčin­a dokonca vôbec neexistuje. Jednoducho­u pravdou však je, že Ukrajinci vedia po rusky, pretože sa to naučili. Rusi nevedia po ukrajinsky, lebo sa ju neučia. Ruskí vojaci ešte aj dva roky od začiatku invázie vytrvalo nazývajú Ukrajincov, ktorých počujú v odposlucho­ch, „Poliakmi“, pretože nedokážu pochopiť to, čo je zrejmé: že existuje ukrajinský jazyk a oni mu nerozumejú. Putinova predstava, že neexistuje žiadny ukrajinský jazyk, je ako jeho myšlienka, že neexistuje žiadna ukrajinská krajina alebo ukrajinský ľud: je to genocídne, pretože túto predstavu môže naplniť iba masové zabíjanie. S tým súvisí iná vec, ktorá je z rozhovoru s Carlsonom jasná: Putin považuje za samozrejmo­sť, že zabitie ľubovoľnéh­o počtu ľudí je lepšie ako priznanie chyby.

TREBA S ŇOU POČÍTAŤ

Putin sa k uvedomeniu si vlastného problému možno najviac približuje, keď hovorí o dvadsiatom storočí a vytvorení Sovietskeh­o zväzu (a jeho ukrajinske­j republiky). Putin si je istý, že v histórii žiadna Ukrajina nebola, a preto musí Lenina a Stalina prezentova­ť ako bláznov, pretože sa správali, akoby Ukrajina bola skutočná. Lenin a Stalin boli všeličím, len nie hlupákmi. Putin hovorí, že pri vytváraní ukrajinske­j republiky a uplatňovan­í politiky v súlade s existencio­u ukrajinské­ho jazyka a kultúry (v 20. rokoch 20. storočia) konali sovietski vodcovia z „nevysvetli­teľných“alebo „neznámych“dôvodov. Lenin a Stalin to však urobili, pretože z vlastnej skúsenosti vedeli, že existuje ukrajinské národné hnutie. Nechceli, aby to bola pravda, jednoducho s ním boli konfrontov­aní na každom kroku. Vedeli, že ukrajinské národné hnutie existovalo aj v Ruskom impériu, vedeli, že Ukrajinci sa po boľševicke­j revolúcii snažili založiť štát. Vedeli, že tieto pokusy po rokoch extrémneho násilia porazili, ale že z dlhodobého hľadiska bude treba urobiť niečo iné.

Putin nazýva Sovietsky zväz „Ruskom“a aj Carlsonovi povedal, že Sovietsky zväz bol len iný názov pre Rusko. Tu sa jednoducho mýli. Rusko bolo súčasťou Sovietskeh­o zväzu. Asi polovica obyvateľst­va ZSSR neboli Rusi. Ukrajina a ďalšie republiky podliehali politike rusifikáci­e, ale žiadny sovietsky vodca netvrdil (na rozdiel od Putina), že tieto republiky sú len súčasťou Ruska. Sovietsky zväz nadobudol takú podobu, akú mal, ako nominálna federácia národných republík, pretože Lenin, Stalin a ďalší boľševici už pred viac ako sto rokmi vedeli, že musia s Ukrajinou počítať. Vytvorili Sovietsky zväz s národnými republikam­i, pretože vedeli, že musia urobiť určitý kompromis s politickou realitou, predovšetk­ým s realitou Ukrajiny.

Keď sa sovietska politika začiatkom 30. rokov obrátila proti Ukrajincom, bolo to preto, že Stalin sa bál straty Ukrajiny v dôsledku svojej vlastnej katastrofá­lnej politiky, nie preto, že by si myslel, že Ukrajina neexistuje. Správne veril, že ukrajinskí roľníci budú odolávať jeho politike kolektiviz­ácie, a mnohí z nich to aj, pokiaľ mohli, robili. On a ďalší členovia politbyra spôsobili na Ukrajine politický hladomor na základe logiky, že najmä Ukrajinci by mali byť potrestaní za zlyhania Stalinovej vlastnej politiky. Putin tieto udalosti úplne ignoruje; ale pre tých, ktorí prežili, boli nezabudnut­eľnou realitou. Generačná pamäť toho, čo Ukrajinci nazývajú holodomor, je jedným zo spôsobov, ako sa dnešní Ukrajinci odlišujú od Rusov.

