V električke sa netančí
Ako vojnu prežívajú ruskí a ukrajinskí utečenci v Prahe
Vojna je čierno-biela len v základných obrysoch. Rusi útočia a Ukrajinci sa bránia. Všetkým ostatným sa prelínajú rusko-ukrajinské vzťahy, príbuzenské väzby a obchod. A to nemám na mysli napríklad ruský plyn, ktorý naďalej prúdi cez Ukrajinu na Slovensko. Zaujali ma dva príbehy Rusov a Ukrajincov, ktorí sa snažia žiť a nejako sa vyrovnať s vojnou.
Vitalij a Daria pochádzajú z východnej Ukrajiny. Žijú v Prahe, majú tri malé deti a konečne sa im začalo dariť trochu lepšie. Naozaj len trochu, ale tešia sa z toho. Obchodujú so zdravotníckymi pomôckami, ktoré vyrába továreň v ich rodnom meste. Predávajú ich do Európy a takisto do Ruska. Tak to robili aj pred vojnou, kým utiekli. „Dlho sme o tom premýšľali a nakoniec sme sa po rozhovore s majiteľmi továrne rozhodli, že budeme pokračovať v predaji do Ruska. Ľudia majú prácu, dostávajú mzdu a my aj oni dávame desatinu zisku ukrajinskej armáde. Navyše ide o zdravotnícke vybavenie,“hovorí Daria, rozvážna tridsiatnička. Prístroje sa do Ruska posielajú klasickou cestou cez Turecko.
Dariin otec pritom slúži na fronte. Časť svojho platu posiela Darii a Vitalijovi do Prahy, pretože ich podnikanie sa práve rozbieha a musia investovať. Ukrajinskej armáde však posiela peniaze aj Vitalijov otec, ktorý žije v Rusku. Je Rus a Vitalij je teda rusko-ukrajinská zmes. Pred niekoľkými dňami som mu priniesol korčule pre deti. Na stretnutie prišiel na bicykli, aby sa nadýchal vzduchu a upokojil. „Ponorková choroba. Odnesieme deti do škôlky a sme stále spolu. Ale chceme tu zostať kvôli deťom. Aj keby sa vojna skončila, tam to nemá zmysel. Už nechcem byť utečencom.“
Vitalij sa pravdepodobne nikdy nestretol s Romanom a Inge, profesionálnymi tanečníkmi, ktorí odišli z Ruska pred pätnástimi rokmi ako študenti. Zoznámili sa v Prahe na konzervatóriu a zostali tu. Veľmi dobre hovoria po česky, a keď je o nich záujem, hrajú divadlo. „Rusko bolo vždy komplikovanou krajinou, aj pred vojnou, a preto som tam nechcela žiť,“vysvetľuje Inga, ktorá je z otcovej strany Buriatka. Jej matka je Ruska a, samozrejme, má niekoľko príbuzných na Ukrajine. Viacerí z nich utiekli do Prahy a Inge s Romanom im pomáhajú. Divadlom sa však neuživia. Učia tanec, jogu, čo sa dá.
Riaditeľ Pohody Michal Kaščák nepozýva ruských umelcov na festival od roku 2022. Osvojil si postoj Ukrajincov, pre ktorých je neprijateľné, aby na kultúrnych podujatiach hosťovali aj Rusi, ktorí sú proti vojne. To je presne prípad Inge a Romana. Naposledy boli na riadnom podujatí minulý rok v Edinburghu, kde odohrali šestnásť predstavení hry Koniec človeka. Videl som ho nedávno. Vzniklo na základe textu bieloruskej nositeľky Nobelovej ceny Svetlany Alexejevičovej. Typická protisovietska hra. „Po invázii nabrala päť rokov stará hra na intenzite. Zdá sa, že je o súčasnej vojne. Niekedy po predstavení diskutujeme s divákmi a niekedy sa cítim ako opička. Diváci konečne vidia živého nepriateľa z Ruska.“
Naráža tak trochu na skutočnosť, že byť Rusom v Českej republike nie je jednoduché, aj keď ste v opozícii voči Kremľu. „Keď hovoríme po rusky, sme terčom rôznych poznámok. Platí to všade okrem umeleckých kruhov, kde to nikomu neprekáža,“hovorí Roman, ktorý je stopercentný Rus, ale dáva si pozor, aby to nebolo vidieť. „Snažím sa v električke nehovoriť nahlas po rusky, dávam si pozor, aby ma nebolo počuť, keď sa rozprávam so synom a niekto ide okolo. Vždy inštinktívne stíšime hlas. V hlave mi ustavične beží bočný prúd myšlienok, ktoré hodnotia, či si niečo môžem dovoliť alebo nie.“
Roman s miernym zveličením dodáva, že by o tom mohol napísať divadelnú hru. Teda ak ju niekto bude chcieť uviesť.
„Ešte neprišiel ten čas. Kým sa vojna neskončí, má ruský človek obmedzený priestor na vyjadrenie. Ale cítim sa nemiestne, ak sa príliš sťažujem na to, že som Ruska. Ukrajinci sa majú na čo sťažovať oveľa viac,“hovorí Inge zmierlivo.