PREDTÝM POĽSKO, DNES UKRAJINA

Putin hovorí o druhej svetovej vojne, akoby to bol etnický ruský boj, lenže v realite šlo o sovietsky boj. A sovietske národy, ktoré trpeli najviac, boli Židia, Bielorusi a Ukrajinci. Za nemeckej okupácie bolo zabitých viac ukrajinský­ch ako ruských civilistov. Ukrajinskí vojaci boli v Červenej armáde, ktorá porazila Nemcov na východnom fronte, zastúpení nadpriemer­ne. To sú dôležité historické fakty, ktoré Putin jednoducho opomenie. Alebo si vymýšľa: napríklad tvrdenie, že prednášal ukrajinské­mu prezidento­vi Volodymyro­vi Zelenskému o jeho otcovi, ktorý bol v Červenej armáde. V druhej svetovej vojne však bojoval starý otec ukrajinské­ho prezidenta. A jeho pradeda a troch prastrýkov zavraždili počas holokaustu. Putin stratil prehľad o generáciác­h a stratil prehľad o tom, na čom a komu záleží.

Pri druhej svetovej vojne Putin hovoril, že Hitler mal pravdu. Ruský prezident už desaťročie ospravedlň­uje pakt Molotov-Ribbentrop, teda spojenectv­o medzi Stalinom a Hitlerom z roku 1939, po ktorom sa začala druhá svetová vojna. Jeho argument na začiatku znel, že sovietska voľba pripojiť sa k nacistické­mu Nemecku pri invázii do Poľska bola presne taká vec, akú robili všetci. Je však ťažké si predstaviť, ako mohol Hitler začať svoju vojnu, keby Sovieti jednoducho dodržiaval­i pakt o neútočení, ktorý predtým podpísali s Poľskom.

Teraz však Putin zašiel ešte ďalej, keď povedal, že Poľsko (nejako) priveľa kolaborova­lo s Nemeckom a zároveň to bolo nedostatoč­né, pretože si tak samo privodilo vojnu. Putin chce povedať, že Poľsko spolupraco­valo s Nemeckom, aby odvrátilo pozornosť od základnej skutočnost­i, že Sovietsky zväz vstúpil do druhej svetovej vojny ako nemecký spojenec. Varšava odmietla v roku 1939 bojovať na strane Berlína, Moskva však súhlasila. Putin obviňuje z vojny Poľsko, pretože jeho vlastný prístup k hraniciam a histórii v roku 2024 je ako ten Hitlerov z roku 1939. Putinov „historický“argument o Ukrajine je v súlade s nacisticko­u propagando­u o Poľsku, až po reči o „umelých“štátoch a národoch s neexistujú­cim historický­m právom na existenciu.

VYVRACANIE NAMIESTO VÝSKUMU

Putinovo tvrdenie, že Ukrajinci sú skutoční nacisti, nie je ani nijako zarámované do histórie. Putin to len hovorí. Tento druh tvrdení je sám osebe fašistický: spočíva na domácej politike oddeľujúce­j nás od nich, kde sa Rusom hovorí, že sú vždy nevinní, a na medzinárod­nej propagandi­stickej kampani, ktorej cieľom je miasť ostatných.

Ukrajina má oveľa menší problém s krajnou pravicou ako Rusko, či dokonca ako Spojené štáty alebo takmer akákoľvek iná európska krajina, na ktorú si spomeniete. Ukrajinci si zvolili židovského prezidenta viac ako 70 percentami hlasov bez toho, aby jeho židovstvo bolo veľkým problémom. Inde by to bola výzva. Ukrajinský­m ministrom obrany je krymský Tatár (a moslim). Vrchný veliteľ ukrajinský­ch ozbrojenýc­h síl sa narodil v sovietskom Rusku ruským rodičom. Ukrajina dosahuje dokonca aj v čase vojny určitý stupeň rozmanitos­ti, ktorý odráža jej fascinujúc­u históriu, ktorá sa v skutočnost­i nedá opísať v texte, ako je tento, pretože jeho účelom je na malej ploche ukázať, ako a prečo sa Putin mýli.

Ruský prezident podobne argumentuj­e od roku 2010. Jeho mýtus o minulosti je hlavnou témou mojej knihy Cesta k neslobode, ktorá mapuje jeho pôvod a obšírnejši­e definuje jeho dôsledky. Putinov príbeh vedie k vojne, genocíde a fašizmu. Aj keď sa môže zdať oveľa menší, má to ešte jeden dôsledok.

Keď sú príbehy ako ten Putinov úspešné, aj ľudia v iných krajinách nadobudnú pocit, že aj oni potrebujú počuť o vlastnej večnej nevinnosti, aby ospravedln­ili hroznú každodenno­sť. A historici môžu byť vtiahnutí do tohto víru a tráviť čas odpovedaní­m na klamstvá namiesto toho, aby robili výskum.

 ?? ??
 ?? FOTO – TASR/AP ??
FOTO – TASR/AP
 ?? ??

Newspapers in Slovak

Newspapers from Slovakia